Rozhovor týždňa: S účastníkmi 23. svetových dní mládeže - s pátrom Jozefom Polakom
SJ, vedúcim Poľskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu
Pol milióna mladých
zo 170 krajín sveta – mladých, ktorí sa snažia tvoriť lepší svet – aj, a nielen o
tom boli 23. svetové dni mládeže v austrálskom Sydney. Ako povedal Svätý Otec, práve
počas nich, cez modlitbu, rozjímanie a účinky Ducha Svätého mohli prítomní zažiť radosť,
Cirkev a Boží ľud zjednotený vo viere a láske. Na svetových dňoch mládeže v Sydney
bol aj šéf Poľskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu páter Jozef Polak, ktorý sa stretol
aj s mladými pútnikmi so Slovenska. Slavka Golisová sa s ním rozprávala o slovách
Benedikta XVI. mladým ako aj o jeho zážitkoch z Austrálie, kde bol po prvýkrát. “V
Sydney to bolo po prvýkrát, ale čo sa týka svetových dní mládeže, tak
na tie chodím pravidelne, v Ríme, Toronte, v Kolíne som bol…. Takže to pre
mňa boli už štvrté svetové dni mládeže.”
Austrália sa môže zdať
tak trochu vzdialená, ďaleký kontinent… Aký bol podľa vás? “Dá
sa povedať, že je vzdialený – čo sa týka vzdialenosti a kilometrov,
ale je veľmi blízky duchovne. Čakal na nás – a to vyzdvihli aj
mladí – s tou istou vierou, čakali nás tí istí katolíci s vierou, ktorú
prežívajú inak – to bolo to, čo pochopili mladí pútnici, ktorí
prišli zo 170 krajín sveta, bol to veľký zážitok jednoty, Cirkvi, ktorá je
jedinou na svete”.
Počas svetových dní ste robili veľa rozhovorov, aj s
mladými zo Slovenska, akí boli títo mladí, nielen Slováci, ale aj ostatní.. Aká bola
atmosféra tých stretnutí? “Bola to najmä radosť. Radosť nielen
z toho, že človek prežíva a vidí nové veci, aj keď aj to je dôležité
– ísť a pozrieť si krajinu, prostredie, zvieratá a tak ďalej,
veď mladí sú zvedaví - , ale vrátim sa k tomu, že tá celková atmosféra bola najmä
radosť – mladí sa tešili, objímali, držali také veľké nápisy “Free
hugs” – teda „Objatia zadarmo“ – a skutočne to fungovalo. Pýtal som
sa ich – prečo to robíte? A oni hovorili – modlíme sa spolu, sme svedectvom
života, veď existuje aj jazyk tela a to všetko dokopy bolo svedectvom
jednoty mladých celého sveta.”
Aké boli podľa vás najdôležitejšie slová
alebo odkaz Svätého Otca mladým, to čo si odniesli domov? “Treba
povedať, že posolstvo nebolo jednoduché – hovorilo sa o tretej osobe Najsvätejšej
Trojice – o Duchu Svätom, hovoril som aj s biskupmi, ktorí mali s mladými katechézy
a hovorili: je to ťažké – ako máme hovoriť s mladými dneška
priamo? Téma nie je príliš takzvanou témou prvého kontaktu… potom hovorili,
že sú dva spôsoby ako hovoriť s mladými – priamo, tak že je cítiť
momentálnu radosť, po ktorej v nás aj po niekoľkých dňoch veľa zostane, alebo je možné
snažiť sa odovzdať katechézu, ktorá ide do hĺbky, ku ktorej sa
mladí vrátia neskôr. A tento druhý spôsob si vybral pápež Benedikt XVI. keďže
mal príhovory, ktoré išli veľmi do hĺbky. A prečo je to také dôležité: pretože
zámerom Svätého Otca bolo, aby boli mladí misionármi, ohlasovateľmi, svedkami
pre svojich vrstovníkov. A ako byť misionárom bez toho, aby som poznal
Ducha Svätého? To sa nedá... Preto bolo dôležité spoznať Ducha, otvoriť
mu srdce, otvoriť sa vo vnútri, aby mohol pôsobiť. Nedá sa to tak, že mladý
si jedného dňa povie - ja chcem byť ohlasovateľom a som ním!…Ja,
ja, ja! Je možné sa otvoriť pôsobeniu Ducha a potom nakoniec je to Duch
Svätý, ktorý ohlasuje cez mladých. Toto bolo zámerom Sydney. Niektorí hovorili – áno,
lepšie som to pochopil, pretože najprv sa zdalo, akoby Ducha necítili, ale potom sa
mu otvorili – pretože práve Duch Svätý je tým hlavným ohlasovateľom nášho storočia
a všetkých čias po Ježišovi Kristovi.”
