Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Čítaním hľadať pravdu

Pred niekoľkými dňami som pred antikvariátom v Bratislave uvidel priateľa. Bolo skoré ráno a tak ma jeho prítomnosť pred predajňou prekvapila. Na moju prekvapenú otázku, čo tam tak skoro ráno robí odpovedal, že vo výklade uvidel knihu o slovenských hradoch a zámkoch a že chce byť prvý, aby si ju mohol kúpiť. Sme zvyknutí viac na rady pred supermarketmi s výpredajom, či akciovými zľavami. No vidieť človeka, ktorý stojí pred predajňou s knihami, to by si dnes zaslúžilo titulku vo všetkých médiách. S priateľom sme prehodili zopár slov a ja som kráčal ďalej ulicami mesta. A ešte dlho som sa zaoberal tým, čo som videl. Vzdelanie a túžba po serióznych informáciách si dnes vyžaduje námahu navyše. Povrchné informácie a klebety sa ponúkajú z každého rohu. Skutočná pravda vyžaduje úsilie.
Medzi knihami, ktoré sa objavili na knižnom trhu na Slovensku, hoci v češtine, je i kniha Anne Aplebbaum. Venovala ju gulagom. Ide o prvé súhrnné dielo, ktoré popisuje fenomén nazvaný gulag, teda tábor pre politicky nepohodlných protivníkov. Viac ako 8 miliónov ľudských osudov zostáva takmer ukrytých pred poznaním väčšiny ľudí. Autorka poukazuje i na fakt, že kým otázke koncentračných táborov je venovaných množstvo štúdií a filmov, otázke gulagov sa filmový priemysel vôbec nevenuje. A pritom je to práve filmové umenie, ktoré dnes radikálne ovplyvňuje historické povedomie ľudí.
Aj v posledných dňoch sme v médiách na Slovensku čítali a počuli úplne protichodné informácie o prípadnom blahorečení pápeža Pi XII. Bulvár dokonca priniesol i úplne nepravdivú informáciu o tom, že Benedikt XVI. tento proces zastavil. Bol to práve Benedikt XVI., ktorý pri 50. výročí smrti Eugenia Pacelliho, známeho ako Pius XII., povzbudil historikov, aby skúmali skutočnú pravdu o tomto pápežovi.
Zaujímavým kamienkom v mozaike pravdy o Piovi XII. je i kniha Judith Cabaud, židovky - konvertitky na katolícku vieru z New Yorku. Nazvala ju Rabín, ktorý kapituloval pred Kristom. Kniha vyšla pred niekoľkými dňami i v slovenskom preklade. Rozpráva príbeh konverzie rabína Zolliho, ktorý svoj úrad zastával počas II. svetovej vojny. 13. februára 1945 v bočnej kaplnke baziliky Santa Maria degli Angeli v Ríme prijíma Israel-Italo Zolli, vrchný rabín Večného mesta krst. Stáva sa katolíkom. Onedlho ho nasledujú aj jeho manželka a dcéra. Za svoje krstné meno si rabín zvolí meno Eugen, ako znak vďaky pápežovi Piovi XII. „Za všetko, čo vykonal pre židov počas II. svetovej vojny.“
Udalosť, ktorá otriasla svetom, aby vzápätí zapadla prachom zabudnutia. V rímskej synagóge je vyhlásený prísny pôst za „apostatu“, jeho meno je neskôr vymazané z takmer všetkých análov komunity v Ríme.

V roku 1940 mu ponúknu uprázdnené miesto hlavného rabína Ríma. Inokedy by to bolo veľké uznanie. V tom čase je to však veľké riziko. Zolli ho však prijíma a v Ríme okrem svojej práce rabína pomáha celej židovskej komunite. Upozorňuje na blížiacu sa katastrofu, no významní členovia židovskej komunity, ktorí sú na vysokých postoch v Mussoliniho vláde, ho nepočúvajú. Začiatkom septembra 1943 dostane židovská komunita v Ríme ultimátum - za jeden deň odovzdáte 50 kg zlata, alebo vás všetkých deportujeme. I napriek veľkej snahe sa podarilo zhromaždiť iba 35 kg. Rabín teda odchádza do Vatikánu, aby prosil o „pôžičku“ Pia XII. Ten mu ju okamžite prisľúbi, no večer sa podarí židovskej komunite zohnať aj zostatok zlata a tak rabín pápežovi už len vrúcne poďakuje. O niekoľko dní neskôr rozkáže Pius XII. otvoriť kostoly a kláštory, v ktorých nájde záchranu niekoľko tisíc Židov. V roku 1945 Zolli napíše: „Židia dlhujú pápežovi Piovi XII. veľkú vďaku za všetko, čo pre nás urobil.“
 
Niekto by sa nazdával, že práve toto boli okamihy, ktoré priviedli hlavného rabína do lona Katolíckej cirkvi. Neboli. Ako neskôr sám prizná, jeho túžba po krste ho napĺňala už oveľa skôr. Ale vo chvíľach ťažkého postavenia svojho ľudu ho nechcel opustiť. A už vôbec nechcel vyzerať ako ten, ktorý prijíma krst, aby si zachránil svoj život pred nacistami.
15. augusta 1944 zaklope veľký rabín na dvere jedného rímskeho kostola. Pátrovi Dezzimu povie: „Moja prosba nie je motivovaná núdzou. Žiadam o vodu krstu. Som chudobný a chudobným zostanem. Dôverujem prozreteľnosti.“ Reakcia židovskej komunity je tvrdá. Skromne napíše: „Keď sme sa spolu s manželkou rozhodli stať kresťanmi, neviedli nás k tomu žiadne ekonomické pohnútky. Stratili sme všetko, čo sa na tomto svete materiálne dá stratiť. Musíme si hľadať prácu. Ale Boh nám pomôže.“
Živým odkazom zostáva jeho odpoveď na výčitku, že opustil Synagógu, aby vstúpil do Cirkvi. „Ja som vás nezaprel. Kresťanstvo je naplnením Synagógy. Synagóga je prísľubom a kresťanstvo je naplnením tohto prísľubu. Synagóga ukazuje smerom ku kresťanstvu. Kresťanstvo predpokladá Synagógu. Jedno nemôže existovať bez druhého.“
Verím, drahí poslucháči, že i moje dnešné zamyslenie nad knihami a vzťahom k nim i k hľadaniu pravdy bude i pre vás povzbudením, aby sme si v uponáhľanom svete našli chvíľu na dobrého priateľa, ktorým je hodnotná kniha.