Pápež Benedikt XVI. sa dnes tisíckam veriacich prihovoril v homílii počas svätej omše
na priestranstve “L´Esplanade des invalides” v Paríži
Francúzsko (13. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. mal dnes počas
svojej apoštolskej návštevy na programe svätú omšu na priestranstve “L´Esplanade des
invalides” v Paríži so začiatkom o 10.00 hodine.
“Ježiš Kristus nás
priviedol na toto zázračné miesto v srdci Paríža v dnešný deň,
keď Cirkev oslavuje sv. Jána Chryzostoma, jedného z jej najväčších
učiteľov, ktorý svojim svedectvom života a svojim učením ukázal
kresťanom cestu po ktorej majú kráčať” – týmito slovami sa dnes Benedikt
XVI. prihovoril v úvode veriacim v homílii, ktorej základnou myšlienkou boli slová
z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom: „Utekajte pred modloslužbou!” (1 Kor 10,
14). Po tom, čo Svätý Otec pozdravil všetkých prítomných, osobitne kardinála André
Ving-Troisa, biskupov, kňazov a diakonov, pokračoval vo svojom rozprávaní o nebezpečenstve
modiel, ktoré “hoc zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk.
Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Majú uši, ale
nepočujú, nie sú schopné ani dýchať ústami. Nech sú im podobní ich tvorcovia
a všetci, čo v ne veria” (Ž 135). Ako povedal Svätý Otec, táto výzva -
utiecť pred modloslužbou – je stále v platnosti a to aj dnes, vo svete, ktorý si naďalej
vytvára vlastné modly: “Čo je dôležité v živote? Čo kladiem na prvé
miesto? Slovo “modla” pochádza z gréčtiny a dá sa preložiť
ako obraz, postava, vyobrazenie, no zároveň aj ako prízrak, mátoha,
či zdanie. Modla je klam, pretože toho, kto sa jej klania odtŕha
od reality a kladie ho do kráľovstva klamu. Nie je práve toto
pokušenie našej doby, to jediné, na ktoré máme účinne reagovať?” Vysvetľuje
to – ako pokračoval Svätý Otec sv. Pavol v liste Kolosanom a pripomína, Timotejovi,
že “koreňom všetkého zla je láska k peniazom” (1 Tim 6, 10).
Peniaze, smäd po majetku, moci a dokonca po poznaní neoddelili vari človeka od jeho
skutočného cieľa? – pýtal sa ďalej Svätý Otec a dodal, že odpoveď na tieto otázky
nachádzame v dnešnej liturgii, zdedenej po našich otcoch vo viere a najmä po samotnom
sv. Pavlovi (porov. 1Kor 11, 23). Potom pokračoval: “Ako dosiahnuť Boha?
Ako dosiahnuť nájdenie či znovuobjavenie Toho, ktorého človek hľadá
vo svojom najhlbšom vnútri, napriek tomu, že na neho neraz zabúda? Sv. Pavol
nás žiada, aby sme pri hľadaní odpovede používali nielen náš rozum,
ale najmä našu vieru. Čo nám hovorí viera dnes? Chlieb, ktorý lámeme
je prijímaním Kristovho Tela a kalich vďaky, ktorý požehnávame je prijímaním
Kristovej Krvi. Úžasné zjavenie, ktoré nám dáva Kristus prostredníctvom apoštolov
a celej Cirkvi už takmer dvetisíc rokov: Kristus ustanovil Sviatosť Eucharistie
počas večere na Zelený štvrtok. On chcel, aby jeho obeta bola predstavená nanovo,
nekrvavým spôsobom zakaždým, keď bude kňaz opakovať slová požehnania
chleba a vína. Už miliónkrát sa tak za uplynulých 20 storočí Pán daroval
svojmu ľudu a stal sa nám tak, podľa slov sv. Augustína
“tým najbližším, bližším ako sme si my sami” (porov. Vyznania III, 6.11),
či už to bolo v tej najskromnejšej zo všetkých kaplniek, alebo v najväčšej
zo všetkých bazilík a katedrál, Vzkriesený Pán sa daroval svojmu ľudu.“ Potom
Svätý Otec prítomných vyzval, aby Pánovi preukazovali česť a to slovami, tichom či
gestami, pričom zdôraznil, že dvíhanie kalicha spásy a vzývanie Pánovho mena je tým
najlepším prostriedkom ako uniknúť pred modlami, podobne, ako to od nás žiada aj sv.
