Generálna audiencia Benedikta XVI.: Životopis sv. Pavla
Vatikán (27. augusta) – Veriaci sa dnes predpoludním v aule Pavla VI. vo Vatikáne
stretli s pápežom Benediktom XVI., v rámci jeho generálnej audiencie. V dnešnej katechéze
Svätý Otec pokračoval v rozprávaní o sv. Pavlovi, apoštolovi národov a veľkom misionárovi,
ktorého si Cirkev v tomto roku uctieva, pričom sa zameral na jeho životopis. Pavol
pochádzal z mesta Tarzus. Dostal hebrejské meno Šavol a vyučil sa za „výrobcu stanov“
(porov. Sk 18,3). Významné sú jeho tri misijné cesty, keď kázal o Kristovi v Anatólii,
v Sýrii, Cilícii, Macedónii a v oblasti Stredozemného mora.
„Drahí bratia
a sestry, v mojej poslednej katechéze pred prázdninami, pred dvomi mesiacmi na začiatku
júla, som začal novú sériu katechéz, o sv. Pavlovi, pri príležitosti Roku sv. Pavla.
Dnes by som chcel pokračovať. V prvej katechéze som hovoril o svete, v ktorom vyrastal
sv. Pavol. Dnes by som sa chcel zamerať na jeho životopis. Na budúcu
stredu budem hovoriť o mimoriadnej udalosti, ktorá sa udiala na ceste do Damasku,
keď sa sv. Pavol obrátil, čo bol základný zvrat v jeho živote a ktorý
bol výsledkom jeho stretnutia sa s Kristom. Životopisné údaje nachádzame v Liste
Filemonovi, v ktorom sa označuje za starého. V Skutkoch apoštolov, vo
chvíli keď stál pri ukameňovaní Štefana, ho zasa označujú ako
mladého. Podľa vtedajších princípov bol mladý človek považovaný
keď mal okolo 30 rokov a starý bol ten, kto mal okolo 60-tky. Zdokumentovanie
roku narodenia sv. Pavla teda z veľkej časti závisí z historického datovania
Listu Filemonovi. Podľa chronológie, z ktorej vychádzame aj pri oslavách
Roku sv. Pavla, by sa mal narodiť okolo roku 8. V každom prípade sa narodil
v meste Tarzus v Cilícii. Ono bolo vtedy administratívnym strediskom tejto
oblasti a 51 rokov p. K. tu bol prokonzulom Marcus Tulius Cicerone. O 10 rokov neskôr,
v roku 41 bol Tarzus miestom prvého stretnutia Marca Antónia a Kleopatry. Pavol bol
židom, hovoril po grécky, aj keď mal meno pôvodne latinské. Po hebrejsky by
sa teda volal Šavol a mal čestné rímske občianstvo.“
Pavol
stál na hranici troch rozličných kultúr: rímskej, gréckej a židovskej a možno aj preto
bol schopný takých plodných všestranných počinov a sprostredkovania kultúr. Venoval
sa tiež manuálnej práci, zrejme po príklade svojho otca v remesle výrobcu stanov (porov.
Sk 18, 3). Keď mal 12 až 13 rokov, odišiel do Jeruzalema a začal sa učiť prísnej tradícii,
ktorá v òom vzbudila veľkú horlivosť pre Mojžišov zákon. Na základe tohto uèenia vnímal
Pavol kresanstvo ako hrozbu pre ortodoxné židovstvo. Zaèal teda silno „prenasledova
Božiu Cirkev“ (Gal 1,13) až po dramatické stretnutie na ceste do Damasku, ktoré radikálne
zmenilo jeho život. Odvtedy sa jeho život zmenil a stal sa z neho neúnavný apoštol
evanjelia. Jeho apoštolskú èinnos možno rozdeli do troch misijných ciest, na ktoré
nadväzuje štvrtá, pri jeho odchode do Ríma, ako väzòa. Všetky sú vyrozprávané Lukášom
v Skutkoch apoštolov. Pri týchto troch cestách treba odlíši najmä tú prvú, do Anatólie
v dnešnom Turecku. Tak sa zrodila cirkev národov, cirkev pohanská a medzitým v Jeruzaleme
zaèala diskusia, nakoľko boli títo kresťania pochádzajúci z pohanstva oprávnení vstúpi
aj do života a zákonov Izraela, aby mohli byť skutočne účastní na prisľúbeniach prorokov
a na dedičstve Izraela. Pri riešení tohto základného problému, pri zrode budúcej Cirkvi,
zasadol v Jeruzaleme tzv. Koncil apoštolov, ktorý mal rozhodnúť o probléme, od ktorého
závisel zrod všeobecnej Cirkvi. Rozhodnuté bolo nariadiť pohanom, ktorí konvertovali
dodržiavanie Mojžišovho zákona (porov. Sk 15, 6-30): neboli teda podriadení židovským
pravidlám, jedinou podmienkou bolo žiť s Kristom podľa jeho slova.
“Tretia
misijná cesta mala začiatok ako vždy v Antióchii, stala sa miestom vzniku
cirkvi pohanov, misie pohanov a bola tiež miestom, v ktorom sa zrodil názov “kresťania”.
Tu po prvýkrát nám hovorí sv. Lukáš, že nasledovníci Ježiša boli nazývaní kresťanmi.
