Zamyslenie na 19. nedeľu v Cezročnom období

Občas sa stane, že sa rozhodneme na chvíľu sa stiahnuť z frekventovaného a naplno nás zamestnávajúceho "pobrežia", a že odídeme do ústrania. Apoštoli vyplávali na jazero, aby sa načas vzdialili od ľudí, ktorí ich naplno zamestnávali. Ježiš sa tiež vzdialil výstupom na vrch, do samoty. More aj vrch boli vlaste príležitosťami k modlitbe. Príležitosť objaviť v sebe samom pôsobenie a prítomnosť Boha. Ježiš potreboval modlitbu osobnú a intímnu a apoštoli potrebovali modlitbu spoločenstva, reflexie nad Božími skutkami prejavujúcimi sa v posledných dňoch. Aj my teda vyplávajme na hladinu spolu so svojimi bratmi a sestrami, alebo vystúpme na vrch do samoty a modlime sa. Hoci predpovede počasia sú dobré, predsa sa môže stať, že zrazu sa nad nami spustí zúrivý vietor. Nakoľko toto naše vyplávanie na more alebo výstup na vrch nie je skutočná cesta, ale len skôr symbolická, vnútorná, potom aj tento prudký vietor, sa odohrá nie navonok, ale v našom vnútri. Vietor môže znamenať nestálosť, neistotu, nepredvídané zmeny alebo nepokoj.
Vzdialenie sa od ľudí a davu je príjemné. Dokonca je dobré, keď sa občas, na niekoľko dní, vzdialime aj od práce, ktorá je čisto duchovná, alebo dokonca aj od vlastnej rodiny. Je príjemné pomyslieť si, že budeme mať niekoľko dní voľných od tlakov, pracovných povinností, telefonátov, zvoncov pri dverách či svojich pravidelných povinností. Je nádherné odísť na čas do Raja nevinnosti, kde vzduch nie je ešte znečistený, kde sa podáva len neporušené a nekontaminované jedlo a kde je možné konečne sa ponoriť do hlbokého a dlhého spánku.
Lenže, čo sa nestane. Po dvoch či troch dňoch, strávených mimo pobrežia, počasie sa začne dramaticky meniť. Pocit príjemnosti a pokoja zrazu ustúpi, lebo sa takmer z ničoho nič spustia silné kmásavé vetry. Toto sa nachádza v našom vnútri. Možno, že jej príčinou bol práve hlboký spánok. Hlbšie časti našej mysle, ktoré v bežnom zhone v živote nemajú nikdy šance sa vynoriť na svetlo vo svojej plnej kráse, sa náhle vynoria teraz. A keď sa naša hĺbka rozvíri, obyčajne je to vždy ako tornádo. Teraz len začína modlitba, stretnutie sa najprv so sebou a potom s tým, ktorý ma moc upokojiť, utíšiť, vytiahnuť z vody a doplávat znova na pevnú zem. Toto stretnutie so sebou samým je veľmi dôležité a bez neho niet modlitby, niet stretnutia s tým, ktorý má moc nad tým, nad čím nemám moc ja sám.
Nad ránom sa k loďke s učeníkmi priblížil sám Ježiš. Je to asi o tretej po polnoci. Čas, keď je človek najviac unavený a najviac sa mu chce spať a nemá už skoro žiadnych síl “plávať” ďalej. Je to práve ten čas, keď Izraeliti prešli cez Červené more, aby sa zachránili pred Egypťanmi. Je to ten čas, keď Ježiš vstal z hrobu, keď zvíťazil nad smrťou a nad každým nepriateľom, každou búrkou, vetrom, nebezpečenstvom alebo strachom. Kráča po mori, ako kedysi Duch Boží sa vznášal nad vodami, aby daroval život tam, kde ho niet. Nie je to mátoha, to len náš strach z tornáda má veľké oči.
“To som ja” dáva sa im poznať, ako kedysi Jozef svojím bratom, keď sa zmení prísny panovník na milujúceho a odpušťajúceho brata. “Nebojte sa!” nie som hrozný, nie som prítomný v búrke, ani v zemetrasení, ani v ohni! Som prítomný v tichom vánku.
Pane, pomôž mojej slabej viere! Pane, rozkáž mi prísť k tebe! Veď čo nás odlúči od lásky Kristovej? Dokonalá láska vyháňa každý strach! “Naozaj, si Boží Syn!”
Branislav Beniač