Zamyslenie na 29. nedeľu v Cezročnom období

Pri sledovaní politických diskusných relácií často vidíme snahu dostáť politika do úzkych. Redaktor si dobre pamätá slová, ktoré odzneli v minulosti a pripomenie ich vo chvíli, keď si politik myslí alebo tvrdí niečo iné. Ak je odpoveď vyhýbavá a nepresvedčivá hovorí, to o šikovnosti novinára a nedôveryhodnosti verejného činiteľa.

Evanjelium 29. nedele v období cez rok nám opisuje situáciu, v ktorej za Ježišom prichádzajú farizeji s otázkou: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Na prvý pohľad veľmi úctivá otázka, ktorá zdôrazňuje Ježišove postoje a kvality, a predsa jej zámerom je podchytiť učiteľa v reči. Povedať „áno“ by znamenalo uznať cisára za legitímneho panovníka a legitímnym pánom Izraela bol predsa Boh. „Nie“ by zas znamenalo obvinenie, že neuznáva oficiálnu štátnu moc rímskeho cisára. Dobre sa to číta, ako sa Pán Ježiš vynašiel. Použil denár a povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Táto veta hovorí dôležité pravdy pre náš život. Kristus neprišiel narušiť spoločenský poriadok, ani postaviť ľudí proti svetskej moci. Naopak, podržal autoritu cisára, rešpektoval jeho nariadenie. Verejná moc má svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto patrí k poriadku stanovenému Bohom. Kresťanstvo nevytrhuje človeka zo spoločnosti, zo sociálnych väzieb a nestáva ho do izolovaného, čisto duchovného sveta. Kresťan je povolaný žiť vo svete a rešpektovať zákony a plniť si svoje občianske povinnosti voči svetskej vrchnosti.

Lenže Pán Ježiš vo svojej odpovedi povedal aj to, na čo sa ho farizeji nepýtali. Posunul celý problém ešte ďalej. Neskončil len povinnosťou voči cisárovi, ale pripomenul všetkým rovnako aj povinnosti voči Bohu. Ak nezaplatíme dane, ak porušíme zákon, čakajú nás sankcie. Cisár ma zákony a spôsoby, ako si plnenie povinnosti zo strany ľudí zabezpečiť a vynútiť. Zábudlivosť a ľahostajnosť sa nevypláca.
Ježiš nám zdôrazňuje, aby sme pri plnení zákonov voči svetskej vrchnosti nezabudli na vzťah k Bohu. Tak ako bol na denári obraz cisára, tak  každý jeden z nás nosí v sebe obraz Boha. Medzi Bohom a cisárom je však veľký rozdiel. Náš Boh nám nedá hneď pocítiť svoju moc ako sme zvyknutí zo strany panovníkov. On trpezlivo a láskavo čaká, že si na neho nájdeme čas. Požiadavku patriť Bohu musíme my kresťania zobrať veľmi vážne. Zabúdať na Boha, znamená škodiť samým sebe. Boh je Pánom a darcom všetkého a preto jemu musí patriť celý náš život. A táto snaha patriť Bohu celým srdcom je celoživotným úsilím kresťana.

Rozhovor s farizejmi, v ktorom mal byť Ježiš podchytený v reči je pre nás poučný a užitočný. Pripomenul nám plnenie povinnosti voči svetskej autorite, pričom musíme vždy najprv patriť Bohu a dať mu, čo mu prináleží. Boh však nie je panovník, ktorý nám naháňa strach, ale milujúca bytosť, ktorá očakáva našu odpoveď.

František Knapík