Slovo pre chorých: Objaviť znamená stať sa svedkom
Drahý brat,
sestra! Vítam ťa po dlhšom čase na rozhlasových vlnách. V týchto letných dňoch ti
azda dobre padne trochu osvieženia pri slovách povzbudenia. Pred časom sme slávili
sviatok Premenenia Pána. Aj ty sám si iste uvedomuješ, akú významnú úlohu zohráva
v živote človeka premena. Nemám tu na mysli zmenu vzhľadu, alebo vo všeobecnosti zmenu,
či premenu, viditeľnú navonok. Skôr chcem v nasledujúcich chvíľach spolu s tebou uvažovať
o premene, ktorá sa dotýka vnútra a je výlučne otázkou milosti, ktorú ponúka jedine
Boh. Duch doby, v ktorej žijeme, si nevyhnutne vyžaduje zmenu myslenia a konania,
lebo obavy a strach z budúcnosti nás môžu celkom pohltiť, za predpokladu, že to pripustíme. Ozajstnú
premenu môžeme zažiť vtedy, ak neprestaneme byť hľadačmi. V istom zmysle to možno
vyjadriť aj tak, že sa staneme hľadačmi pokladov, ktoré sme si pre rôzne príčiny ani
nevšimli a pritom sú v našej blízkosti. Stačí tak málo. Stačí vedieť snívať a nie
je potrebné, aby ste svoje snívanie plánovali do neskorých večerných hodín. Snívať
je totiž možné aj s otvorenými očami. Ak dokážete snívať, potom sa Vám môže celkom
ľahko stať, že objavíte v maličkostiach hodnotnú vec. V úvode som tak trochu naznačila,
že dnes chcem uvažovať o premene. Pre lepšie pochopenie tejto problematiky ti ponúkam
nasledujúci životný príbeh. Príbeh, ktorý nie je výmyslom. Je reálny a aj pre mňa
mimoriadne oslovujúci. Poznáme sa osobne. Je to mladý muž, vždy veselý. Možno by
sa zdalo, že je bezstarostný, vždy ochotný darovať povzbudivé slovo, či úsmev. Ešte
donedávna sa radil do davu tých, ktorým sa zdalo, že deň, by mohol mať viac ako 24
hodín. Bežné povinnosti, práca, rodina a zasa bežné povinnosti, to bol jeho denný
kolotoč... Kolotoč, v ktorom často musel konštatovať tú dobre známu vetu: „Mám veľmi
málo času.“ Prišiel však okamih, keď sa kolotoč zastavil. Pán Vesmíru a času zasiahol
do života Petra tak mocne, že on sám nemohol svojim spôsobom neodpovedať na tento
zásah. V krátkom okamihu si uvedomil, že čas, ktorý mu tak veľmi chýbal, „hrá“ teraz
v jeho prospech a má ho zrazu dosť na to, aby sa zastavil a premýšľal. Alebo lepšie
povedané, aby využil každú minútu, ktorá má - obrazne povedané - cenu zlata. Pán vstúpil
do Petrovho života formou daru, v podobe závažnej choroby, s ktorou statočne zápasil.
Stal sa hľadačom, začal objavovať zmysel v nezmyselnosti. Hľadá v situáciách, hľadá
v ľuďoch, a čo je veľmi podstatné - nikdy neprestáva žasnúť nad tým, čo objaví. Vo
chvíľach, poznačených bolesťou a utrpením, hľadal tvár Krista. Vždy si kládol otázky.
Nezdá sa však, žeby boli poznačené zúfalstvom a beznádejou. Ak aj Peter prežíval strach
a obavu z budúcnosti, bolo to čosi, čo normálne patrí k výbave ľudskej prirodzenosti.
