Očami viery, vedy a kultúry: Boh je opäť tu

21. storočie bude storočím náboženstva. „Comeback“ - návrat náboženského vedomia by mohol vynútiť dokonca kultúrnu renesanciu západu. Úvaha proti kultúrnemu pesimizmu. – To sú hlavné titulky článku šéfredaktora jedného z najprestížnejších nemeckých mesačníkov Cicero, Wolframa Weimera na tému: Boh je opäť tu.
 
Wolfram Weimer začína svoju úvahu takpovediac prorockým tvrdením, že ironické storočie zažije posledný otras, lebo Boh sa vráti späť a síce silou – v dvojitom zmysle slova. Nie len ako filozofická kategória, revitalizovaná tradícia alebo duchovná sila. Vstúpi jednoducho na politickú scénu. Neočakávane a veľmi silne. A s ním aj posvätná vážnosť. „Akoby šokujúci atentát 11. septembra dal niečo v sekularizovanej spoločnosti do pohybu“ hovorí o návrate náboženstva Jürgen Habermas.

Diagnóza, že náboženská struna sa znovu rozozvučí, sedí. Dialo sa tak aj v minulosti. Zemetrasenie v Lisabone v roku 1755 zrodilo osvietenstvo, preto aj atentát roku 2001v New Yorku je začiatkom storočia nového náboženstva.

Druhá 30. ročná vojna
 
20. storočie sa z teologického hľadiska považuje za jedno z najbezbožnejších v ľudskej histórii. Z hľadiska politického sa stalo humanitárnou katastrofou. Veľké náhradné ideologické náboženstvá vytvorili z dobrej, starej Európy, vlasti modernej kultúry, ukrutnú novú dieru a tým ju celkom zradili.

Európa po tridsaťročnej vojne 1618 – 1648 disponovala politickým a intelektuálnym presvedčením, že v mene praktického rozumu by bolo lepšie „milého Boha“ z politiky a zo života vyhnať. Avšak až následkom filozofického a návykového usmrtenia Boha ku koncu 20. storočia sa dostala Európa do  druhého extrému. Zo strachu pred traumou náboženského zaslepenia ocitla sa v zaslepení „slobody“.

Katastrófa 20. storočia podnietila túžbu po náboženskej nevyhnutnosti. Od teológie oslobodená zóna svetových dejín sa načisto prepadla. Už dávno pred 11. septembrom sa rozkývalo Božie kyvadlo. Teda aj moderný islam sa narodil až vtedy, keď Európa utrpela duchovný a morálny bankrot. Svetonázorové vákuum, ktoré po sebe zanechala európska kultúra, nasalo spolitizovanú religiozitu ako podtlaková komora vzduch. Odhalenie etiky západnej kultúry pomohlo perzskému šachovi dozrieť vo svojom prepychu a prenechalo javisko extrémistickým vykladačom islamu. Títo okupovali najprv deštruované morálne pole, ktoré sa dalo systematicky politicky inštrumentalizovať.

Pritom je agresívna vitalita islamu iba najviditeľnejšou formou globálneho trendu. Aj kresťansko – ortodoxné kruhy, celá východná Európa, sa nanovo nábožensky nabíja. Ázia sa tiež teologicky reštauruje. Predovšetkým však USA, ako významná krajina na svete, manifestuje tento proces svojou pripravenosťou na premenu. Je stále jasnejšie, že nová religiozita by mohla mať z politického hľadiska dramatické následky – veď náboženské hnutia náhle otriasajú aj sekularizmom poznačenými štátnymi útvarmi ako sú Čína a India.

21. storočie nám Európanom ešte ukáže, že agnosticizmus nie je vrcholom histórie ľudstva. Možno práve Európa na základe svojej enormnej intelektuálnej sile sa stane dejiskom tohto procesu prostredníctvom neželaného pôvodcu nového náboženstva. Môžeme iba dúfať, že nebezpečná stránka tohto silného trendu sa bude dať svedomito scivilizovať. Lebo návrat „náboženských vojen do svetovej politiky“ (Röhrich), krvavý „stret civilizácii“ (Huntington) nie sú už strašidlom štváčov. Viac a viac sa stáva realitou „Božia pomsta“ (Kepel) alebo „boj pre Boha“ (Armstrong), alebo boj „v Božom mene“ (Juergensmeyer) alebo „Sacred Fury“ (Selengut). Tu by mohla Európa, ktorá zo svojej historickej a duchovnej skúsenosti už čo to vie o nebezpečnej „ambivalencii posvätného“ (Appleby), divého koňa novej nábožnosti skrotiť, domestikovať a pohnať ku kultivovanému pohybu.
 
