Zamyslenie na 26. nedeľu v Cezročnom období

Nedeľné evanjelium nám prináša podobenstvo o otcovi a dvoch synoch. Prvý syn na žiadosť svojho otca, aby išiel pracovať do vinice, hovorí „nie“, ale potom si to rozmyslí a ide. Druhý naopak sľubuje, že pôjde, ale v skutočnosti nikam nejde. - Milí poslucháči, blížiaca sa nedeľa nás núti premýšľať, ako je to s naším „áno“ a s naším „nie“.

V roku 2001 škótski filmári zrekonštruovali príbeh, ktorý sa odohral počas 2. svetovej vojny v japonskom zajateckom tábore. Škótsky oddiel, ktorý padol do japonského zajatia, je nútený stavať železničnú trať naprieč džungľou. Podmienky sú neľudské a mnohých sa zmocňuje agresivita a  zúfalstvo. Strážnikov v skutočnosti nie je veľa, pretože hlavným strážnikom je smrtonosný prales. Na psychické týranie zo strany dozorcov viacerí reagujú túžbou pomstiť sa. Zároveň plánujú útek, ktorého iniciátorom je poručík Jim.

Medzi zajatcami je aj mladý pastor. Tomu je jasné, že pomsta a v danej situácii ani útek nie sú riešením. Navrhne inú stratégiu: program na udržanie si duchovnej sily a osobitne kresťanskej čnosti lásky k nepriateľom. V priestoroch lazaretu sa teda spoločne púšťajú do vzdelávania. Jim ale každé ich pozvanie kategoricky odmieta. Jeho odpoveďou je „nie“. Jimova svojhlavá vzbura sa končí totálnym fiaskom a zbytočnou smrťou niekoľkých spoločníkov. On sám zostáva nažive len vďaka kňazovi, ktorý na výmenu ponúka Japoncom svoj vlastný život. Oni jeho gesto prijímajú, ale tak, že ho nechajú zomrieť výsmešne priklincovaného na kríž.

Život v tábore ide ďalej. Jim sa chvíľu spamätáva a nedáva o sebe príliš vedieť. Až raz, keď sa pri nástupe počítajú lopaty, odrazu jedna chýba. Veliteľ vyhlasuje, že ak sa zlodej lopaty neprihlási, tak traja budú exemplárne popravení. Po chvíľach hrobového ticha vystúpi z radu ten, čo doteraz stále hovoril iba „nie“. Jim. Rozzúrený dozorca ho pred všetkými zmláti až do bezvedomia. Len keď odrazu prichádza nové hlásenie: lopaty boli v poriadku, chyba sa stala pri počítaní. Jim, ktorý dovtedy hovoril vždy iba „nie“, teda nakoniec vyjadril svoje „áno“. Bolo to oneskorené „áno“, o hodnote a o opravdivosti ktorého však nikto nemohol zapochybovať. Jimovi, ktorý sa po bitke už nikdy nepostavil na nohy, bol každý okamih jeho ďalšieho života akýmsi tichým potvrdením platnosti jeho nevypovedaného „áno“.

Milý brat, milá sestra, aká je hodnota môjho vlastného „áno“? Moja odpoveď Bohu nie je platná, kým nie je naozaj motivovaná osobnou láskou. Ježiš nás podobenstvom učí, že viac než v našich slovách, spočíva naše „áno“ v našom konaní, ktoré jediné je v skutočnosti naším pravým „áno“. Podobenstvom o dvoch synoch, z ktorých jeden hovorí „áno“ a druhý „nie“, Ježiš stavia proti sebe „áno“ farizejov a „áno“ niekdajších verejných hriešnikov. Hovorí priamo do očí verejným predstaviteľom, že budúcnosť, teda prebývanie v Božom kráľovstve, nebude patriť im, ktorí sa so svojím hlasným „áno“ tvária ako skalopevné bašty, ale ľuďom pochybnej povesti, ktorí dokážu mlčky povedať Bohu svoje opravdivé „áno“.
Úryvok z listu sv. Pavla Filipanom, ktorý si vypočujeme v nedeľnom druhom čítaní, môžeme v tejto súvislosti vnímať ako hymnus na Ježišovo dokonalé „áno“ vyslovené Otcovi. Je to hymnus, ktorý opisuje jeho „kenósis“, jeho zrieknutie sa seba samého z lásky k druhým. Z lásky až na smrť. Dokonalé „áno“.

Ježiš sa svojím „áno“ voči Otcovmu plánu spásy priblížil k ľuďom. Priblížil sa ku každému z nás. Priblížil sa aj k tým, ktorí sa k pravému „áno“ prepracúvajú po kľukatej ceste otáznikov, omylov a pádov. Ježiš sa priblížil aj ku mne, aby sa moje nedokonalé „áno“ predsa len stalo tým „ánom“, ktoré znamená spásu.

Jozef Bartkovjak SJ