Generálna audiencia Benedikta XVI.: sv. Pavol a Dvanásti

Vatikán (24. september, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa dnes prihovoril tisícom pútnikov na Námestí sv. Petra vo Vatikáne počas dnešnej generálnej audiencie. V katechéze pokračoval v rozprávaní o živote sv. Pavla, dnes z hľadiska jeho vzťahu k dvanástim apoštolom. Ako povedal Svätý Otec – Pavlova misia pohanom bola potvrdená a zaručená tými, ktorí boli nasledovníkmi Ježiša v Jeho pozemskom živote. Potom pokračoval v rozprávaní z Listu Galaťanom: „V Liste Galaťanom Pavol prikladá veľký význam uvedomeniu si vzťahov s niektorými z Dvanástich: predovšetkým s Petrom, ktorý bol vybraný ako Kéfas, aramejské slovo, ktoré znamená skalu na ktorej sa budovala Cirkev (porov. Gal 1, 18), s Jakubom, „Pánovým bratom“ (porov. Gal 1, 19) a s Jánom (porov. Gal 2,9): Pavol ich bez váhania považuje za „stĺpy“ Cirkvi. Obzvlášť významné je stretnutie s Kéfasom (Petrom) v Jeruzaleme: Pavol zostal uňho 15 dní, aby „sa s ním poradil“ (porov. Gal 1,19) alebo, aby sa poučil o pozemskom živote Vzkrieseného, ktorý ho „uchvátil“ na ceste do Damasku a ktorý radikálnym spôsobom zmenil jeho existenciu: z prenasledovateľa Božej Cirkvi, ktorú sa v minulosti snažil zničiť (porov. Gal 1, 23) sa stal ohlasovateľ viery v Ukrižovaného Mesiáša a Božieho Syna.

Ďalej sa Benedikt XVI. zamyslel nad tým, aký druh informácií mal Pavol o Ježišovi Kristovi počas troch rokov, ktoré nasledovali po stretnutí v Damasku. V Prvom liste Korinťanom si môžeme všimnúť dva úryvky, ktoré boli formulované ako ústredné prvky kresťanskej tradície. On ich verne odovzdáva novým kresťanom tak, ako ich dostal. Ide o zásadné prvky, týkajúce sa Eucharistie a Vzkriesenia. Tak sa dostávame k smrti, pochovaniu a vzkrieseniu Ježiša (porov. 1 Kor 15,3-4). Ježišove slová na Poslednej večeri (porov. 1 Kor 11,23-25) sú pre Pavla skutočne stredobodom života Cirkvi. Okrem tohto eucharistického momentu, v ktorom sa stále odznova rodí Cirkev, majú tieto slová významný dopad na osobný vzťah Pavla s Ježišom. Na jednej strane svedčia o tom, že Eucharistia vykupuje spod kliatby kríža (porov. Gal 3,13-14) a na druhej vysvetľujú význam samotnej smrti a vzkriesenia. Druhý text o vzkriesení nám opätovne predkladá formulu o vernosti. Ako píše sv. Pavol: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15,3-5). Aj v tomto podaní sa vracia k spojeniu „za naše hriechy“, ktoré dáva dôraz na to, že Ježiš daroval sám seba Otcovi, aby nás oslobodil od hriechov a smrti. Z tohto daru seba samého Pavol vyvodzuje najfascinujúcejšie vyjadrenia nášho vzťahu s Kristom: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (2 Kor 5,21). “V pôvodnej kerygme, (ohlásení), odovzdanej z úst do úst si zaslúži byť použité slovné spojenie “je vstalý z mŕtvych” a nie “bol vstalý z mŕtvych”, čo by bolo logickejšie, v nadväznosti na “zomrel a bol pochovaný”. Slovné spojenie “je vstalý z mŕtvych” je zvolené preto, aby podčiarklo, že Kristovo vzkriesenie je vyryté až po prítomnosť existencie veriacich: môžeme ho preložiť výrazom “je vzkriesený a žije ďalej” v Eucharistii a v Cirkvi. A tak Písmo poskytuje svedectvo o smrti a vzkriesení Krista, pretože – ako píše Ugo di San Vittore – “celé Božské Písmo tvorí jedinečnú knihu a touto jedinečnou knihou je Kristus, pretože celé Písmo hovorí o Kristovi a v Kristovi nachádza svoje naplnenie” (De arca Noe, 2,8). A tak ak sv. Ambróz milánsky môže povedať, že “v Písme čítame Krista” je to preto, že pôvodná Cirkev prečítala celé Písmo Izraela, počnúc od a vrátiac sa ku Kristovi.”

Ako uviedol Svätý Otec, zjavenia Vzkrieseného Petrovi, Dvanástim, vyše 500 bratom a Jakubovi, sa uzatvárajú poukázaním na osobné zjavenie Pavlovi na ceste do Damasku: „poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne“ (1 Kor 15,8). Keďže prenasledoval Božiu Cirkev, v tomto vyznaní vyjadruje svoju nehodnosť byť považovaný za apoštola, na úrovni tých, ktorí ho predišli: „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna“ (1 Kor 15,10).
 “Dôležitosť, ktorú prikladá živej tradícii Cirkvi, ktorú odovzdáva svojim spoločenstvám poukazuje na to, aké mylné je videnie toho, kto Pavlovi prisudzuje vymyslenie kresťanstva: skôr, ako ohlasoval Ježiša Krista, svojho Pána, sa s Ním stretol na ceste do Damasku a stretával sa s ním v Cirkvi, pozorujúc život v Dvanástich a v tých, ktorí ho nasledovali po cestách v Galilei. V budúcich katechézach budeme mať príležitosť ešte viac sa zamerať na prínos, ktorý Pavol odovzdal pôvodnej Cirkvi: ale je potrebné, aby milosť, ktorú získal od Vzkrieseného, aby ohlasoval pohanom, bola potvrdená a zaručená tými, ktorí dávali jemu a Barnabášovi pravicu na znak spoločenstva ich apoštolátu a ich ohlasovania a prijatia v jedinom spoločenstve Kristovej Cirkvi (porov. Gal 2,9). Chápe sa teda, že výraz “aj keď sme poznali Krista podľa tela” (2 Kor 5,16) neznamená, že jeho pozemské bytie by malo len nepatrný význam pre naše dozrievanie vo viere, veď od momentu jeho Vzkriesenia sa mení náš spôsob odvolávania sa na Neho. On je zároveň Boží Syn, “podľa tela z Dávidovho rodu a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn” (Rim 1, 3-4), ako to spomína Pavol na začiatku Listu Rimanom.”

Medzi pútnikmi na Námestí sv. Petra boli dnes aj veriaci zo Slovenska. V pozdravoch vo viacerých jazykoch sa Svätý Otec prihovoril aj im:

“S láskou vítam slovenských pútnikov, osobitne z Bratislavy, Žiliny, Košíc, Sihelného, Plavča a Sabinova. Bratia a sestry, vaša návšteva Ríma - sídla Petrovho nástupcu - nech vo vás posilní povedomie, že aj vy patríte do Kristovej Cirkvi.
S týmto želaním vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!” -sg,dj-