Cirkev a svet: Libanon

Názov tejto krajiny existuje už štyri tisíc rokov, je spomenutý 71 krát v Biblii, v 90. rokoch sa o tejto zemi hovorilo ako o „Stredomorskom Švajčiarsku“ – reč bude o štáte Blízkeho východu, o Libanone. Tiahne sa pozdĺž východného stredomorského pobrežia, na východe hraničí so Sýriou a na juhu s Izraelom. Je iba 50 km širokým štátom, ale aj napriek tomu je plný najrozličnejších prírodných krás okrem púšte.
Demografické a historicko-politické údaje o krajine 
V Libanone žijú takmer štyri milióny obyvateľov, pričom 95 percent sú Arabi a zvyšok tvoria Arméni. Nezávislosť od Francúzska ako svojho kolonizátora získal Libanon až v roku 1943. V tom istom roku sa hlavní predstavitelia krajiny dohodli v rámci tzv. národného paktu, na rozdelení moci v krajine medzi tri hlavné náboženské skupiny – prezidentom sa stal maronita, premiérom sunnit a predsedom parlamentu šiít. Súčasným prezidentom je Michel Sulajmán, ktorý bol zvolený v máji tohto roku. Hlavné mesto je Bejrút a úradným jazykom je arabčina, hoci veľká časť obyvateľov ovláda aj angličtinu alebo francúzštinu.
Kresťania v Libanone 
60 % obyvateľov Libanonu sú moslimovia, ktorých môžeme rozdeliť na moslimských sunnitov, šiítov a tzv. drúzov. Ku katolíckemu vierovyznaniu sa hlási 40 percent, hlavne maroniti, ktorých cirkev sa vyvinula zo sýrskej ortodoxnej cirkvi v Antiochii a ktorej zakladateľom bol mních Mariona. Maroniti sa pripojili ku katolíckej cirkvi, presnejšie, vytvorili úniu s Rímom. Zvyšné percento Libanončanov tvoria protestanti. Pápež Ján Pavol II. navštívil Libanon v roku 1997, bola to jeho 77. apoštolská cesta.
Maronitskí biskupi vyzvali prezidenta k zmiereniu a k dialógu  
Začiatkom septembra sa maronitskí biskupi obrátili na libanonského prezidenta Michela Sulajmána s výzvou na zmierenie. Ich list obsahoval analýzu situácie v krajine a faktory akými sú neistota, korupcia a politická rozpoltenosť. Od prezidenta tiež žiadali, aby podporil národný dialóg. Ako sa vyjadrili: „Situáciu je nutné riešiť všeobecným zmierením.“ V súlade s tvrdeniami biskupov sa prezident Sulajmán vyjadril, že „nie je dialóg bez zmierenia a takisto zmierenie bez dialógu. Základnom je národná jednota.“

Ako sa v závere listu vyjadrili, najdôležitejšie by bolo urýchlenie zmierenia, ktorým by sa ukončili všetky nezhody, aby boli všetci spojení v láske k Libanonu. Zaďakovali Bohu za to, že dovolil, aby parlament zvolil prezidenta republiky a tiež za úsilie parlamentu a politických strán o opätovné fungovanie ústavných inštitúcií. Za obzvlášť dôležité stanovili vypracovanie nového „správneho a spravodlivého“ volebného zákona a tiež vytvorenie priaznivej volebnej klímy bez problémov a narušenia istoty, s prísľubom pre Libanončanov, že môžu voliť bez nátlaku či navádzania.

Slová nového veľvyslanca pri Svätej stolici o výzvach v Libanone
 
„Libanon je kolískou starovekých a prestížnych civilizácií. Libanonský ľud je odvážnym národom, ktorý nechal svoje brehy pokojné, aby sa podelil s európskym kontinentom o svoje objavy a vynálezy. Šíril ducha spolupráce, dialógu a slobodného obchodu v stredozemnej oblasti a vo všetkých regiónoch, v ktorých boli Libanončania prítomní“ – to boli slová nového veľvyslanca Libanonu pri Svätej stolici, Georga Chakiba El Khouryho, ktorými priblížil svoju krajinu na osobnej audiencii u Svätého Otca.

