Generálna audiencia Benedikta XVI.: Viera bez lásky je mŕtva
Vatikán (26. novembra, RV) – Dnešná generálna audiencia, ktorá sa uskutočnila
vo vatikánskej Aule Pavla VI., plne zaplnenej pútnikmi z celého sveta, medzi nimi
aj zo Slovenska, sa niesla v ekumenickej atmosfére. Zúčastnili sa jej totiž členovia
delegácie Arménskej apoštolskej cirkvi, ktorí sú v týchto dňoch na oficiálnej návšteve
vo Vatikáne. Benedikt XVI. pozdravil vedúceho delegácie katolikosa Arménov z Cilície
Arama I., arménskych biskupov a členov sprievodu a pozval ich spoločne vzývať pomoc
zhora na ceste k plnej jednote, ktorá je túžbou všetkých.
Katolikos
Aram I. v príhovore v krátkosti poukázal na apoštolský základ arménskej cirkvi, ktorá
sa viaže k sv. apoštolom Tadeášovi a Bartolomejovi, podobne ako sa rímska cirkev viaže
k apoštolom Petrovi a Pavlovi. V dobe poznačenej slabnutím viery, sa podľa jeho slov
najvyššou prioritou našich cirkví stáva reevanjelizácia, pričom vyzval cirkvi na celom
svete, aby zdieľali toto úsilie o reevanjelizácii rodín, miestnych spoločenstiev a prostredia,
v ktorom kresťania žijú.
V biblickom čítaní zaznel začiatok hymnu na lásku
sv. Pavla z jeho Prvého listu Korinťanom. Potom Benedikt XVI. zhrnul katechézu z predchádzajúceho
týždňa: človek sa stáva spravodlivým nie z vlastných skutkov, ale z viery a z úplne
nezaslúžene darovanej Božej milosti. Východiskom pre tému dnešnej katechézy bola pre
Benedikta XVI. skutočnosť, že ak by tejto viere chýbala láska, nebola by ozajstnou
vierou.
„Táto viera však nie je nejakou myšlienkou, nejakým
názorom, ani predstavou. Táto viera je spoločenstvo s Kristom, ktoré nám Pán dáva
ako dar, a preto sa stáva životom, stáva sa pripodobnením sa jemu. Alebo
inými slovami, viera, ak je skutočná, stáva sa láskou, stáva sa dobročinnosťou, a nachádza
svoje vyjadrenie v dobročinnej láske. Viera bez lásky, bez tohto
ovocia, by nebola pravou vierou. Bola by to viera mŕtva.“
Benedikt
XVI. ďalej poukázal na to, ako Pavol v Liste Galaťanom odmieta skutky protiviace sa
viere, a naopak uvádza príklady ovocia Ducha Svätého, ktorými sú „láska, radosť, pokoj,
zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5,22)
„Na
začiatku tohto zoznamu čností sa hovorí o agapé, láske, a v závere o sebaovládaní.
V skutočnosti, Duch, ktorý je Láska Otca a Syna, rozlieva svoj prvý dar, agapé,
do našich sŕdc (porov. Rim 5,5), a aby sa agapé a láska mohli plne prejaviť,
vyžadujú si sebaovládanie. Témou lásky Otca a Syna, ktorá nás zasahuje a do hĺbkypremieňa náš život, som sa zaoberal aj v mojej prvej encyklike „Deus
caritas est“. Veriaci vedia, že vo vzájomnej láske sa stelesňuje láska
Boha a Krista prostredníctvom Ducha. Vráťme sa teraz k Listu Galaťanom. Tu
sv. Pavol hovorí, že keď si veriaci vzájomne nesú bremená, napĺňajú
prikázanie lásky (porov. Gal 6,2). Ospravodlivení darom viery v Kristovi,
sme povolaní žiť v Kristovej láske k blížnym, pretože na základe tohto kritéria
budeme na konci nášho života súdení. V skutočnosti Pavol iba opakuje
to, čo povedal samotný Ježiš a čo nám znovu dalo do pozornosti
aj evanjelium minulej nedele v podobenstve o poslednom súde.“
Benedikt
XVI. ďalej vysvetlil, že niet rozporu medzi učením sv. Pavla o ústrednom význame ospravodlivenia
z viery a náukou sv. Jakuba o viere, ktorá sa prejavuje v skutkoch. Viera, ktorá je
činná v láske, rovnako pre Pavla, i pre Jakuba potvrdzuje to, že sme boli zdarma urobení
spravodlivými v Kristovi.“ Ďalej Svätý Otec pokračoval:
„Často
sme náchylní upadnúť do rovnakého nedorozumenia, aké charakterizovalo spoločenstvo
v Korinte: tamojší kresťania sa domnievali, že, keď boli zdarma
ospravodlivení v Kristovi skrze vieru, „všetko im je dovolené“. A mysleli si,
a často sazdá, že si to myslia aj dnešní kresťania, že
je dovolené vytvárať rozdelenia v Cirkvi, Kristovom Tele, sláviť eucharistiu
bez starostlivosti o bratov vo väčšej núdzi, túžiť po lepších charizmách neberúc do
úvahyspolupatričnosť medzi sebou navzájom, a tak ďalej.
Katastrofálne sú následky takej viery, ktorá sa nevteľuje do lásky, pretože
sa zužuje na ľubovôľu a subjektivizmus, ťažko poškodzujúce nás i našich
bratov. Naopak, nasledujúc sv. Pavla, musíme sa obnoviť vo vedomí toho, že
ospravodlivení v Kristovi nepatríme už viac sebe samým, ale stali sme sa chrámom
Ducha Svätého a sme preto povolaní oslavovať Boha v našom tele, celým
naším životom.“
Benedikt XVI. to ďalej doložil slovami sv.
Pavla, ktorý v Liste Rimanom píše, „aby sme svoje telá prinášali ako živú, svätú,
Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12,1). Takáto bohoslužba podľa
slov Svätého Otca nie je možná bez služby bratom, bez viery, vyjadrenej láskou. Ďalej
podotkol, že tak ako Pavol často poslucháčov upriamoval na skutočnosť posledného súdu,
podobne má táto myšlienka osvetľovať aj náš každodenný život. Túto výzvu objasnil
nasledovne:
„Ak sa etika, ktorú Pavol predkladá veriacim, nezvrháva
do foriem moralizmu a ukazuje sa nám ako aktuálna, je to preto, lebo zakaždým znovu
vychádza z osobného i komunitného vzťahu s Kristom, aby sa realizovala v živote
podľa Ducha. Toto je najdôležitejšie: kresťanská etika sa nerodí zo systému prikázaní,
ale je dôsledkom nášho priateľstva s Kristom.Toto priateľstvo ovplyvňuje
život.Ak je ozajstné, stelesňuje sa a uskutočňuje sa v láske k blížnemu.
Kvôli tomuto sa akýkoľvek mravný úpadok neobmedzuje na individuálnu sféru, ale je
znehodnotením zároveň osobnej i komunitnej viery: z nej vychádza
a na ňu vplýva rozhodujúcim spôsobom. Nechajme sa teda
zahrnúť zmierením, ktoré nám Boh daroval v Kristovi, tou „zbláznenou“
láskou Boha voči nám: nič a nikto nás nebude môcť viac odlúčiť od jeho lásky (porov.
Rim 8,39). V tejto istote žijeme. Táto istota nám dáva silu v konkrétnych situáciách
žiť vieru, ktorá je činná prostredníctvom lásky.“
Na
záver Svätý Otec udelil všetkým prítomným apoštolské požehnenie.