Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (29. augusta, RV) - Vo svojom tradičnom nedeľnom príhovore pred modlitbou Anjel Pána sa Svätý Otec sústredil na liturgické texty 21. nedele, keď povedal: „Liturgia dnešnej nedele sa obracia na nás kresťanov ale zároveň aj ku každému mužovi a ku každej žene s dvojitou otázkou, ktorú Ježiš položil svojim učeníkom. Najskôr sa ich spýtal: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?" Oni odpovedali, že niektorí ho považujú za zmŕtvychvstalého Jána Krstiteľa, iný za Eliáša, Jeremiáša alebo niektorého z iných prorokov. Nato sa Pán obrátil s otázkou priamo na dvanástich: „A za koho ma pokladáte vy?" V mene všetkých odpovedal Peter s nadšením a rozhodne: “Ty si Mesiáš, Syn živého Boha." Bolo to slávnostné vyznanie viery, ktoré Cirkev dodnes opakuje. Aj my dnes chceme vyznať s vnútorným presvedčením: Áno, Ježišu, ty si Kristus, Syn Boha živého. Robíme to s vedomím, že Kristus je opravdivým “pokladom” pre ktorý sa oplatí obetovať všetko. On je priateľ, ktorý nás nikdy neopustí, pretože pozná naše najvnútornejšie očakávania. Ježiš je „Syn Boha živého“, prisľúbený Mesiáš, ktorý prišiel na svet aby daroval ľudstvu spásu a aby uhasil smäd po živote a láske, ktorá prebýva v každej ľudskej bytosti. Aký dar by dostalo ľudstvo, ak by prijalo toto posolstvo, ktoré prináša so sebou radosť a pokoj!

„Ty si Kristus, Syn Boha živého“. Na toto Petrovo inšpirované vyznanie viery, Ježiš odpovedá: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.“ Je to po prvý krát, kedy Ježiš hovorí o Cirkvi, ktorej poslaním je uskutočnenie veľkolepého božieho plánu, zjednotiť v Kristovi celé ľudstvo do jedinej rodiny. Petrovým poslaním ako aj jeho nástupcov, je byť práve v službe tejto jednoty jedinej Cirkvi, ktorú Boh vytvoril so židov a pohanov. Jej neodmysliteľné tajomstvo spočíva v tom, že sa neidentifikuje len s jedným národom alebo jednou kultúrou, ale že je Cirkvou pre všetky národy, čím sa stáva medzi ľuďmi, poznačenými mnohorakými rozdeleniami a kontrastmi, znamením a prítomnosťou Božieho pokoja a obnovujúcej sily jeho lásky. Osobitným poslaním pápeža, rímskeho biskupa a Petrovho nástupcu je teda byť v službe tejto vnútornej jednoty, ktorá pramení z Božieho pokoja, jednoty tých, ktorí sa v Ježišovi Kristovi stali bratmi a sestrami.“

Napätie, ktoré v poslednom čase panuje na medzinárodnej scéne, je dôvodom pre znepokojenie – zdôraznil to Svätý Otec v príhovore, ktorým sa obrátil na veriacich po nedeľnej modlitbe Anjel Pána, a pokračoval: „Musíme s horkosťou pripustiť hrozbu postupného zhoršovania atmosféry dôvery a spolupráce medzi národmi, ktorá by mala charakterizovať ich vzájomné vzťahy.“ Svätý Otec poukázal na potrebu uvedomiť si, že sme spojení spoločným osudom, ktorý je v konečnom dôsledku transcendentný, aby sme zabránili návratu nacionalistických konfliktov, ktoré mali v predchádzajúcich historických epochách také tragické následky. „Nesmieme podliehať pesimizmu,“ zdôraznil pápež, „namiesto toho musíme odmietnuť pokušenia čeliť novým situáciám starými systémami. Násilie musí byť zavrhnuté!“ Benedikt XVI. odporučil „transparentné rokovania na vyriešenie sporov, vernosť danému slovu a snahu o všeobecné blaho, ako cesty, po ktorých by sme sa mali vydať s vytrvalosťou a tvorivosťou, aby sme vybudovali plodné a úprimné vzťahy a zaručili súčasným a budúcim generáciám časy svornosti a morálneho a občianskeho pokroku.“

 
Na stredajšej generálnej audiencii, ktorá sa konala v aule Pavla VI., Svätý Otec vo svojej katechéze pokračoval v rozprávaní o životnej ceste sv. Pavla, veľkého misionára, ktorého si Cirkev uctieva zvláštnym spôsobom práve tento rok. Pochádzal z Tarzu, dostal hebrejské meno Šavol a vyučil sa za „výrobcu stanov“ (porov. Sk 18,3). Okolo veku dvanástich rokov odišiel do Jeruzalema a začal sa učiť prísnej tradícii, ktorá v ňom vzbudila veľkú horlivosť pre Mojžišov zákon. Na základe tohto učenia Pavol vnímal kresťanstvo ako hrozbu pre ortodoxné židovstvo. Začal teda divoko „prenasledovať Božiu Cirkev“ (Gal 1,13) až po dramatické stretnutie na ceste do Damasku, ktoré radikálne zmenilo jeho život. Ako uviedol Benedikt XVI., Pavol následne absolvoval tri misijné cesty, kážuc Krista v Anatólii, Sýrii, Cilícii, Macedónii a v oblasti Stredozemného mora. Po jeho zajatí a uväznení v Jeruzaleme sa dovolával svojho práva ako rímsky občan, aby bol jeho prípad predložený cisárovi. Hoci Lukáš nepíše o Nerovom rozhodnutí, hovorí nám, že Pavol strávil dva roky v najatom byte v Ríme (porov. sk 28,30), po ktorých – podľa tradície – zomrel mučeníckou smrťou. Apoštol národov podľa slov Svätého Otca nešetril energiou a prekonal mnoho skúšok v rámci jeho „starosti o všetky cirkvi“ (2 Kor 11,28). Ako napísal, „všetko robím pre evanjelium“ (1 Kor 9,23). – ls –