V súvislosti s nepokojmi v krajine hovoril veľvyslanec o rôznych nebezpečenstvách, ktorým krajina čelí – ale zároveň aj o veľkých výzvach, ktoré na krajinu v súvislosti s jej históriou a súčasnosťou čakajú, pričom sa dotkol aj utrpenia obyvateľov, spôsobeného vojnou, ktorej obeťami sú najmä deti, pracujúci a poľnohospodári na poliach.
Príhovor Svätého Otca k novému veľvyslancovi Libanonu pri Svätej stolici
 
„Nech je Libanon príkladom pokoja pre celý Blízky východ“ – týmito slovami sa minulý týždeň v pondelok prihovoril Svätý Otec novému veľvyslancovi Libanonu pri Svätej stolici, ktorým je Georges Chakib El Khoury pri príležitosti odovzdania jeho poverovacích listín. Benedikt XVI. ďalej pokračoval:
„V rozmanitosti odlišností, Libanon vo svojej histórii dokázal, že aj tak početné náboženstvá môžu žiť spoločne v bratstve a v spolupráci. Libanon by mal byť akýmsi „laboratóriom“ pri hľadaní účinných riešení a odpovedí na konflikty, v ktorých sa už tak dlho zmieta oblasť Blízkeho východu.“

Potom Svätý Otec zdôraznil hodnotu skúseností Libanonu pri nadväzovaní spolupráce medzi komunitami a kultúrami a vyzval medzinárodné spoločenstvo, aby ochraňovalo tento libanonský vzor ako aj rozvíjalo konkrétny záujem o tom, aby sa krajina nestala územím stretov miestnych či medzinárodných konfliktov. Vyzdvihol tiež úsilie posledných mesiacov zo strany krajiny a jej predstaviteľov, pri zabezpečovaní základného politického života. Potom dodal: „V súvislosti s napätiami, ktoré sú ešte stále prítomné v krajine“ povzbudil Svätý Otec Libanon, aby kráčal po ceste, ktorú otvorili pred niekoľkými mesiacmi dohody z Doha. Každý člen libanonského ľudu – dodal pápež – sa v Libanone musí cítiť skutočne ako doma a musí vidieť, že jeho obavy a oprávnené očakávania budú skutočne vzaté do úvahy vo vzájomnom rešpektovaní práv.
V závere Svätý Otec vyzval libanonských katolíkov, aby sa v hlbokom zjednotení so svojimi pastiermi usilovali o budovanie pokoja a zmierenia v oblasti tak drahej srdcu veriacich.
Slová Svätého Otca k libanonskému prezidentovi
 
Svätý Otec prijal koncom októbra na osobitnej audiencii prezidenta Libanonu Michela Sulajmána s manželkou. Svätá stolica preto pripomenula májovú výzvu pápeža Benedikta XVI. adresovanú libanonským vodcom, aby sa zjednotili a mierovou cestou riešili situáciu v krajine, zasiahnutej vnútornými ozbrojenými konfliktami s množstvom obetí.

Ako sa Svätý Otec vyjadril: „Mocne vyzývam všetkých Libanončanov, aby zanechali túto logiku vzájomnej násilnej opozície, ktorá privádza ich drahú krajinu k nenapraviteľným dôsledkom. Dialóg, vzájomné porozumenie a hľadanie rozumného kompromisu sú jedinou cestou, ktorá môže Libanonu, jeho inštitúciám a ľudu prinavrátiť bezpečnosť, nevyhnutnú pre dôstojný každodenný život naplnený nádejou na zajtrajšok. Kiež Libanon dokáže, na príhovor Našej Panej z Libanonu, s odvahou odpovedať na svoje povolanie byť pre Blízky Východ i pre celý svet znamením reálnej možnosti pokojného a konštruktívneho spolunažívania medzi ľuďmi.“ –jv-