Očami viery, vedy a kultúry: Nový dokument o poslaní psychológie pri prijímaní a formácii
kandidátov ku kňazstvu
„Usmernenia
pre využívanie psychologických kompetencií pri prijímaní a formácii kandidátov ku
kňazstvu“ – taký je názov nového dokumentu Kongregácie pre katolícku výchovu,
ktorý bol predstavený 30. októbra v tlačovom stredisku Svätej stolice vo Vatikáne.
Prefekt dikastéria kardinál Zenon Grocholewski pri tejto príležitosti uviedol základné
línie nového cirkevného dokumentu slovami: „Usmernenia, ktoré dnes predstavujeme,
sa zaoberajú využívaním psychologických kompetencií pri prijímaní a formácii budúcich
kňazov. Magistérium Cirkvi po II. vatikánskom koncile už viackrát vyzývalo k využívaniu
psychologických kompetencií v procese rozlišovania autentického kňazského povolania,
prv než kandidát prijme kňazskú vysviacku. Tento dokument sa nezaoberá teoretickými
vzťahmi medzi psychológiou, teológiou a spiritualitou a už vôbec sa nechce vyjadrovať
k rozličných psychologickým školám. Jeho zámerom je jednoznačne poskytnúť orientácie
praktického charakteru.“ Dokumenty po II. vatikánskom koncile
Ako
povedal kardinál Grocholewski, dokumenty Cirkvi po II. vatikánskom koncile sa niekoľko
krát zaoberali kňazskou formáciou v súvislosti so psychológiou. Sú to predovšetkým
dva dokumenty, ktoré vydala Kongregácia pre inšitúty zasväteného života a spoločnosti
apoštolského života. Tým prvým je dokument Potissimum institutioni (1990), ktorý hovorí
o podmienkach pre vstup do noviciátu: „Je potrebná rovnováha citového života,
osobitne rovnováha pokiaľ ide o sexualitu, ktorá predpokladá akceptáciu druhého, muža
alebo ženy, vzhľadom na ich rozdielnosť. Bude vhodné tiež podrobiť kandidátov psychologickému
vyšetreniu, rešpektujúc však právo jednotlivca na zachovanie vlastnej intimity“.
V druhom dokumente, ktorý vydala tá istá Kongregácia: La vita fraterna
in comunitá - Bratský život v komunite (1994), sa vzhľadom na psychologické aspekty
spoločenstva, ktoré participuje na kňazskej či rehoľnej formácii, píše:„Bratský
život v komunite vyžaduje od všetkých psychologickú rovnováhu, v rámci ktorej
môže dozrievať citový život jednotlivca. (...) Je preto potrebná osobitná formácia
zameraná na ľudskú citovosť, ktorá sa usiluje o integráciu ľudských a spirituálnych
aspektov. Ťažkosti v tejto oblasti sú často len ozvenou problémov, ktoré majú svoj
pôvod v inej sfére: citovo-sexuálna oblasť prežívaná narcisticko-adolescentným spôsobom
alebo potlačená rigídnym spôsobom, môže byť len dôsledkom negatívných skúseností jednotlivca
pred vstupom do komunity.“
Osobitnú úlohu psychológie vzhľadom na
duchovnú formáciu zdôrazňuje Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Vita consecrata
(1996), v ktorej píše: „Formácia, ak má byť úplnou, musí zohľadňovať všetky
oblasti kresťanského a zasväteného života. Ide o ľudskú, kultúrnu, spirituálnu a pastoračnú
prípravu, pričom je potrebné sústrediť pozornosť nato, aby sa táto príprava uskutočňovala
v harmonickej vyváženosti všetkých jednotlivých aspektov. Pre počiatočnú formáciu,
ktorá sa chápe ako vývojový proces, ktorý prechádza jednotlivými stupňami osobného
dozrievania – od psychologického k spirituálnemu a od teologického k pastoračnému
– je potrebné vytvoriť dostatočne široký časový priestor.“
Synoda
biskupov v roku 1990 sa tiež zaoberala otázkou kňazskej formácie. Ovocie tohto úsilia
prišlo v postsynodálnej apoštolskej exhortácii Jána Pavla II. Pastores dabo vobis
(1992), pričom tento dokument sa stal akýmsi základným pilierom kňazskej formácie
pre nasledujúce roky. Enyklika Jána Pavla II.: Pastores dabo vobis
Ján
