Generálna audiencia Benedikta XVI.: Kristovo vzkriesenie v Pavlovej teológii

Vatikán (5. novembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa dnes stretol s veriacimi na pravidelnej generálnej audiencii. Katechéza, tvoriaca ústredný bod programu, bola tematicky zameraná opäť na sv. Pavla. Tentoraz Svätý Otec venoval pozornosť Pavlovmu ohlasovaniu Kristovho zmŕtvychvstania a osobitne poukázal na pozornosť, ktorú Pavol venuje tradícii.

Svätý Otec sa ujal slova citáciou sv. Pavla, ktorá predtým zaznela aj v úvodnom biblickom čítaní, prednesenom lektormi vo viacerých svetových jazykoch.

„Drahí bratia a sestry, «ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie, márna je aj vaša viera a ešte stále ste vo svojich hriechoch» (1Kor 15,14.17). Týmito silnými slovami z Prvého listu Korinťanom sv. Pavol ukazuje, aký rozhodujúci význam pripisuje zmŕtvychvstaniu Krista. V tej udalosti totiž spočíva riešenie problému, ktorý predstavuje dráma kríža. Kríž samotný by nemohol vysvetliť kresťanskú vieru, naopak, zostal by iba tragédiou, poukazom na absurditu bytia. Paschálne tajomstvo spočíva v skutočnosti, že Ukrižovaný «bol vzkriesený na tretí deň podľa Písiem» (1 Kor 15,4) - takto to dosvedčuje prvokresťanská tradícia.

 
Tu sa nachádza kľúč Pavlovej kristológie, všetko sa točí okolo tohto stredu gravitácie. Celá náuka apoštola Pavla vždy vychádza z tajomstva a tiež aj prichádza k tajomstvu toho, ktorého Otec vzkriesil z mŕtvych. Vzkriesenie je fundamentálnym poznatkom, niečo ako predchádzajúca axióma, na základe ktorej Pavol môže súhrnne formulovať svoje ohlasovanie: Ten, ktorý bol ukrižovaný, a ktorý tak ukázal nesmiernu Božiu lásku k človeku, vstal z mŕtvych a žije medzi nami.

 
Je dôležité všímať si prepojenie medzi ohlasovaním zmŕtvychvstania, ako ho formuluje sv. Pavol, a spôsobom, ktorý používali prvé kresťanské spoločenstvá pred Pavlom. Tu možno skutočne vidieť dôležitosť tradície, ktorá predchádza Apoštola, a ktorú on s veľkým rešpektom a pozornosťou chce sám odovzdávať. Text o vzkriesení, obsiahnutý v 15. kapitole Prvého listu Korinťanom, dáva náležitý dôraz na spojitosť medzi «prijímaním» a «odovzdávaním». Sv. Pavol pripisuje veľký význam doslovnej formulácii tradície. Na konci sledovanej state zdôrazňuje: „či už ja alebo oni, takto hlásame“ (1 Kor 15,11) – čím jasne dáva najavo jednotu kerygmy, ohlasovania pre všetkých veriacich a pre všetkých, čo budú ohlasovať Kristovo vzkriesenie.“

Svätý Otec dal Pavlov prístup k tradícii za vzor pre teológov a kazateľov, platný aj pre dnešnú dobu:

„Tradícia, na ktorú sa nadväzuje, je prameňom, ktorého sa treba pridŕžať. Originalita Pavlovej kristológie nejde nikdy na úkor vernosti tradícii. Kerygma apoštolského ohlasovania má vždy prednosť pred Pavlovým osobným prepracovaním. V každej svojej argumentácii postupuje od spoločnej tradície, v ktorej má vyjadrenie spoločná viera všetkých cirkví, ktoré sú jednou jedinou Cirkvou. A takto sv. Pavol pre každú dobu poskytuje vzor toho, ako robiť teológiu a ako kázať. Teológ či kazateľ netvorí nové vízie sveta a života, ale je v službe odovzdanej pravdy, v službe reálnych faktov Krista, kríža i zmŕtvychvstania. Jeho úlohou je pomôcť nám pochopiť dnes, na pozadí starobylých slov, realitu vyjadrenia „Boh s nami“, a teda realitu pravého života.

 
Žiada sa tu spresniť, že sv. Pavol sa pri ohlasovaní vzkriesenia nesnaží podať organické doktrinálne vysvetlenie - nechcel písať na spôsob teologickej príručky –, no pristupuje k problematike odpovedaním na konkrétne nejasnosti a otázky, ktoré mu veriaci kládli. Ide teda o príležitostné rozpravy, no plné viery a prakticky žitej teológie.“

V ďalšej časti katechézy Benedikt XVI. poukázal na konkrétne momenty Pavlovho učenia o Kristovom vzkriesení, medzi nimi vyzdvihol význam svedectiev o Zmŕtvychvstalom Kristovi, prázdny hrob a zjavenia Zmŕtvychvstalého. Ďalej položil otázku, aký je význam Kristovho vzkriesenia pre nás dnes. Čo nám hovorí to, že pred 2000 rokmi bol Kristus vzkriesený?

„Vzkriesenie teda odhaľuje definitívne, aká je pravá identita a mimoriadny charakter Ukrižovaného. Je to s ničím neporovnateľná a najvyššia dôstojnosť: Ježiš je Boh! Pre sv. Pavla sa skrytá Ježišova identita vyjavuje, ešte väčšmi než vo vtelení, práve v tajomstve zmŕtvychvstania. Zatiaľ čo titul „Kristus“, čiže Mesiáš, Pomazaný, u sv. Pavla má tendenciu stať sa vlastným menom Ježiša a titul „Pán“ vyjadruje jeho osobný vzťah s veriacimi, titul „Syn Boží“ sa používa na vyjadrenie intímneho vzťahu Ježiša s Bohom, vzťahu, ktorý sa plne zjavuje v udalosti Veľkej noci. Možno preto povedať, že Ježiš bol vykriesený pre to, aby bol Pánom mŕtvych i živých, alebo inými slovami, naším Spasiteľom.“

Svätý Otec v závere katechézy predostrel skutočnosť Kristovho zmŕtvychvstania aj ako výzvu pre dnešného kresťana.
 
„Na záver môžeme v zhrnutí spolu so sv. Pavlom povedať, že spásu získa veriaci tak, že svojimi ústami vyznáva, že „Ježiš je Pán“ a  že vo svojom srdci uverí, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych“ (porov. Rim 10,9). Dôležité je predovšetkým srdce, ktoré verí v Krista a vo viere sa „dotýka“ Vzkrieseného, ale nestačí nosiť vieru len v srdci, musíme ju hlásať a svedčiť o nej ústami, našim životom, majúc tak stále na pamäti pravdu kríža a vzkriesenia v našich dejinách. Takto sa teda kresťan včleňuje do toho procesu, vďaka ktorému sa prvý Adam, ten pozemský a podrobený porušiteľnosti a smrti, pretvára na posledného Adama, toho nebeského a neporušiteľného (porov. 1 Kor 15,20-22, 42-49). Takýto proces bol začatý vzkriesením Krista, v ktorom sa zakladá nádej, že aj my budeme môcť jedného dňa vstúpiť s Kristom do našej skutočnej vlasti, ktorá je na nebesiach. Povzbudení touto nádejou napredujme s odvahou a s radosťou.“
 Svätý Otec potom udelil všetkým prítomným apoštolské požehnanie.-jb, sg-