Očami viery, vedy a kultúry: Otázky kňazov a seminaristov Svätému Otcovi na stretnutí v Bressanone
 

Svätý Otec sa vrátil zo svojho dvojtýždňového letného dovolenkového pobytu v Bressanone na severe Talianska. Medzi jeho aktivitami bolo okrem pravidelných nedeľných modlitieb Anjel Pána a stretnutí s veriacimi v blízkom farskom kostole, či udelenia čestného občianstva mesta Bressanone aj tradičné stretnutie Benedikta XVI. s kňazmi diecézy a seminaristami. V dnešnej rubrike sa teda pozrieme na niektoré otázky kňazov a odpovede Svätého otca počas tohto stretnutia, najmä na jeho úvahu o pôsobení Ducha Svätého vo svete, aj v súvislosti so svetovými dňami mládeže v Sydney či na otázku kňazského povolania.
 
Kňazi diecézy a seminaristi si podľa slov biskupa diecézy Bolzano – Bressanone Mons. Wilhelma Eggera pre Svätého otca aj tento rok pripravili veľmi veľa otázok. Ako pre Vatikánsky rozhlas povedal hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi, stretnutie sa nieslo vo veľmi príjemnej atmosfére a bolo veľmi pekné. Hodinový rozhovor nasledoval v duchu dôležitých aktuálnych tém a týkal sa predovšetkým života kňazov v súvislosti so starostlivosťou o duše veriacich.
„Bolo položených šesť otázok na rôzne témy, ktoré sa týkali kňazskej služby, či aktuálnych problémov, ako sú ochrana životného prostredia, význam umenia v Cirkvi a v kresťanskom svedectve, ťažkosti s ohľadom na pokles počtu kňazov a pod. Pápež Benedikt XVI. poskytol - ako býva u neho zvykom - veľmi jasné svedectvo, a zároveň aj osobné svedectvo pokory. Svoje odpovede na otázky uviedol týmito slovami: „Toto je to, čo vám môžem povedať. Nie je to však zaručená odpoveď. Tú musíme hľadať my všetci spoločne s biskupmi v Cirkvi. Je to niečo, čo sa rodí z hľadania spoločenstva Cirkvi a nielen z mojej odpovede.“

 
Kňazi sa podľa pátra Lombardiho pýtali napríklad na riešenie problémov pastorácie detí a mládeže. Svätý Otec odpovedal:
„Kedysi som bol prísnejší. Potom ma príklad Krista urobil ústretovejším v situáciách, v ktorých snáď nebola viera celkom zrelá alebo pevná, ale prejavil sa záblesk hľadania, túžba po spoločenstve s Cirkvou. Je teda možné byť otvorenejší alebo štedrejší pri vysluhovaní sviatostí.“

Medzi otázkami bola aj tá, ktorú položil Michael Horrer, bohoslovec, ktorý – ako povedal – sa zúčastnil na svetových dňoch mládeže v Sydney s mladými diecézy. Spomenul slová Svätého Otca o tom, aké dôležité je pôsobenie Ducha Svätého v mladých a v Cirkvi. Mladí – ako pokračoval v otázke – sa vrátili z Austrálie do svojich domovov, diecéz a všedného života. Ako konkrétne majú prežívať vo svojej vlasti a v každodennom živote dary Ducha Svätého a vydávať svedectvo u druhých, aby aj rodičia, priatelia a známi pocítili a zakúsili Jeho moc a aby konali poslanie svedkov Ježiša Krista? Čo by ste nám poradil, aby naša diecéza zostala mladou, napriek starnutiu kléru a aby zostala otvorená Božiemu Duchu, ktorý riadi Cirkev? – opýtal sa bohoslovec. Potom nasledovala odpoveď Svätého Otca. Najprv sa dotkol svetových dní mládeže:
„Ďakujem za túto otázku, Teší ma, keď vidím bohoslovca tejto diecézy, v ktorého tvári môžem istým spôsobom nanovo vidieť aj mladú tvár diecézy. Teší ma, keď počujem, že ste boli spolu s ostatnými v Sydney, kde sme pri veľkej oslave viery spoločne zažili práve mladosť Cirkvi. Aj pre Austrálčanov to bola veľká udalosť a skúsenosť. Najprv sa na toto stretnutie mládeže pozerali skepticky. Očakávali, že do všedného života prinesie veľa prekážok ako napríklad komplikácie v doprave a podobne.“
 
