Očami viery, vedy a kultúry: Otázky kňazov a seminaristov Svätému Otcovi na stretnutí
v Bressanone
Svätý Otec sa vrátil
zo svojho dvojtýždňového letného dovolenkového pobytu v Bressanone na severe Talianska.
Medzi jeho aktivitami bolo okrem pravidelných nedeľných modlitieb Anjel Pána a stretnutí
s veriacimi v blízkom farskom kostole, či udelenia čestného občianstva mesta Bressanone
aj tradičné stretnutie Benedikta XVI. s kňazmi diecézy a seminaristami. V dnešnej
rubrike sa teda pozrieme na niektoré otázky kňazov a odpovede Svätého otca počas tohto
stretnutia, najmä na jeho úvahu o pôsobení Ducha Svätého vo svete, aj v súvislosti
so svetovými dňami mládeže v Sydney či na otázku kňazského povolania. Kňazi
diecézy a seminaristi si podľa slov biskupa diecézy Bolzano – Bressanone Mons. Wilhelma
Eggera pre Svätého otca aj tento rok pripravili veľmi veľa otázok. Ako pre Vatikánsky
rozhlas povedal hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi, stretnutie sa nieslo
vo veľmi príjemnej atmosfére a bolo veľmi pekné. Hodinový rozhovor nasledoval v duchu
dôležitých aktuálnych tém a týkal sa predovšetkým života kňazov v súvislosti so starostlivosťou
o duše veriacich. „Bolo položených šesť otázok na rôzne témy, ktoré sa týkali
kňazskej služby, či aktuálnych problémov, ako sú ochrana životného prostredia,
význam umenia v Cirkvi a v kresťanskom svedectve, ťažkosti s ohľadom na
pokles počtu kňazov a pod. Pápež Benedikt XVI. poskytol - ako býva u
neho zvykom - veľmi jasné svedectvo, a zároveň aj osobné svedectvo pokory.
Svoje odpovede na otázky uviedol týmito slovami: „Toto je to, čo vám môžem povedať.
Nie je to však zaručená odpoveď. Tú musíme hľadať my
všetci spoločne s biskupmi v Cirkvi. Je to niečo, čo sa rodí
z hľadania spoločenstva Cirkvi a nielen z mojej odpovede.“
Kňazi
sa podľa pátra Lombardiho pýtali napríklad na riešenie problémov pastorácie detí a mládeže.
Svätý Otec odpovedal: „Kedysi som bol prísnejší. Potom ma príklad Krista urobil
ústretovejším v situáciách, v ktorých snáď nebola viera celkom zrelá alebo
pevná, ale prejavil sa záblesk hľadania, túžba po spoločenstve s Cirkvou. Je teda
možné byť otvorenejší alebo štedrejší pri vysluhovaní sviatostí.“
Medzi
otázkami bola aj tá, ktorú položil Michael Horrer, bohoslovec, ktorý – ako povedal
– sa zúčastnil na svetových dňoch mládeže v Sydney s mladými diecézy. Spomenul slová
Svätého Otca o tom, aké dôležité je pôsobenie Ducha Svätého v mladých a v Cirkvi.
Mladí – ako pokračoval v otázke – sa vrátili z Austrálie do svojich domovov, diecéz
a všedného života. Ako konkrétne majú prežívať vo svojej vlasti a v každodennom živote
dary Ducha Svätého a vydávať svedectvo u druhých, aby aj rodičia, priatelia a známi
pocítili a zakúsili Jeho moc a aby konali poslanie svedkov Ježiša Krista? Čo by ste
nám poradil, aby naša diecéza zostala mladou, napriek starnutiu kléru a aby zostala
otvorená Božiemu Duchu, ktorý riadi Cirkev? – opýtal sa bohoslovec. Potom nasledovala
odpoveď Svätého Otca. Najprv sa dotkol svetových dní mládeže: „Ďakujem
za túto otázku, Teší ma, keď vidím bohoslovca tejto diecézy, v ktorého tvári môžem
istým spôsobom nanovo vidieť aj mladú tvár diecézy. Teší ma, keď počujem, že ste boli
spolu s ostatnými v Sydney, kde sme pri veľkej oslave viery spoločne zažili práve
mladosť Cirkvi. Aj pre Austrálčanov to bola veľká udalosť a skúsenosť.