A posledná
otázka – som trochu zvedavá ako zvládli organizátori celú túto udalosť – predsa len
pol milióna pútnikov je veľa – vyskytli sa aj nejaké problémy?
“Áno, všade
sa hovorilo o pol milióne pútnikov… kým ich bolo len 350 tisíc, prišli všetci naraz
do Randwicku pričom 120 tisíc ich prišlo zo zahraničia a zvyšok
z nich bol z Austrálie. Treba povedať, že Austrália nie je veľmi katolíckou
krajinou. Katolíci – áno, sú najpočetnejší zkresťanov
- , ale netvoria ani polovicu v spoločnosti – len 26 percent – je to
skrátka odlišná krajina a odlišná situácia. Na druhej strane – čo sa
im podarilo? Podarilo sa im otvoriť náruč. Stala sa mi napríklad taká
príhoda, čakal som na stanici metra, bola preplnená, všade boli mladí, a
bolo tam aj plno dobrovoľníkov, ktorí pracovali – dávali pozor, aby
sa mladým pri nastupovaní nič nestalo … Bol medzi nimi aj
chlapík – zamestnanec, mohol mať tak 60 rokov, stál tam, bol úplne spotený,
vyzeral zničene, unavený na smrť, zdalo sa, že už skutočne melie
z posledného a tak sa ho pýtam: hm, tieto svetové dni mládeže sú poriadne unavujúce,
však? A on mi odpovedá absolútne nadšene: “Kdeže, je to skvelé! Ja to milujem!!!”
(smiech) Ani som nevedel či je katolík, či nie je, bolo evidentné, že bol už
úplne unavený, ale bol tak otvorený… Myslím si, že takto to cítili aj všetci
Austrálčania. Mnohé rodiny prijali do svojich domovov mladých, ubytovali
ich… Ja takisto – nebol som v hoteli, pretože tentokrát som do Sydney nešiel ako oficiálny
novinár, ale taký súkromný, viac ako pútnik. Išiel som so skupinou Poliakov a boli
sme ubytovaní v jednej rodine, ktorá sa starala o všetko. Keď som ráno odchádzal,
už som mal pripravené raňajky, keď som sa vracal po celom dni práce o polnoci, vždy
ma prišiel niekto vziať autom na stanicu, lebo od nej to bolo ešte asi 20 minút…,
čakala ma pripravená večera, rodina bola veľmi priateľská a otvorená. V tomto zmysle
boli svetové dni mládeže nielen zážitkom viery a to nielen pre mladých, ale
aj pre rodiny, ale boli aj zážitkom a časom, kde bolo jasné že: tvoríme
jednu Cirkev a delíme sa spolu o všetko, čo sme dostali počas všetkých tých
rokov aj my.”
Je ťažké hovoriť o najsilnejších momentoch počas svetových
dní mládeže, pretože nimi boli určite všetky, ale aspoň podľa mladých to boli
hlavne slávnostná vigília so Svätým Otcom a nedeľná svätá omša. V Sydney bola aj slovenská
pútnička Anka Pigulová z Košíc. Aj ona sa s nami podelila o svoje pocity zo svetových
dní mládeže. –sg-