Potom hovoril Svätý Otec o tom, že nakoniec ich predsudky pomaly odchádzali a všetci cítili atmosféru radosti a viery, pocit, že v radosti môžu byť všetci spolu, že aj dnes je viera silou, ktorá je schopná dať ľuďom správne smerovanie. Potom hovoril Benedikt XVI. o tom, že to bol veľký moment a pokračoval v rozprávaní o sile a pôsobení Ducha Svätého:
„V každodennom živote je ale oveľa ťažšie konkrétne vnímať pôsobenie Ducha Svätého alebo byť osobne prostriedkom, aby bol On sám prítomný, aby sa mohlo uskutočniť jeho pôsobenie, ktoré búra predsudky a prináša zážitok z toho, že viera nielen že má budúcnosť, ale budúcnosťou aj je! Ako to môžeme uskutočniť? Iste, sami to nedokážeme. Je to Pán, ktorý nám pomáha a my musíme byť Jeho ochotnými nástrojmi. Jednoducho povedané: nik nemôže dať to, čo sám nemá. Nemôžeme teda účinne odovzdávať Ducha Svätého, ak Mu my sami nie sme nablízku. Práve preto si myslím, že je najdôležitejšie, aby sme zotrvali v Jeho dosahu a v kontakte s Ním.“

Potom Svätý Otec dodal, že len takto ho budeme môcť odovzdať aj druhým, ak sa nás bude stále vnútorne dotýkať a ak v nás bude prítomný. Potom nám On sám – ako pokračoval vo svojej odpovedi Svätý Otec – vnukne myšlienku a nápad, čo a ako robiť. Zdôraznil, že takéto nápady sa nedajú plánovať dopredu, ale sa rodia a rastú z momentálnej situácie pôsobením Ducha Svätého a pokračoval:
„Duch Svätý je dychom Ježiša Krista a my musíme prosiť Krista, aby na nás stále dýchal, aby v nás tento dych ožil a zmocnel a aby tak pôsobil vo svete. To znamená, že sa musíme zdržiavať v Kristovej blízkosti. Robíme to tak, že uvažujeme nad Jeho Slovom. Vieme, že hlavným autorom Písma je Duch Svätý. Keď cez Neho hovoríme s Bohom, nehľadáme len minulosť, ale skutočne prítomného Pána, ktorý k nám hovorí a je to teda pocit, akoby sme sa prechádzali v záhrade Ducha Svätého, hovorili s Ním a on s nami. Naučiť sa byť doma v tomto prostredí je veľmi dôležité.“
 
Ďalšia otázka sa týkala toho, ako môžu kňazi čeliť stále novým výzvam a ako si môžu kňazi navzájom pomáhať v bratskom spoločenstve na rozličných úrovniach – v diecéze, dekanáte či vo farnostiach. Svätý Otec odpovedal:
“Na jednej strane tu bude stále potreba kňaza, ktorý je úplne oddaný Pánovi a teda úplne oddaný človeku. V Starom zákone je výzva k posväteniu, ktoré viac-menej zodpovedá tomu, čo dnes nazývame zasvätením, aj v kňazskej službe: je tu niečo, čo je odovzdané Bohu a teda odňaté zo sféry obecnej, danej Ním. Toto teda potom znamená, že teraz je to vecou pre všetkých. Keďže je odňatá a daná Bohu, práve preto teraz nie je izolovaná, ale je pozdvihnutá v zmysle “pre všetkých”. Myslím si, že toto by sa dalo povedať aj o kňazstve v Cirkvi. Znamená to, že na jednej strane sme odovzdaní Pánovi, odňatí zo sféry obecnej a spoločenstva, ale na druhej strane sme odovzdaní Jemu, pretože takýmto spôsobom mu môžeme patriť úplne a rovnako úplne patriť aj všetkým. Myslím si, že toto je to, čo máme ukázať mladým, ktorí sú idealisti, ktorí chcú robiť niečo pre celok – ukázať, že práve toto “vyňatie zo sféry obecnej a zo spoločnosti” znamená “odovzdanie sa celku” a že toto je dôležitý spôsob, dôležitejší v službe bratom. A toto je potom súčasťou odovzdania sa Pánovi skutočne v úplnosti vlastného bytia a zároveň zotrvania v úplnej dispozícii ľuďom. Myslím si, že celibát je základným vyjadrením tejto úplnosti a preto aj veľkým zvolaním do tohto sveta, pretože má zmysel jedine vtedy, ak my skutočne veríme vo večný život a ak veríme v to, že Boh nás použije a že my tu môžeme byť pre Neho” – dodal Svätý Otec. – sg -