Generálna audiencia Benedikta XVI.: Tajomstvo Krista podľa sv. Pavla

Vatikán (22. októbra, RV) - Na generálnej audiencii, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, pápež Benedikt XVI. pokračoval v systematickej katechéze o Apoštolovi národov. Prítomným sa prihovoril týmito slovami:



„Drahí bratia a sestry, v katechézach minulých týždňov sme rozjímali nad „obrátením“ sv. Pavla, ktoré bolo ovocím osobného stretnutia s ukrižovaným a vzkrieseným Kristom a pýtali sme sa, aký bol vzťah Apoštola národov s pozemským Kristom. Dnes chcem hovoriť o náuke, ktorú nám zanechal sv. Pavol, o ústrednej úlohe vzkrieseného Krista v tajomstve spásy, o jeho kristológii. Naozaj, vzkriesený Ježiš Kristus, vyvýšený nad každé meno, stojí v centre každého jeho uvažovania. Kristus je pre Apoštola kritériom pre hodnotenie udalostí a vecí, cieľom každej námahy, ktorú podstupuje pre ohlasovanie Evanjelia, je veľkou vášňou, ktorá vedie jeho kroky po cestách sveta. A ide o Krista živého, konkrétneho: Kristus, hovorí Pavol, „ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20). Táto osoba, ktorá ma miluje, s ktorou sa môžem zhovárať, ktorá mi načúva a odpovedá mi, je skutočne princípom pre pochopenie sveta a pre nájdenie cesty v dejinách.“  

Hoci Pavol, ako ďalej povedal Benedikt XVI., vo svojich listoch neopisuje jednotlivé fakty z Ježišovho života, môžeme sa domnievať, že sa im viac venoval vo svojich katechézach. Ďalej Svätý Otec prešiel priamo k Pavlovej kristológii:



„Jeho pastorálny a teologický zámer bol do takej miery nasmerovaný na budovanie rodiacich sa komunít, že sa spontánne celkom sústredil na ohlasovanie Ježiša Krista ako „Pána“, živého teraz a prítomného teraz medzi svojimi. Tu spočíva charakteristický základ Pavlovej kristológie, ktorá rozvíja hĺbku tajomstva s vytrvalým a presným záujmom: zaiste, ohlasuje živého Krista, jeho učenie, no ohlasuje predovšetkým ústrednú skutočnosť jeho smrti a zmŕtvychvstania, ako vrchol jeho pozemskej existencie a koreň následného vývoja celej kresťanskej viery, celej reality Cirkvi. Pre Apoštola vzkriesenie nie je osamote stojacou udalosťou, oddelenou od smrti: Vzkriesený je stále ten, ktorý bol predtým ukrižovaný. Aj ako Vzkriesený nosí svoje rany, utrpenie je v ňom prítomné a dá sa povedať spolu s Pascalom, že on trpí až do skončenia sveta, hoci je Vzkriesený a žije s nami a pre nás. Túto totožnosť Vzkrieseného s ukrižovaným Kristom Pavol pochopil na ceste do Damasku: v tej chvíli mu bolo jasne zjavené, že Ukrižovaný je Vzkriesený a Vzkriesený je Ukrižovaný, ten ktorý hovorí Pavlovi: „Prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4) Pavol prenasleduje Krista v Cirkvi a pri tom pochopí, že kríž je „prekliatím od Boha“ (Dt 21,23), no je obetou pre naše vykúpenie.“ 

Benedikt XVI. ďalej priblížil spôsob, akým sv. Pavol uvažuje o dvoch dimenziách Kristovho tajomstva: Je to na jednej strane tajomstvo Krista, trpiaceho vo svojom človečenstve, čo predstavuje pozemský rozmer, a potom je to Kristova existencia vo večnosti u Otca:



„Tieto dve dimenzie, večná preexistencia u Otca a Pánovo zostúpenie vo vtelení, sú ohlásené už v Starej zmluve, v postave Múdrosti. V múdroslovných knihách Starej zmluvy nachádzame niektoré texty, ktoré vyzdvihujú úlohu preexistentnej Múdrosti pri stvorení sveta.“



Múdroslovné knihy podľa slov Svätého Otca hovoria aj o druhom rozmere, ktorým je zostúpenie tejto Múdrosti, ktorá si uprostred ľudí postavila stan.



„Sv. Pavol, rozvíjajúc svoju kristológiu, sa odvoláva práve na túto sapienciálnu perspektívu: uznáva v Ježišovi večnú múdrosť, existujúcu od večnosti, múdrosť, ktorá zostupuje a vytvára si medzi nami stan, a takto Pavol môže opísať Krista ako „Božiu moc a múdrosť“, môže povedať, že Kristus sa pre nás stal „múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“ (1 Kor 1, 24.30). Podobne Pavol objasňuje, že Kristus, rovný Múdrosti, môže byť odmietnutý predovšetkým zo strany vládcov tohto sveta, takže v Božích plánoch môže vzniknúť paradoxná situácia – kríž, ktorý sa premení na cestu spásy pre celé ľudské pokolenie.“

 

Benedikt XVI. poukázal aj na ďalšie rozvinutie tejto myšlienky v Pavlovom slávnom hymne v Liste Filipanom (Flp 2,6-11).



„Ide o jeden z najvznešenejších textov Nového zákona. Exegéti sa už v veľkej väčšine zhodujú v presvedčení, že táto stať predstavuje kompozíciu staršiu než text Listu Filipanom. Toto je veľmi dôležitá informácia, pretože znamená, že kresťanstvo pochádzajúce zo židovstva, už pred sv. Pavlom, verilo v Ježišovo božstvo. Inými slovami, viera v Ježišovo božstvo nie je helenistický výmysel, vyniknutý oveľa neskôr po Ježišovom pozemskom živote, výmysel, ktorý by ho zbožštil pri zabudnutí na jeho človečenstvo. Vidíme v skutočnosti, že prvé kresťanstvo pochádzajúce zo židovstva verilo v Ježišovo božstvo, ba čo viac, môžeme povedať, že samotní apoštoli vo významných momentoch života svojho Učiteľa pochopili, že on je Boží Syn, ako povedal sv. Peter v Cézarei Filipovej: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Mt 16,16)“. 

Po podrobnejšom rozbore obsahu spomínaného hymnu Svätý Otec poukázal na súvisiace kristologické témy v ďalších pavlovských spisoch: v Listoch Timotejovi, Kolosanom a Efezanom. Po záverečnom zhrnutí obsahu katechézy vo svetových jazykoch sa obrátil niekoľkými vetami aj na slovenských poslucháčov:

„S láskou vítam slovenských pútnikov, osobitne z Rajca, Višňového a Turia. Bratia a sestry, minulú nedeľu sme slávili Svetový deň misií. Je to výzva na obnovu našej aktívnej spolupráce na misijných dielach Cirkvi. Buďte aj vy misionármi Kristovej Radostnej zvesti, najmä svojimi modlitbami a obetami. Rád vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“ 

Na záver Svätý Otec všetkým udelil apoštolské požehnanie.

-jb-