Pavol II. v článkoch 42 – 59 tejto exhortácie zdôrazňuje štyri dimenzie kňazskej formácie:
ľudskú, spirituálnu, intelektuálnu a pastoračnú, ktoré sa vzťahujú či už na základnú
formáciu ako aj na tú permanentnú. Psychológia má svoje miesto v dimenzii ľudskej
formácie, dôležitosť, ktorú synodalní otcovia vyjadrili slovami: „Bez primeranej ľudskej
formácie by celej kňazskej formácii chýbal nevyhnutný základ“. Pokiaľ ide o „ľudskú
formáciu“ Ján Pavol II. vo svojej exhortácii vysvetľuje dôvody jej dôležitosti: „Kňaz,
ktorý je povolaný stať sa živým obrazom Ježiša Krista a pastierom Cirkvi, sa musí
snažiť o to, aby v sebe odzrkadľoval, v maximálnej možnej miere, tú ľudskú dokonalosť,
ktorú zo seba vyžaruje Boží Syn, ktorý sa stal človekom. (...) Preto ľudská formácia
kňaza je osobitne dôležitá vzhľadom na adresátov jeho poslania: aby jeho služba bola
na ľudskej rovine čo najhodnovernejšia a akceptovateľná, je potrebné, aby kňaz stvárňoval
vlastnú ľudskú osobnosť takým spôsobom, aby sa stával mostom a nie prekážkou pre
tých, ktorí sa chcú stretnúť s Ježišom Kristom, vykupiteľom človeka. Je nevyhnutné,
aby kňaz podľa Ježišovho príkladu, ktorý „vedel, čo je v človeku“ (Jn 2,25),
bol schopný do hĺbky poznať ľudskú dušu, vytušiť ťažkosti a problémy, umožňovať stretnutie
a dialóg, získať si dôveru a spoluprácu, vyjadriť jasný a objektívny úsudok. (....)
Preto je potrebné, aby budúci kňazi pestovali v sebe celý rad ľudských kvalít potrebných
na budovanie osobností vyvážených, silných a slobodných, schopných niesť bremeno pastoračnej
zodpovednosti.“
V ďalšej časti sa Ján Pavol II. sústreďuje na jednotlivé
oblasti ľudskej formácie, pričom najviac zdôrazňuje: citové dozrievanie, schopnosť
nadviazania a rozvíjania vzťahov, otázku sexuality a celibátu, vnútornú slobodu a svedomie.
Citové dozrievanie
Citové dozrievanie, podľa exhortácie
predpokladá vedomie centrálnosti lásky v ľudskom živote. Lásky, ktorá preniká celú
ľudskú bytosť vo všetkých jej dimenziách: fyzickej, psychickej a spirituálnej. Realizácia
takejto lásky sa odohráva vo vzájomnom dávaní a prijímaní. Ján Pavol II. sa pritom
odvoláva na text svojej encykliky Redemptor hominis: „človek nemôže žiť bez lásky.
Ak nespozná lásku, ak sa s láskou nestretne, ak ju nezakúša a nenadobudne s ňou vlastnú
osobnú skúsenosť, ak na nej nemá živú účasť, stane sa nepochopiteľným bytím a jeho
život bez zmyslu.“
Schopnosť nadviazania a rozvíjania medziľudských
vzťahov S citovým dozrievaním úzko súvisí schopnosť
nadviazania a rozvíjania hlbokých, autentických a trvalých vzťahov. Ján Pavol II.
túto schpnosť označuje ako „podstatný aspekt“ pre toho, kto je povolaný byť zodpovedným
za spoločenstvo a byť „uomo di comunione“, - (čo by sme mohli preložiť ako „mužom,
ktorý vytvára spoločenstvo“). Nadväzujúc na Pavlove listy Timotejovi a Titovi zdôrazňuje
jednotlivé kvality, ktorými by mal kňaz disponovať: „Toto vyžaduje, aby kňaz nebol
arogantný, aby nevyvolával hádky, ale aby bol dôveryhodný, pohostinný, úprimný v slovách
a v srdci, obozretný a diskrétny, veľkorysý a ochotný k službe, schopný ponúknuť a vzbudzovať
v iných vťahy osobné, rýdze, bratské, pričom by mal byť vždy pripravený poskytnúť
pochopenie, odpustenie a potešenie.“ Ján Pavol II. zdôrazňuje potrebu týchto vlastností
pre kňaza hlavne vzhľadom na skutočnosť nových urbanistických štruktúr, veľkých masových
koncentrácií, kde človek často prežíva vzájomné odcudzenie a pocit osamelosti azároveň
sa stáva o to viac citlivejším na hodnotu spoločenstva, čo je práve dnes jedným z najcharakteristickejších
znamení a jednou z najúčinnejších ciest evanjeliového posolstva pre súčasného človeka.
