Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Pavol - Jeruzalemský koncil a incident v Antiochii

Vatikán (1. októbra, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa počas dnešnej generálnej audiencie na Námestí sv. Petra vo Vatikáne prihovoril k asi 20 tisíc pútnikom z 30 krajín. V katechéze pokračoval v rozprávaní o živote sv. Pavla, dnes opäť z hľadiska jeho vzťahu k dvanástim apoštolom, pričom sa pozastavil nad dvoma hlavnými udalosťami: nad prvým cirkevným koncilom v Jeruzaleme a nad incidentom, ktorý sa odohral v Antiochii, ako o ňom apoštol Pavol píše v Liste Galaťanom:
 
„Každý koncil a synoda Cirkvi je „udalosťou Ducha“ a do ich uskutočnenia vstupujú potreby celého Božieho ľudu: toto osobne zakúsili tí, ktorým sa dostalo dobrodenia účasti na Druhom vatikánskom koncile. Preto sv. Lukáš, oboznamujúc nás s prvým koncilom Cirkvi, ktorý sa odohral v Jeruzaleme, nasledovným spôsobom uvádza list, pri tej príležitosti zaslaný apoštolmi kresťanským komunitám v diaspore: „Duch Svätý a my sme usúdili...“ (Sk 15,28). Duch, ktorý účinkuje v celej Cirkvi, vedie za ruku apoštolov pri podnikaní nových ciest na realizáciu jeho plánov. On je hlavným majstrom pri budovaní Cirkvi.“

 
Jednako však Jeruzalemský snem sa odohrával vo chvíli nemalého napätia vo vnútri prvotného spoločenstva. Išlo o odpoveď na otázku, či je potrebné od pohanov, hlásiacich sa ku Kristovi, Pánovi, vyžadovať obriezku, alebo či ich slobodno uvoľniť spod Mojžišovho zákona, čiže od dodržiavania predpisov, nevyhnutných pre každého spravodlivého muža, poslušného Zákonu, a predovšetkým spod noriem týkajúcich sa obradného očisťovania, čistých a nečistých jedál a soboty.

 
O Jeruzalemskom sneme podáva správu aj sv. Pavol v liste Galaťanom (Gal 2,1-10): po štrnástich rokoch od stretnutia so Vzkrieseným v Damasku – nachádzame sa v druhej polovici 40-tych rokov po Kristu – Pavol odchádza spolu s Barnabášom zo Sýrskej Antiochie a berie so sebou Títa, svojho verného spolupracovníka, ktorý napriek svojmu gréckemu pôvodu nebol kvôli vstupu do Cirkvi nútený dať sa obrezať. Pri tejto príležitosti Pavol predkladá Dvanástim, definovaným ako najvýznamnejšie osoby, svoje evanjelium slobody od Zákona (porov. Gal 2,6). On vo svetle stretnutia so vzkrieseným Kristom pochopil, že pri prechode k Evanjeliu Ježiša Krista nebola už pre pohanov nevyhnutná obriezka, predpisy o jedle a o sobote ako znaky spravodlivosti. Kristus je naša spravodlivosť a „spravodlivé“ je všetko, čo je v zhode s ním. Nie sú potrebné iné znaky, aby sme boli spravodliví. V Liste Galaťanom stručne referuje o priebehu zhromaždenia: s nadšením spomína, že evanjelium slobody od Zákona bolo odobrené Jakubom, Kéfasom a Jánom, ako „stĺpami“, ktoré jemu a Barnabášovi podali pravicu na znak cirkevného spoločenstva v Kristovi (porov. Gal 2,9).

