Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Stavať mosty

Na ten 29. jún roku 2006 do konca svojho života určite nezabudnem. V ten deň - bol sviatok svätých Petra a Pavla - som stál s mikrofónom v ruke pod kupolou Ostrihomskej baziliky – poverený tlmočením niektorých príhovorov z maďarčiny a do maďarčiny. Priznám sa, chvel som sa vedomý si dôležitosti tejto chvíle a povinnosti pretlmočiť všetko správne a pravdivo. Veď tam predsa stáli predstavitelia slovenskej a maďarskej biskupskej konferencie, aby v rámci slávnostnej svätej omše podpísali dokument o vzájomnom zmierení. Zvlášť hlboko sa mi vryl do pamäti moment, keď texty, ktoré si biskupi potom vymenili, podpísali priamo na oltári chrámu. Tam, kde sa denne sprítomňuje krvou spečatená Kristova obeta; tam, kde Ježiš denne stavia mystický most medzi nebom a zemou; tam som z blízka videl, ako maďarský a slovenský text potvrdzujú biskupské podpisy. Podpisy pod most zmierenia a spolupráce, veď hoci boli texty odlišné, jedna veta v nich bola v oboch jazykoch rovnaká: odpúšťame a prosíme o odpustenie. Škoda, že vtedy túto udalosť – napriek jej veľkému významu - médiá vyzdvihli len veľmi povrchne. Ešte šťastie, že určité dejinné udalosti majú svoju nezávislú vnútornú energiu, energiu pravdy, ktorá sa presadzuje sama - silou posolstva, prežívajúceho ako trvalá inšpirácia aj bez širšej propagácie. Preto čosi z atmosféry ostrihomského zmierenia predsa preniklo do výzvy spred niekoľkých dní – výzvy zdieľanej na oboch brehoch Dunaja - aby „všetci ľudia dobrej vôle“ prispeli k uspokojeniu, zmiereniu a zušľachteniu vzájomných vzťahov. Áno, ľudia „dobrej vôle“: oni totiž najkonštruktívnejšie realizujú svoju osobnú slobodu, ktorej úplné rozvinutie umožnil práve onen povestný sedemnásty november roku 1989. Keď sme kľúčikmi zvonili na námestiach, každý reálne uvažujúci jedinec už vtedy predpokladal, že nastupujeme na cestu náročnej premeny našej najhlbšej mentality. Umelo udržiavaný „proletársky internacionalizmus“ sa pominul, vzťahy prestali byť centrálne regulované a preto ich bolo treba ukotviť v nových základoch: hlbších, pevnejších, osobne prijatých, zvnútornených. Udalosti posledných týždňov dokazujú, aké vratké a krehké môžu byť tieto základy, ako ľahko sa môžu vymknúť z rúk zodpovedných a spustiť ťažko kontrolovateľné turbulencie. Isteže, určité vonkajšie disciplinárne opatrenia môžu do istej miery pomôcť, no kým sa nezmení, nepretaví ľudské vnútro, ľudské srdce, pokoj bude spočívať stále na neistých hlinených nohách. Musí sa zmeniť to, čo stojí pri koreňoch každého rozhodnutia - ľudské srdce. „Dobrá vôľa“ totiž predpokladá dobré srdce ako symbol čistých a úprimných úmyslov. Tie sú základným programom, determinujúcim všetko, čo sa za rozličných okolností potom dostáva na povrch.
Len vtedy je ochota prijať každého človeka za brata autentická, iba vtedy prináša to pravé ovocie. Mieru, povahu a obsah tejto autentickosti naznačuje svätica, ktorú si Katolícka cirkev na celom svete pripomína - nie bez mnohoznačnej symboliky - tiež práve sedemnásteho novembra. Už samotný fakt, že svätá Alžbeta je súčasne Bratislavská, Árpádovská, Durínska i Uhorská naznačuje jej nadnárodný presah, univerzalitu jej posolstva. Hoci je nesprávne pokladaná za výlučne maďarskú sväticu, najviac kostolov s jej patrocíniom je na Slovensku - vrátane – napr. kostolíka v Múzeu oravskej dediny v Zuberci. Hoci ju pokladajú za stredovekú postavu, inšpiruje aj ľudí žijúcich na počiatku tretieho milénia. Hoci mala kráľovský pôvod, prijímajú ju mnohí ako inšpiráciu pre každodenné skutky príčinlivej lásky. Áno, svätá Alžbeta je príkladom prekonávania bariér a predsudkov: hoci pochádzala z kráľovskej dynastie, dokázala sa vymaniť z kruniera spoločenských konvencií a skloniť sa k tým, čo jednoducho potrebovali pomoc. Starala sa o všetkých, ani by ju nenapadlo rozlišovať ich podľa rasového, národnostného či akéhokoľvek iného kritéria. Vzťahy budovala ako človek hľadajúci človeka, ako človek, podávajúci pomocnú ruku. To napokon symbolicky vyjadrujeme my všetci, keď sa na svätej každej omši zdravíme znakom pokoja: symbolizuje to ochotu podať ruku, pripravenú zmieriť sa, pomôcť, podoprieť, podporiť.
Takéto bratské gesto je zároveň duchovnou voľbou nášho skutočného kráľa: kráľa toho kráľovstva, o ktorého príchod sa modlíme v každom Otčenáši a ktorého budeme sláviť budúcu nedeľu. Krista si za kráľa volíme vždy vtedy, keď sa dvaja, alebo traja schádzame v jeho mene. Na sviatok Krista Kráľa nie náhodou budeme čítať nie nejaké teologické abstrakcie, ale evanjelium o chudobných, hladných, trpiacich, väznených, skrátka tých, s ktorými sa Ježiš identifikuje. A cez ktorých čaká, že prekročíme prah predsudkov a vykročíme smerom k sebe navzájom. Odhodlať sa takto vykročiť – to je skutočné zmŕtvychvstanie. Zmŕtvychvstanie Krista Kráľa, jeho víťazstvo v nás a medzi nami.