Najprv sa na toto stretnutie mládeže pozerali skepticky. Očakávali,
že do všedného života prinesie veľa prekážok ako napríklad komplikácie
v doprave a podobne.“ Potom hovoril Svätý Otec o tom, že nakoniec
ich predsudky pomaly odchádzali a všetci cítili atmosféru radosti a viery, pocit,
že v radosti môžu byť všetci spolu, že aj dnes je viera silou, ktorá je schopná dať
ľuďom správne smerovanie. Potom hovoril Benedikt XVI. o tom, že to bol veľký moment
a pokračoval v rozprávaní o sile a pôsobení Ducha Svätého: „V každodennom živote
je ale oveľa ťažšie konkrétne vnímať pôsobenie Ducha Svätého alebo byť osobne prostriedkom,
aby bol On sám prítomný, aby sa mohlo uskutočniť jeho pôsobenie,
ktoré búra predsudky a prináša zážitok z toho, že viera nielen že má budúcnosť,
ale budúcnosťou aj je! Ako to môžeme uskutočniť? Iste, sami to nedokážeme.
Je to Pán, ktorý nám pomáha a my musíme byť Jeho ochotnými nástrojmi. Jednoducho povedané:
nik nemôže dať to, čo sám nemá. Nemôžeme teda účinne odovzdávať Ducha Svätého,
ak Mu my sami nie sme nablízku. Práve preto si myslím, že je najdôležitejšie, aby
sme zotrvali v Jeho dosahu a v kontakte s Ním.“
Potom Svätý Otec dodal,
že len takto ho budeme môcť odovzdať aj druhým, ak sa nás bude stále vnútorne dotýkať
a ak v nás bude prítomný. Potom nám On sám – ako pokračoval vo svojej odpovedi Svätý
Otec – vnukne myšlienku a nápad, čo a ako robiť. Zdôraznil, že takéto nápady sa nedajú
plánovať dopredu, ale sa rodia a rastú z momentálnej situácie pôsobením Ducha Svätého
a pokračoval: „Duch Svätý je dychom Ježiša Krista a my musíme prosiť
Krista, aby na nás stále dýchal, aby v nás tento dych ožil a zmocnel a aby tak pôsobil
vo svete. To znamená, že sa musíme zdržiavať v Kristovej blízkosti. Robíme
to tak, že uvažujeme nad Jeho Slovom. Vieme, že hlavným autorom Písma je Duch Svätý.
Keď cez Neho hovoríme s Bohom, nehľadáme len minulosť, ale skutočne prítomného
Pána, ktorý k nám hovorí a je to teda pocit, akoby sme sa prechádzali v záhrade
Ducha Svätého, hovorili s Ním a on s nami. Naučiť sa byť doma v tomto prostredí
je veľmi dôležité.“ Ďalšia otázka sa týkala toho, ako môžu kňazi
čeliť stále novým výzvam a ako si môžu kňazi navzájom pomáhať v bratskom spoločenstve
na rozličných úrovniach – v diecéze, dekanáte či vo farnostiach. Svätý Otec odpovedal:
“Na jednej strane tu bude stále potreba kňaza, ktorý je
úplne oddaný Pánovi a teda úplne oddaný človeku. V Starom zákone je výzva k posväteniu,
ktoré viac-menej zodpovedá tomu, čo dnes nazývame zasvätením, aj v kňazskej
službe: je tu niečo, čo je odovzdané Bohu a teda odňaté zo sféry obecnej, danej Ním.
Toto teda potom znamená, že teraz je to vecou pre všetkých. Keďže je odňatá a daná
Bohu, práve preto teraz nie je izolovaná, ale je pozdvihnutá v zmysle “pre
všetkých”. Myslím si, že toto by sa dalo povedať aj o kňazstve v Cirkvi. Znamená
to, že na jednej strane sme odovzdaní Pánovi, odňatí zo sféry obecnej a spoločenstva,
ale na druhej strane sme odovzdaní Jemu, pretože takýmto spôsobom mu môžeme
patriť úplne a rovnako úplne patriť aj všetkým. Myslím si, že toto je to, čo máme
ukázať mladým, ktorí sú idealisti, ktorí chcú robiť niečo pre
celok – ukázať, že práve toto “vyňatie zo sféry obecnej
a zo spoločnosti” znamená “odovzdanie sa celku” a že toto je dôležitý spôsob,
dôležitejší v službe bratom. A toto je potom súčasťou odovzdania sa Pánovi
skutočne v úplnosti vlastného bytia a zároveň zotrvania v úplnej dispozícii
ľuďom. Myslím si, že celibát je základným vyjadrením tejto úplnosti a preto
aj veľkým zvolaním do tohto sveta, pretože má zmysel jedine vtedy, ak
my skutočne veríme vo večný život a ak veríme v to, že Boh nás použije a
že my tu môžeme byť pre Neho” – dodal Svätý Otec. – sg -