Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Chýba nám kultúra?

„Kováčik, ty provokatérsky idiot, koľko peňazí dostávaš od Vatikánu za to že robíš agenta a píšeš takéto rozvracačské bludy a infikuješ ľudí tými kresťanskými nezmyslami? Určite to nerobíš zadarmo, pretože len totálny dement by písal také nezmysly ako ty z vlastnej hlavy...“
Tak aj takéto poznámky si prečítam pod svojim blogom, ktorému sa na istých internetových stránkach venujem.
Okrem poľutovania pisateľov takýchto príspevkov si občas kladiem otázky, ako môže človek dosiahnuť pri reakciách na názor iného také morálne dno a bahno.
Je to práve anonymita, ktorá dodáva pomyselné svaly. Práve priestor internetových diskusií prestal byť pre mňa už dávno relevantným. To, od čoho si viacerí sľubovali naplnenie slobody, zvlášť slobody prejavu, sa stala príležitosť pre ventilovanie vlastných pokleskov a úchyliek. Hovoríme o kultúre prejavu, no práve viaceré komerčné a bulvárne médiá degenerujú človeka dnes žiaľ na úroveň subkultúry.
Aké sú východiská? Jedno z nich aplikujem pri internetových diskusiách. Diskutujem iba s ľuďmi, ktorí odhalia svoju totožnosť. Iba tam, kde sa rozpráva človek s človekom a nie počítač s počítačom, je možné nadviazať kultúru dialógu a výmenu názorov. Slobodne a zodpovedne.
Kultúre sa učíme. Nenarodíme sa dokonalí. A práve preto je dôležité, aby sa kultúre učili deti už v rodine.
Čudujeme sa chýbajúcej kultúre v médiách a v politike, no zabúdame častokrát na tú vlastnú.
Pri mojej návšteve Londýna som bol veľmi milo prekvapený z faktu, že takmer všetky múzeá a galérie sú zadarmo. Vrátane najznámejšieho Britského národného múzea. Galérie a múzeá nezívajú prázdnotou. Sú plné ľudí každého veku. Zaiste, tieto inštitúcie sú platené z daňového zaťaženia, no v tomto prípade človek jednoznačne vie, kam jeho dane putujú.
Ďalší z príspevkov na mojom blogu ma zaujalo tvrdenie o kultúre života a Cirkvi. Samozrejme, tiež anonymné.
„V mene cirkvi máte asi také právo rozprávať o práve na život ako pytliak o právach zvierat. Stále si myslíte, že cirkev je ten dobrý strom? Na vašom mieste by som z nej utekala ako štyridsiatnik z druhého dôchodkového piliera...“
Zmysel pre vtip tejto pisateľke nechýbal. Zmysel a úcta k pravde už áno.
Je to práve Cirkev, ktorá dlhé storočia háji slobodu a právo človeka. Je to náročné a vyžaduje to častokrát vybočenie z radu. Ale v každom prípade pre toho, kto žije podľa svedomia, platí staré lutherovské „Podľa našej viery sa síce ľahšie žije, no podľa katolíckej sa ľahšie umiera...“.
Leto je za nami. Každý z nás zažil veľa nového. Boli chvíle krásne a obohacujúce a možno nechýbali ani tie bolestné. S viacerými ľuďmi som buď bezprostredne alebo na diaľku prežíval strach i bolesť s ťažkou chorobou. Väčšinou šlo o rakovinové ochorenia rôzneho druhu. Niektorí svoj boj prehrali, iní bojujú, ďalší zvíťazili. Jedného z týchto bojovníkov som spoznal opäť prostredníctvom diskusie na internete. Inžinier kybernetiky, ktorý ako sám hovorí, dnes, z pohľadu toho, čo prežíva, robí si inventúru toho, čo ho škola za 18 rokov nestihla naučiť. Za posledných 9 rokov prekonal tri ťažké operácie. Obdivoval som jeho vyrovnanosť a vieru. Napísal:
„Za posledných 17 mesiacov som prispieval do rôznych diskusii s náboženskou problematikou, kde hlavné slovo mali neverci so svojou typickou vulgarizáciou posvätných vecí pre kresťanov.
Často sa ma pýtali, že ako sa mám. Obyčajne som odpovedal, že dobre. A prečo? Nuž hlavne preto, že už mám bližšie do Neba. Pýtali sa: Ale len či to Nebo naozaj existuje? A ja na to: Teda vy nechcete dopriať rakovinovému pacientovi Nebo?“
Je to ako s turistikou. Perspektíva sa nám mení s postupujúcim výstupom na horu. Horizont sa väčšinou otvorí až na vrchole.
Prajem aj vám, drahí poslucháči, aby ste dokázali pretaviť svoje letné, prázdninové, či dovolenkové chvíle a zážitky na hodnoty. Je umením nielen veľa zažiť a prežiť, ale zastaviť sa, premýšľať, potešiť sa z prežitého a uchovať si to, čo obohatí vnútro. A neznečisťovať si ho špinou, ktorú nám iní vnucujú pod zámienkou, že to čitateľov a divákov predsa zaujíma.
K takýmto pozitívnym krokom patrí zaiste i myšlienka bratov saleziánov, ktorí sa rozhodli tohtoročnú púť k Sedembolestnej v Šaštíne venovať práve téme a myšlienke masmédií. Teším sa na vás všetkých, s ktorými sa v Šaštíne spolu s ostatnými tvorcami v katolíckych i iných médiách stretneme.