Pavol, lebo zakaždým, pri celebrovaní svätej omše sa Kristus sprítomňuje vo svojej
Cirkvi, v diele spásy, ktoré sa dovršuje. Slávnosť Eucharistie znamená teda vedomie,
že samotný Boh sa nám daruje v šťastí v plnosti, v učení pravých a večných hodnôt,
ktoré nikdy nezaniknú. Boh, ktorý je prítomný na oltári, je rovnako prítomný na oltároch
našich sŕdc, ak ho prijímame v Sviatosti Eucharistie:
“Dnes, drahí bratia
a sestry, kto dnes môže pozdvihnúť kalich spásy a vzývať meno Pána v
mene celého Božieho ľudu, ak nie kňaz, ktorého na tento účel ustanovil biskup?
A tak tu, drahí obyvatelia Paríža a okolia, ale aj vy všetci, ktorí ste prišli z celého
Francúzska a z ďalších susediacich krajín, mi dovoľte predniesť
moju výzvu plnú dôvery vo viere a v ušľachtilosti mladých, ktorí
uvažujú o odpovedi na otázku volania do rehoľného či kňazského povolania:
Nebojte sa! Nebojte sa odovzdať svoj život Kristovi!Nič v živote
Cirkvi nenahradí kňazský úrad. Nie je nič, čo by nahradilo omšu
pre záchranu sveta! Milí mladí, alebo menej mladí, ktorí ma teraz počúvate,
nenechajte Kristovo volanie bez odpovede! Sv. Ján Chryzostom, vo svojej rozprave
„O kňazstve” poukázal na to, ako veľmi môže byť odpovedanie
a rozhodovanie človeka pomalé, ale on sám je živým príkladom Božieho
pôsobenia na ľudskú slobodu, ktorá sa necháva formovaťJeho milosťou.”
Potom
pokračoval Benedikt XVI. opäť slovami o modlárstve, pričom poukázal na slová apoštola
Lukáša keď hovoril o dome, ktorý máme budovať na skale, ktorou je samotný Kristus.
“Z plnosti srdca hovoria jeho ústa” (Lk 6, 45). Keď teda hovoríme, snažíme
sa o dobro toho, s kým hovoríme? A keď uvažujeme, snažíme sa o súzvuk našich myšlienok
s myšlienkami Boha? – pýtal sa Svätý Otec a v závere svojej homílie dodal:
“Nádej
zostane vždy najsilnejšou! Cirkev postavená na Kristovej skale, má prísľuby
večného života nie preto, že by jej členovia boli viac svätí
v porovnaní s inými ľuďmi, ale preto, že Kristus dal tento prísľub
Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány
ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). V tejto stálej nádeji vo večnej prítomnosti
Boha v ktorejkoľvek z našich duší, v tejto radosti z vedomia, že Kristus je
s nami až do konca sveta, v tejto sile, ktorú Duch Svätý dáva všetkým mužom a všetkým
ženám, ktorí mu dovolili, aby sa ich dotkol, vás zverujem, drahí kresťania
z Paríža a Francúzska do mocného a milosrdného pôsobenia láskavého Boha, ktorý
za nás zomrel na kríži a na veľkonočné ráno vstal víťazne z mŕtvych.Všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí ma počúvajú, vyzývam
spolu so sv. Pavlom: Utekajte pred modloslužbou, neprestávajte konať
dobro!“ –sg-