Príhovor gréckokatolíkom: Odpusty

V pastoračnej praxi a ľudovej zbožnosti našej cirkvi sa tešia veľkej obľube tzv. "odpusty". Pravdepodobne nie je potrebné filologicky dokazovať takú zrejmú vec, že koreň slova „odpust“ je spoločný, resp., že je odvodený od slova „odpustky“. Odpustová slávnosť je teda slávnosť, pri ktorej je možné získať odpustky.

Nedávne publikácie schématizmov dvoch cirkevnoprávnych jednotiek gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, teda Prešovskej eparchie i Košického apoštolského exarchátu, uvádzajú medzi inými informáciami aj údaje o pútnických miestach. V tejto súvislosti stojí za povšimnutie skutočnosť, že medzi nimi prevažujú pútnické miesta spojené s mariánskou úctou.

Dočítame sa, že v Prešovskej eparchii sa „eparchiálna odpustová slávnosť“ koná v obci Čirč pri kaplnke zasvätenej Zosnutiu Presvätej Bohorodičky, ale aj o  „odpustových slávnostiach“ v Krásnom Brode na sviatok Ochrany Presvätej Bohorodičky, na Levočskej hore, na sviatok uloženia rúcha Presvätej Bohorodičky v Blachernách, spomína sa tu dekrét Pia IX. z 24. mája 1855, v ktorom sú zapísané všetky odpustky, ktoré možno získať v Ľutine na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky, v katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove je zasa stanovená odpustová slávnosť na sviatok Ochrany Presvätej Bohorodičky,  Sečovská Polianka bola 18. júla 2004 ustanovená odpustovým miestom ku cti Panny Márie Karmelskej (a proroka Eliáša), pre chrám v Šášovej, v ktorom sa konajú púte na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky udelil už 30. júna 1779 pápež Pius VI. plnomocné odpustky.

V Košickom apoštolskom exarcháte prichádzajú veriaci na odpustových slávnostiach na „Uspenský“ sviatok vzdať úctu Klokočovskej Panne Márii, zatiaľ čo košický odpust v Katedrále zasvätenej sviatku Narodenia Presvätej Bohorodičky je zameraný na obnovu rodín exarchátu.

Bez toho, že by sme tu chceli robiť akýsi filologický rozbor vidíme, že v oboch publikáciách sa používajú ako synonymá dva termíny – „pútnické miesto“ a „odpustové miesto“, resp. „púť“ a „odpust“.

Z osemnástich pútnických, či presnejšie, „odpustových“ miest v našej cirkvi, polovica z nich je spojená s nejakým sviatkom Bohorodičky, a je teda vyjadrením mariánskej úcty.

Veľké letné mariánske púte na východnom Slovensku u gréckokatolíkov už tradične vrcholia v najznámejšom pútnickom mieste prešovskej eparchie, v Ľutine. Jej meno je známe nielen medzi obyvateľmi tejto oblasti,ale prakticky na celom Slovensku. Menej známe sú už konkrétne historické udalosti, ktoré boli dôvodom toho, že sa Ľutina stala pútnickým miestom. V dnešnom vysielaní sa pokúsime načrtnúť aspoň základné údaje.

Celá história sa začala pred 157 rokmi, v lete roku 1851. Jej hlavným protagonistom je obyčajná dedinská žena, menom Zuzana. Jej priezvisko ani presne nepoznáme, aj keď na náhrobku je písaná ako Zuzana Fekete, avšak priezvisko Fekete bolo skôr miestnou prezývkou. Yuyana bola chudobná matka troch detí, jej manžel odišiel do cudziny za prácou a celá ťarcha rodiny ostala na nej.

Na sviatok Premenenia Pána v auguste 1851 odišla do blízkeho lesa nad obcou zberať hríby, aby mala čo ponúknuť hladným deťom. Bol práve čas Svätej Liturgie, keď naraz pred sebou zbadala úctyhodného bielovlasého starca. Ten ju oslovil menom a hneď ju aj napomenul, prečo v tento sviatočný deň zanedbáva účasť na bohoslužbe. A skôr neť by stihla namietať, alebo sa ospravedňovať, pokračoval: „Zuzana, povedz ľuďom nech nehrešia a nech svätia nedele a sviatky. Povedz toto ľuďom aj kňazovi.“ A starec hneď zmizol.

