Gréckokatolíkom: Založenie prešovskej eparchie

Jednou z najdôležitejších udalostí v živote gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v tomto roku bolo jej usporiadanie na metropolitný stupeň a zriadenie nových eparchií v Košiciach a Bratislave. Tento historický výsledok má však svoje hlboké korene, ktoré súvisia s postupným vývojom administratívnej štruktúry gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Pôvodne patrili všetci gréckokatolíci v severovýchodnom Uhorsku – a teda aj na dnešnom Slovensku – do rozsiahlej mukačevskej eparchie, ktorá bola kánonicky erigovaná v roku 1771. Po nástupe Andreja Bačinského do úradu mukačevského biskupav v roku 1773 nastáva v duchovnom živote gréckokatolíkov výrazný pokrok. Kvalitná pastoračná starostlivosť patrili medzi biskupove priority a aj preto sa čoskoro v rôznych náboženských a štátnych kruhoch začali objavovať pokusy a návrhy na rozdelenie mukačevskej eparchie. Varadínsky a križevacký biskupi žiadali, aby niektoré oblasti boli pripojené k ich eparchiám, ale Bačinský bol proti tomu a chcel radšej zriadiť nové eparchie. Počas jeho života bolo vykonaných v tomto smere niekoľko predbežných krokov. Na zlepšenie spravovania rozsiahlej eparchie, ktorá mala 729 farností, zriadil okrem vikariátu v Maramoroši, jestvujúceho už od roku 1723, ďalšie dva vikariáty, jeden v Sátmari v roku 1776 a druhý v Košiciach v roku 1787, do ktorého boli včlenené aj gréckokatolícke farnosti na Spiši, krátko predtým zjednotené s mukačevskou eparchiou.

V roku 1790 sa stal košickým vikárom Michal Bradač, ale civilné autority mu z rôznych byrokratických dôvodov neustále znemožňovali reálne prevzatie úradu V roku 1792 sa teda rozhodol presťahovať úradné sídlo vikariátu do Prešova. Aj tu sa vikár stretol s rovnakými ťažkosťami, kotré sa vyriešili až po zásahu cisárskeho dvora v roku 1806. Biskup Bačinský zomrel v roku 1809 a po krátkom období počas ktorého bol vikárom Ivana Kutka, sa nakoniec Michal Bradač, ktorý už od roku 1808 bol aj titulárnym biskupom, stal v roku 1812 mukačevským kapitulárnym vikárom. Po jeho presťahovaní do Mukačeva bol za košického vikára so sídlom v Prešove menovaný v roku 1813 Gregor Tarkovič. Keď v roku 1815 Bradač zomrel, Tarkovič bol menovaný za mukačevského kapitulárneho vikára a do Prešova prišiel ako vikár Ivan Olšavský (1815–1821). Ním sa končí zoznam prešovských vikárov. V tomto období totiž, po rozličných rokovaniach, cisár František I, opierajúc sa o predchádzajúce plány, rozhodol vytvoriť prešovskú eparchiu, čo sa aj uskutočnilo v rôznych etapách. S odvolaním sa no svoje patronátne právo, cisár 3. novembra 1815 vyhlásil zriadenie prešovskej eparchie, ku ktorej pričlenil 194 farností s asi 150 tisíc veriacimi na území 7 západných komitátov mukačevskej eparchie ariš, Spiš, Turňa a severný Zemplín). Následne bolo?(Abov, Boršod, Gemer, Š iných 72 farností mukačevskej eparchie pripojených k Varadínskej eparchii. Pre novú eparchiu menoval cisár 20. marca 1816 za biskupa Gregora Tarkoviča, ktorý bol vtedy mukačevským kapitulárnym vikárom a pre mukačevskú eparchiu menoval za biskupa kanonika varadínskej kapituly Alexeja Pócsyho. Po rôznych rokovaniach so Svätou Stolicou bolo 24. júla 1817 potvrdené preloženie biskupského sídla z Mukačeva do Užhorodu, aj keď de facto sa tak stalo už v roku 1775.



Krátko potom, 11. augusta 1817, pápež potvrdil menovanie mukačevského biskupa Pócsyho. Nakoniec, pápežskou bulou Relata semper bola 22. septembra 1818 kánonicky erigovaná prešovská eparchia a 26. septembra 1818 pápež potvrdil menovanie Gregora Tarkoviča za prvého prešovského biskupa. Po tom, čo sa mu podarilo od cisára dosiahnuť ekonomické zabezpečenia eparchie, Tarkovič prijal z rúk mukačevského biskupa Pócsyho biskupskú vysviacku, ktorá sa uskutočnila v krásnobrodskom kláštore 17. júna 1821. Prešovské eparchia bola právne podriadená uhorskému prímasovi, ostrihomskému arcibiskupovi.

Rad prešovských biskupov sa tak začína Gregorom Tarkovičom, ktorý bol biskupom od roku 1818 do roku 1841, a ktorý urobil prvé kroky v organizácii novej eparchie. Tarkovič hneď po svojom menovaní sa postaral o zabezpečenie finančných prostriedkov potrebných na udržanie biskupskej kúrie, kapituly a katedrály. Pre biskupskú rezidenciu a katedrálu obdržal starý chrám minoritov spolu s kláštorom, ktorý už v predtým slúžil prešovskému vikárovi. Obidva budovy, predovšetkým rezidencia, sa však nachádzali v dezolátnom stave. Tarkovič sa ukázal ako dobrý a zbožný človek, veľmi asketického života, ale nedostatočne obdarovaný organizačnou energiou, potrebnou na zásadné zlepšenie stavu pridelených budov. Jeho záujem o kultúru a literatúru ho však pohli k zriadeniu eparchiálnej knižnice, podarilo sa mu získať štyri základiny na výchovu seminaristov, na podporu chorých kňazov, vdov a sirôt a nakoniec pre pomoc duchovenstvu.

Prešovská eparchia, dnes už arcibiskupstvo, v týchto dňoch teda oslavuje svoje 190. výročie založenia. Od čias biskupov Bačinského a Tarkoviča sa veľa zmenilo v duchovnom i spoločenskom živote, prešovské biskupstvo sa medzičasom stalo metropolitným sídlom a prešlo ďalšími deleniami a štrukturálnymi menami. To čo ale ostalo to isté, je potreba tak formovať adminitratívne štruktúry, aby čo najlepšie pomáhali plniť dôvod svojej existencie: zabezpečenie duchovnej starostlivosti veriacich a prácu na spáse nesmrteľných duší.

P. Cyril Vasiľ SJ