Otázka celibátu a sexuality
V ďalšej časti apoštolskej exhortácie
je s citovou zrelosťou daná do úzkej súvislosti výchova k zrelo prežívanej sexualite,
ktorá sa stáva „neustále naliehavejšou“ pre tých, ktorí sú povolaní žiť ako kňazi
v celibáte. „Výchova k zodpovednej láske a citová zrelosť človeka sú nevyhnutné
pre toho, kto ako kňaz je povolaný k celibátu, aby tak ponúkol s pomocou milosti Ducha
Svätého a zo slobodnej vlastnej vôle, plnosť svojej lásky a starostlivosti pre Ježiša
Krista a Cirkev.“ Vzhľadom na zrelý život v celibáte je preto potrebné,
aby výchova k citovej zrelosti viedla k prežívaniu hlbokej, živej a osobnej lásky
k Ježišovi Kristovi, ktorá by našla svoje konkrétne uskutočnenie uprostred ľudských
vzťahov, prostredníctvom prežívaného opravdivého priateľstva a hlbkého bratstva. Vzhľadom
na nie ľahkú úlohu, Ján Pavol II. upozorňuje: „Charizma celibátu,
aj keď je prežívaný autentickým a skúsenosťou osvedčeným spôsobom, predsa len neumenšuje
silu citovej náklonnosti a zmyslových inštinktov. Preto je potrebné, aby kandidáti
ku kňazstvu sa usilovali o takú citovú zrelosť, ktorá by ich vyzbrojila múdrou obozretnosťou,
schopnosťou zrieknutia sa všetkého toho, čo by pre nich mohlo byť nástrahou, bdelosťou
nad telom i duchom, úctou a rešpektom s mužmi a ženami uprostred medziľudských vzťahov“.
Vnútorná sloboda a svedomie
Ján Pavol II. ďalej zdôrazňuje,
že ľudská a osobitne citová zrelosť vyžadujú „číru a silnú formáciu k slobode,“
ktorá umožňuje prežívať poslušnosť voči pravde srdečným a presvedčeným spôsobom
a tak napĺňať zmysel vlastného bytia. Teda úprimné darovanie seba samého, čo je základom
opravdivej sebarealizácie, pretože „sloboda vyžaduje, aby človek bol skutočne pánom
seba samého, rozhodnutým zápasiť a prekonávať rozličné formy egoizmu a individualizmu,
ktoré ohrozujú život každého a byť ochotným otvoriť sa voči iným, vo veľkorysom darovaní
sa a službe blížnym.“ Exhortácia v tomto bode tiež zdôrazňuje, že na ceste
výchovy k tejto zrelej a zodpovednej slobode, môže zohrať významné miesto práve spoločný
život v kňazskom seminári. Nakoniec apoštolská exhortácia, vzhľadom na ľudskú formáciu,
poukazuje na správnu výchovu morálneho svedomia, ktorá je veľmi úzko spojená s formáciou
k slobode, pretože odpoveď voči Bohu musí byť vedomá a slobodná, učinená z lásky,
ako odpoveď na Božiu lásku: „Ľudská zrelosť kňaza – píšu synodálni otcovia
– musí v sebe osobitne zahŕňať formáciu svedomia. Aby kandidát mohol verne obstáť
voči svojim záväzkom voči Bohu a voči Cirkvi, a aby mohol múdro viesť svedomia veriacich,
je potrebné, aby sa naučil počúvať Boží hlas, ktorým sa mu On prihovára v srdci a plniť
jeho vôľu s láskou a vytrvalosťou.“
Dva konštitutívne prvky
nového dokumentu
Prv než sa kardinál Grocholewski počas jeho predstavenia
na tlačovej konferencii dostal k vysvetleniu základných línií dokumentu, zdôraznil
dva „konštitutívne aspekty, ktoré sú základom celej problematiky: “Prvým je, že dokument
sa odvoláva na súčasný sociálno-kultúrny kontext, ktorý ovplyvňuje mentalitu kandidátov
ku kňazstvu, ktorí sa hlásia do seminára. Ide o to, že v určitých prípadoch niektorí