Nasledujúcu nedeľu sa jej zjavenie tajomného starca opakovalo už doma s priamou výzvou: „Na tom mieste kde sme sa stretli, nech ľudia postavia kríž.!“ Zuzana sa snažila splniť svoje posolstvo, ale stretávala sa s výsmechom ľudí a nedôverou miestneho farára, otca Rojkoviča.

Nasledujúcu nedeľu, pri rannom zvonení na Anjel Pána, rjomný starec, ktorý sa vždy nevysvetliteľne objavil a zasa zmizol, jej hovoril: „Zvon oslavuje presvätú Bohorodičku, Zuzana, a je potrebné, aby ju v Ľutine oslavovali všetky pokolenia tohto národa.“

Zuzanu pri jeho zjave stále viac upútavala podobnosť tajomného, dôstojného starca, s výzorom svätého Mikuláša z ikony ľutinského chrámu. Nakoniec, pod vplyvom niekotrých iných mimoriadnych znamení, sa zmenilo zmýšľanie ľudí i miestneho kňaza. Na mieste prvého stretutia sa rozhodli postaviť požadovaný kríž.

Možno by celá udalosť bola upadla do zabudnutia, keby sa následne neboli odohrali ďalšie mimoriadne skutočnosti. Jednu nedeľu Zuzana priniesla duchovnému otcovi malý obrázok Nanebovzatia Panny Márie a povedala, že ho dostala pod spomínaným krížom ako vzor pre obraz, ktorý má byť namaľovaný v kaplnke. Áno, Panna Mária si vraj želá, aby tam bola postavená kaplnka a aby v nej bol umiestnený tento obraz.

Miestny kňaz, spolu so svojím susedom, rímskokatolíckym farárom z Pečovskej Novej Vsi sa rozhodli uložiť obrázok do bohostánku v chráme. Urobili tak v prítomnosti mnohých veriacich, bohostánok zamkli a zapečatili. Zamkli aj chrám a k nemu postavili stráž.

Nasledujúce ráno však znova prišla Zuzana za farárom a hovorí: “Dnes ráno mi bolo povedané, aby som išla opäť ku krížu. Tam som našla tento obrázok.“ Kňaz s údivom zistil, že je to rovnaký obrázok ako ten, ktorý mu priniesla deň predtým. Zvolal preto veriacich i rímskokatolíckeho spolubrata. Odomkli chrám, otvorili bohostánok a zistili, že pôvodný obrázok tam nie je. Pre všetkých bol tento mimoriadny, nevysvetliteľný jav, zozhodujúcim zlomom. Utvrdili sa v presvedčení, že Zuzana si nevymýšľala, a že sa tu naozaj stretávajú s mimoriadnym Božím zásahom.

Toto ich presvedčenie potvrdili aj nasledovné šetrenia viacerých cirkvných komisií, ktoré sa prípadom podrobne zaoberali. Už v roku 1855 Svätý Otec Pius IX udelil kaplnke, kotrá bola veriacimi na požadovoanom mieste postavená, plnomocné odpustky a schválil tým kult preukazovaný presvätej Bohorodičke na tomto mieste.

Také je teda historické pozadie zrodu pútí do Ľutiny. Kaplnka, kotrú v Ľutine posvätili na sviatok Uspenia - Zosnutia Presvätej Bohorodičky, v roku 1854, má tiež svoju osobitnú históriua. Postabili ju totiž veriaci sami a to spôsobom vcelku dosť neobvyklým. Každý z putujúcich priniesol na jej stavbu zo svojej rodnej obce tehlu, aleho kameň. Aj týmto spôsobom sa toto miesto stalo výrazným prejavom zbožnosti a lásky celého nášho ľudu voči Presvätej Bohorodičke.

Kiežby aj tohtoročný ľutinský odpust bol vyjadrením toho istého duchovného úmyslu putujúcich - priniesť niečo zo svojho osobného života, predložiť to Pánovi cez ruky našej Nebeskej Matk a Bohorodičky, a podieľať sa tak na duchovnej stavbe svätyne, ktorou má byť život každého kresťana.





P. Cyril Vasiľ SJ