Sama som ho vždy vnímala ako človeka, ktorý síce niekedy nevládal, ale vždy si v srdci
uchovával iskierku nádeje, ktorá ho sprevádzala ťažkými okamihmi. Napriek všetkému
som intenzívne vnímala, že Boh sa mocne dotkol jeho duše a pripravuje ho na ďalšie
veľké dary života. Skrátka - videla som premenu v priamom prenose. Tá vytryskla do
jemnej „fontány“ umenia. Peter v bolesti objavil tvár ukrižovaného a vzkrieseného
Krista. Tento jedinečný objav vtesnal do kratučkého slovka Si, ktoré je objavom, i odpoveďou
zároveň. Jednoduchou odpoveďou „Si“ a ochotou nasledovať Krista, potvrdzuje svoju
identitu. „Bože ponúkam ti seba a chcem ti naozaj patriť.“ V zložitých chvíľach Peter
ponúkol Pánovi svoje ruky. Vytvoril tak v spolupráci s Božou milosťou nádherné diela,
ktoré pozývajú milovníka výtvarného umenia na jeden z kobercov. V tomto prípade ide
o koberec duše vnímavého človeka, ktorý nechce zostať strnulo stáť na mieste, ale
chce kráčať za svetlom, ktorým je jedine Boh. Aké nádherné svedectvo osobnej premeny,
ktorá sa ponúka každému z nás. Tu je možné všimnúť si, že tento príbeh je snáď trochu
iný, ale predsa ten istý, akí zažili učeníci v spoločenstve s Kristom na hore premenenia.
Boli tí, ktorí hľadali a nakoniec aj videli Kristovu tvár. Tvár žiarila a odev sa
skvel belobou. Tak o tom pojednáva evanjelium. Keď to učeníci videli, od úžasu sa
zmohli iba na konštatovanie: „Pane, dobre je nám tu...“ Túžili, aby tento okamih „premenenia“
trval večne. Ale objaviť Kristovu tvár, to odráža moment povolania. Evanjelium hovorí
aj o tom, že keď učeníci zažili „premenenie“ Pána, popadali na zem a veľmi sa báli...
Tak, ako učeníkov z evanjelia, ani nás samých to nesmie nechať ľahostajnými. Vždy,
v každej situácii hľadajme, pýtajme sa, čo by sme mali urobiť. Objaviť Kristovu tvár
znamená stať sa Jeho nasledovníkom. Nestačí len konštatovanie: „Pane dobre je nám
tu...“, hoci vychádza z hĺbky srdca. Je potrebné, aby sme k tomto konštatovaniu pripojili
aj svoje vlastné odhodlanie k nasledovaniu. Ak je to Pán, ktorý povoláva, môžeme si
byť istí, že je to práve On, ktorý k tejto výzve, ktorou povolanie je, pripojí aj
dary, ktoré nie je dobré nechávať si iba pre seba. Dar je vždy darom pre iného. Vďaka
týmto darom, ktoré ponúkame do služieb, môžeme byť svedkami premeny, ktorá sa uskutočňuje
v našom okolí. Majme vo svojom srdci vždy dostatok ochoty a lásky. Tieto nám však
neprídu len tak, pre nič. Je treba o ne s pokorou v srdci prosiť. Vo chvíli prosby,
teda modlitby, je na mieste ak si povieme: Pane, dobre je nám s Tebou. Neskrývajme
pred ním svoju tvár, lebo inak sa ochudobníme aj o vlastnú premenu, ktorú každý z
nás potrebuje zažiť. Vychádzajme teda na vrch, do samoty, aby nás Kristov pohľad,
plný lásky a otcovského porozumenia mohol zachrániť a uzdraviť. Brat, sestra, úprimne
ti želám, aby si vo svojom živote vždy hľadal tie pravé hodnoty, ktoré si potom ukryješ
ako vzácnu perlu, ktorú ti nik nebude môcť vziať. Môj Pane, tak veľmi si uvedomujem
nutnosť a dôležitosť premeny v mojom živote. Odpusť, že som niekedy nemala odvahu
pozrieť ti rovno do tváre. Bol to snáď strach, že objavím vlastnú nedokonalosť, či
strach z úprimného nasledovania. Jeden pohľad do tváre však stačí na to, aby som nezostala
strnulo stáť a čakať. Aj mňa tento pohľad možno oslepil ako učeníkov v evanjeliu.
Úľak bol silný, ale túžba nasledovať ťa je ešte mocnejšia. Podľa svojej vôle mi prosím
udeľ milosť slobodne vstupovať do vzťahu s Tebou, aby moje povolanie bolo prístupovou
cestou k iným ľuďom, ktorí potrebujú živé svedectvo viery a dôvery. Ivana Mochorovská