z nich prichádzajú z neuzdravenými zraneniami, ktoré môžu ovplyvňovať a podmieňovať
schopnosť napredovať na formačnej ceste ku kňazstvu.“ Medzi hlavné súčasné negatívne
vplyvy kardinál Grocholewski označil „konzum, nestabilitu rodinných a sociálnych vzťahov,
morálny relativizmus, pomýlené pohľady na sexualitu, nestálosť vo vykonaných rozhodnutiach
či systematické popieranie objektívnych hodnôt“. Všetky tieto aspekty súčasnej mentality
a prežité skúsenosti kandidáta pred príchodom do seminára ovplyvňujú predovšetkým
jeho citovú zrelosť, ktorá často spôsobuje charakterovú krehkosť a negatívne ovplyvňuje
vytrvalosť v povolaní. Ako druhý aspekt zdôraznil kardinál Grocholewski dôležitosť
integrity kňazskej formácie, ktorá - ako o tom hovorí dokument „Pastores dabo vobis“
- má v sebe obsahovať formáciu intelektuálnu, pastorálnu, a tiež ľudskú, ktorá je
základom celej kňazskej formácie. Tieto dva aspekty, čiže „vplyv súčasného
sociálno-kultúrneho kontextu a nevyhnutnosť ľudskej formácie budúceho kňaza – si v súčasnosti
podľa kardinála Grocholewskeho vyžadujú využívanie psychologických vedeckých prístupov
v kňazských seminároch“.
Základné línie dokumentu
Potom
kardinál Grocholewski predstavil základné línie nového dokumentu, pričom zdôraznil,
že „aj keď povolanie ku kňazstvu je osobitným Božím darom, k jeho rozlišovaniu
sú potrebné aj psychologické kompetencie“ (čl. 5a) a keďže tento Boží dar „sa
nikdy neuskutočňuje mimo alebo nezávisle od Cirkvi, ale vždy je prežívaný v Cirkvi
a prostredníctvom Cirkvi“ (čl. 1a), „je v kompetencii Cirkvi „rozlišovať spôsobilosť
kandidátov ku kňazskej službe“ (1b).
V čom spočíva pomoc
psychológa? Z ďalším príspevkom na tlačovej konferencii vystúpil poradca
Kongregácie pre Katolícku výchovu, psychológ otec Carlo Bresciani, ktorý sa sústredil
na konkrétnu pomoc psychológa v kňazskej formácii: „Pomoc psychológa spočíva v tom,
že sa umožní kandidátovi ku kňazstvu efektívnejšie zvládnutie nielen vlastných slabostí,
ale aj vlastných ľudských a duchovných schopností, ktoré mu umožnia slobodnejšie a uvedomelejšie
darovanie sa Bohu, v zodpovednom postoji voči sebe samému a voči Cirkvi“ (čl.
9b). V takýchto prípadoch, psychologické kompetencie jej vlastné, ako sú (psychologický
diagnostický pohovor, testy, sprevádzanie a psychoterapia), je potrebné vnímať
ako pomoc a nie ako nahradenie formátorov v seminároch. Je žiaduce, aby psychológovia
„boli integrovaní v celostnej formácii kandidátov ku kňazstvu“ (čl. 6d).
Čo sa vyžaduje od psychológov? Je preto potrebné, aby tí, ktorí
sa podujímajú na psychologickú pomoc tohto charakteru, disponovali jednak vlastnou
ľudskou a spirituálnou zrelosťou a zároveň aby sa nechali inšpirovať „antropológiou,
ktorá je plne v súlade s kresťanským konceptom pohľadu na ľudskú osobu, na sexualitu,
na povolanie ku kňazstvu a k celibátu, tak, aby ich pôsobenie zohľadňovalo tajomstvo
človeka v jeho osobnom dialógu s Bohom, v súlade s víziou Cirkvi“ (Pastores dabo
vobis, čl. 45). Ak by neboli k dispozícii takýto odborníci, je potrebné zabezpečiť
ich špecifickú prípravu k tomuto cieľu. – ls –