 
Ak, ako sme si všimli, pre Lukáša Jeruzalemský koncil vyjadruje konanie Ducha Svätého, pre Pavla predstavuje rozhodujúce uznanie slobody, zdieľanej všetkými, ktorí na nej majú účasť: slobody od povinností, pochádzajúcich z obriezky a zo Zákona, tej slobody, ktorú nám „Kristus vydobyl, aby sme boli slobodnými“ a nenechali si viac založiť jarmo otroctva (porov. Gal 5,1). Dva spôsoby, akými Pavol a Lukáš opisujú Jeruzalemský snem, spája oslobodzujúca činnosť Ducha, pretože „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ - hovorí druhý List Korinťanom (porov. 3,17)“

V ďalšej časti svojej katechézy Svätý Otec hovoril o  incidente, tak ako o ňom píše apoštol Pavol v liste Galaťanom, ktorý sa udial v Antiochii, v Sýrii, ktorý dosvedčuje Pavlovu vnútornú slobodu vzhľadom na otázku, ako sa správať, keď ide o otázky týkajúce sa jedla a to medzi veriacimi, ktorí pochádzajú zo židovstva a tými z pohanstva.
 
„Ide tu o  Mojžišovo pravidlo o rozlišovaní medzi čistým a nečistým jedlom, čo bolo dôvodom hlbokého rozdelenia medzi pravovernými Židmi a pohanmi. Najskôr Kéfas, Peter, mal účasť na jedle s jednými aj s druhými, ale po príchode iných kresťanov, ktorí cítili blízkosť k Jakubovi k „Pánovmu bratovi“ (Gal 1,19), Peter sa začal vyhýbať stolovaniu spolu s pohanmi, aby nepohoršoval tých, ktorí dodržiavali pravidlá o čistote vzhľadom na jedlo, pričom toto rozhodnutie zdieľal spolu s Barnabášom. Toto rozhodnutie hlboko rozdelilo kresťanov, ktorí pochádzali z obriezky a tých, ktorí pochádzali z pohanstva. Takéto správanie, ktoré reálne ohrozovalo jednotu a slobodu Cirkvi, podnietilo v Pavlovi silnú reakciu, pričom obvinil Petra z pokrytectva: "Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!" (Gal 2,14). V skutočnosti, Pavol mal iné dôvody svojej ustarostenosti, ako Peter a Barnabáš, pre ktorých oddelenie sa od pohanov znamenalo spôsob, ako chrániť a nepohoršiť veriacich pochádzajúcich zo židovstva. Pre Pavla problém spočíval naopak v nebezpečenstve nesprávneho pochopenia univerzálnej spásy v Kristovi, ktorá bola ponúknutá rovnako pohanom ako aj Židom. Ak ospravodlivenie sa uskutočňuje len prostredníctvom viery v Krista, zjednotením sa s ním, bez zásluh na základe skutkov podľa zákona, aký zmysel má ešte dodržiavanie pravidiel o čistote pokiaľ ide o jedlo, vzhľadom na spomínané rozdelenie? Petrove a Pavlove pohľady boli pravdepodobne rozdielne: pre prvého to znamenalo nestratiť Židov, ktorí uverili v Evanjelium a pre druhého neumenšiť spásnu hodnotu Kristovej smrti pre všetkých veriacich.“
 
Roztržka v Antiochii sa takto stala lekciou rovnako pre Petra, ako aj pre Pavla. Jedine úprimný dialóg, otvorený voči pravde Evanjelia, mohol orientovať cestu Cirkvi: „Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17). Je to lekcia, ktorej sa musíme naučiť aj my: s rozdielnymi charizmami zverenými Petrovi a Pavlovi, nechajme sa všetci viesť Duchom, usilujúc sa žiť v slobode, ktorá nachádza svoju orientáciu vo viere v Krista a konkretizuje sa v službe bratom. Základom je byť stále viac podobnými Kristovi. Takto sa stávame skutočne slobodnými, takto v nás nachádza vyjadrenie to najhlbšie jadro Zákona: láska k Bohu a k blížnemu. Prosme Pána, nech nás naučí zdieľať s ním jeho city, aby sme sa od neho naučili pravej slobode a evanjeliovej láske, ktorá objíma každú ľudskú bytosť.“ – jb, ls –