Zamyslenie na 22. nedeľu v Cezročnom období

Osobná história svätého apoštola Petra je veľmi zaujímavá a povzbudzujúca. Tento jednoduchý rybár s prudkou ale i úprimnou povahou je pre nás vzorom sily i slabosti, veľkej viery, ale i pochybností, otvorenosti pre Božie zámery, ale i nepochopenia Božích myšlienok. A tak je pre nás svetlom nádeje do našich zápasov s našou slabosťou a s našimi neúspechmi.



V evanjeliu 22. nedele vidíme Petra ako počúva prvú Ježišovu predpoveď utrpenia. Udalosť v texte svätého Matúša nasleduje hneď po Petrovom veľkom vyznaní, ktoré mu nezjavilo telo a krv, ale Ježišov Otec, ktorý je na nebesiach: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ako odpoveď Ježiš prehlasuje: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Tento Peter, ktorý vo svojom srdci zachytil Otcovo vnuknutie o jeho Synovi, ktorý má byť skalou pre celú Kristovu Cirkev, tiež ešte nechápe Krista, jeho mesiánske poslanie a potrebuje dozrievať. Keď počúva o utrpení a zavrhnutí svojho milovaného Majstra, berie ho nabok a dohovára mu: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ Iste nečakal takú ráznu odpoveď na svoju úprimnú starosť o Majstra, akej sa mu dostalo: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“



Ľudsky by sme asi všetci jednali podobne ako Peter. Je tak ľudské báť sa utrpenia. Je tak ľudské báť sa o tých, ktorých milujeme. Je tak ľudské viac túžiť po prijatí ako po zavrhnutí. Ježiš nás však pozýva ďalej ako len k ľudským myšlienkam. Pozýva nás vstúpiť do Božieho plánu, hľadať Otcovu vôľu, jeho myšlienky, tak ako to robil On. Nebudeme im vždy rozumieť, niekedy nám naženú strach a budeme chcieť utiecť, niekedy sa nám mnohé veci budú zdať nemožné, ale v odvahe dôvery môžeme začať chápať. Napokon, chápanie vecí, najmä tých vnútorných, keď hľadáme zmysel, nie vždy závisí od logických štruktúr, ale od vnútorného nastavenia, od dôvery.



Ježiš následne ukazuje všetkým jasnú cestu, ktorá nie je tá ľahšia, ale je istá, lebo je jeho, ktorou sám prešiel ako náš vzor: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ Tieto paradoxy o zapretí seba a zároveň sebanájdení, o strate vlastného života a zároveň jeho definitívnom získaní, o veľkosti v malosti sa nedá chápať teoreticky. Dá sa ich skúsiť a presvedčiť sa. Kto nenájde odvahu a nebude ochotný riskovať, nikdy nezakúsi ovocie Božej logiky. Svätý apoštol Peter aj napriek svojim slabostiam a zradám nestratil odvahu. Vždy nanovo vyznal svoju lásku k Majstrovi. Už nie sebaisto, ale pokorne a Ježiš mohol v ňom zavŕšiť svoje dielo. Bol skutočnou skalou pre Cirkev a bol schopný posilňovať svojich bratov.



Ľubomír Vojtašák