Odtiaľ Pavol zamieril priamo do Efezu, hlavného mesta oblasti Ázie,
kde pobudol 2 roky a rozvinul svoje uèenie, ktoré tam našlo úrodnú pôdu. Z Efezu píše
Pavol listy Solúnčanom a Korinťanom. Obyvatelia mesta
však boli proti nemu poštvaní miestnymi striebrotepcami, ktorým sa zmenšovali zisky
kvôli slabnutiu kultu Artemidy (jej zasvätenému chrámu v Efeze, ktorý bol jedným zo
7 divov antického sveta), kvôli èomu musel utiecť na sever. Znovu prechádzal
cez Macedónsko, Grécko zrejme až do Korintu, kde pobudol 3 mesiace a napísal slávny
List Rimanom.”
Späť do Jeruzalema sa Pavol vrátil cez Macedónsko, Troadu,
Milét, Týrus a Cézareu. Tu bol zatknutý na základe nedorozumenia – niektorí Židia
považovali za pohanov iných Židov gréckeho pôvodu, ktorých Pavol voviedol do chrámu.
Očakávané odsúdenie na smrť bolo zastavené zásahom veliteľa kohorty. Pavol bol uväznený
a pod vojenským dohľadom odvedený do Ríma. Rímski kresťania mu vyšli naproti na Appiovo
Fórum a k Trom Tabernám, čo Pavla nesmierne potešilo a nadobudol „úfnosť“. V Ríme
sa stretol so zástupcami židovského spoločenstva a zveril sa im, že „pre nádej Izraela“
je spútaný reťazou (porov. Sk 28,20). Rozprávanie evanjelistu Lukáša končí spomenutím
dvoch rokov, strávených v Ríme v domácom väzení. Posledné roky apoštola Pavla sú zahalené
rúškom tajomstva. Tradícia hovorí, že ho v Ríme z väzenia prepustili, následne uskutočnil
ďalšie cesty a napokon bol pravdepodobne znovu uväznený a odvedený do Ríma. Ako prisľúbil
Benedikt XVI., k Pavlovmu mučeníctvu sa vráti v niektorej z ďalších katechéz na generálnych
audienciách. Dnešné rozprávanie o jeho cestách je podľa jeho slov postačujúce na to,
aby sme pochopili oddanosť sv. Pavla neúnavnému ohlasovaniu evanjelia, čeliac ťažkým
skúškam, o ktorých hovorí v Druhom liste Korinťanom (porov. 1 Kor 11, 21-28). Napokon,
je to on, kto píše: „Všetko robím pre evanjelium“ (1 Kor 9,23) a s absolútnou
ušľachtilosťou si robí „starosť o všetky cirkvi“ (2 Kor 11,28).
„Vidíme
tu obrovskú zásluhu, ktorú je možno vysvetliť dušou skutočne odovzdanou svetlu
evanjelia, v zaľúbení v Kristovi, dušou naplnenou hlbokým presvedčením, že
je potrebné priniesť svetu svetlo Krista, ohlásiť evanjelium všetkým. Toto
sa mi zdá v tomto krátkom rozprávaní o cestách sv. Pavla najdôležitejšie: vidieť jeho
zanietenie pre evanjelium, chápať tak veľkosť, krásu a hlbokú potrebu evanjelia
pre nás všetkých. Modlime sa, aby Pán, ktorý ukázal Pavlovi svoje svetlo a svoje Slovo,
aby sa dotkol aj nášho srdca, aby aj nám ukázal jeho svetlo, aby sa aj našich sŕdc
dotklo jeho Slovo a aby sme aj my mohli dať dnešnému svetu svetlo evanjelia
a skutočného Krista, po ktorých prahne.“
Potom nasledovali pozdravy
Svätého Otca vo viacerých jazykoch, medzi nimi aj po slovensky. Na audiencii bolo
52 slovenských pútnikov, ktorí prišli do Vatikánu z Bratislavy na bicykloch v rámci
cyklopúte telovýchovnej organizácie Slovenský orol, okrem nich tiež spevácky zbor
sv. Ondreja z Vysokej pri Morave, farníci z farnosti Prievidza – Zápotôčky a veriaci
z farnosti zo Sklených Teplíc. Na záver generálnej audiencie Svätý Otec apeloval
na riešenie situácie v indickom štáte Orissa, kde sa množia prejavy násilia proti
kresťanským komunitám, ktoré prepuklo po zavraždení hinduistického lídra Swamiho Lakshmanandu
Saraswatiho. Bolo zabitých niekoľko ľudí a množstvo ich je zranených, fundamentalisti
ničia posvätné miesta, majetok Cirkvi a súkromné obydlia:
„Zatiaľ čo rozhodne
odsudzujem každý útok voči ľudskému životu, ktorého posvätnosť si vyžaduje úctu všetkých,
vyjadrujem duchovnú blízkosť a solidaritu bratom a sestrám vo viere, tak ťažko skúšaným.
Prosím Pána, aby ich sprevádzal a podporoval v tomto čase utrpenia a dal im silu pokračovať
v službe lásky v prospech všetkých.“ Svätý Otec vyzval náboženských lídrov
a občianskych predstaviteľov, aby spolupracovali na znovunastolení pokojného spolužitia
a harmónie medzi členmi rôznych komunít.
Na záver udelil Svätý Otec prítomným
apoštolské požehnanie. –sg,dj-