Nová religiozita a starý materializmus

 
Pri skúmaní dôvodov globálneho návratu náboženstva, ako hovorí Wolfram Weimer, my Európania radi interpretujeme tento proces materialisticky ako sekundárny efekt sociálnych alebo hospodárskych fenoménov. Až potom váhavo priznáme, že nové konflikty majú menej do činenia s peniazmi – ale dosť veľa s túžbou po Bohu. Najväčší atentátnici pochádzajú z bohatých rodín, sú vzdelaní a majú najlepšiu perspektívu viesť občiansky život podľa kategórií západných predstáv. Predpokladu, že sa tu jedná o sociálny fenomén ako revolta chudobnej masy islamského sveta proti nerovnomernému deleniu svetového bohatstva, sa dá tiež oponovať. Časom pochopíme, že ľudstvo na zemi je viac motivované náboženskými pocitmi ako peniazmi a žiadostivosťou.

Aj názor, že sa v súvislosti s novonáboženským hnutím jedná o fenomén zaostalej kultúry, sa ukazuje nesprávny. Najmodernejší a najvyspelejší štát na západe – USA – je nábožensky najviac disponovaný. V islamskom svete sú to práve bohaté a v mnohom aj vyspelé krajiny ako Saudská Arábia alebo Irán, kde sú náboženské impulzy v politickom jednaní najsilnejšie. Storočie novej nábožnosti budú určovať silné centrá zrýchlenej globalizácie a nie periférie. Aj vzrastajúce svetové mocnosti od Brazílie cez Nigériu, Indonéziu a Indiu až po Čínu kombinujú hospodársky a politický rozkvet s náboženskou kultúrou. Samotné Rusko prežíva kultúrnu premenu v celej svojej šírke. Putin tvrdí so samozrejmosťou moderného cára, že kresťansko – ortodoxná viera je rozhodujúca pre „zakotvenie, rozvoj a budúcnosť Ruska“. Behom dvoch, troch desaťročí sa náboženstvo v Rusku vrátilo z odložených zákutí provinciálneho súkromia do politického a spoločenského vedomia svetovej mocnosti. Alexander Solženicin v roku 1994 dramaticky apeloval: „Vráťte Boha späť do politiky!“. Medzitým sa aj tak stalo. Podľa najnovších prieskumov veria v Boha viac ako dve tretiny Rusov. Ateistický „homo sovieticus“ zostal iba jednou dejinnou epizódou.

Ak ďalej uvažujeme o návrate náboženského povedomia do politickej oblasti, je potrebné predpokladať o akú formatívnu silu v tomto procese ide. Okrem „národného aspektu“ ako prvku masovej identifikácie zvlášť v globalizovanom svete permanentne prežívaného multikulturalizmu, sa stane náboženstvo novým prvkom kolektívnej identity. Už teraz pojem „bratia vo viere“ budí pozornosť. V islamskom svete sa stalo už dávno silným fermentom politického správania. Kto vie, či aj my na západe sa nebudeme čoskoro pozerať na politickú mapu sveta z kresťanského hľadiska a posudzovať v tomto duchu aj politické dianie.

Enormná popularita pápežstva je toho predzvesťou. To, že milióny mladých z celého sveta prichádzajú do Vatikánu, to by si ešte pred pár rokmi nikto nepomyslel. Úžasné sympatie k Jánovi Pavlovi II. a tiež Benediktovi XVI. sú len indíciami náboženskej revolúcie, v ktorej sa nachádzame. Napriek tomu, že všetko na pápežoch je nemoderné. Demonštratívnou korunováciou dvoch konzervatívcov preukazuje Katolícka cirkev určitý inštinkt pre novonáboženskú túžbu po „usporiadanom prístrešku“ v prostredí „bezdomoveckej moderny“. S Wojtylom a Ratzingerom sa hodnoty ako pokora, dôstojnosť, láska k blížnemu nezdajú byť iba spanilé „rekvizity“ sveta, v ktorom je podstatné a uskutočniteľné iba to, čo je nemorálne. Stali sa jednoducho kontrastom ironického sveta, ktorý sa dostal do hlbokej filozofickej krízy. – ls –
 (Pokračovanie na budúci utorok v rámci rubriky: Očami viery, vedy a kultúry)