Generálna audiencia Benedikta XVI.: Svätý Maximus Confessor

Vatikán (25. júna, RV) - Svätý Otec sa na dnešnej generálnej audiencii zameral na osobnosť sv. Maxima Confessora, jedného z veľkých otcov Cirkvi, ktorý sa narodil okolo roku 580 v Palestíne:
„Z Jeruzalema sa Maximus presťahoval do Konštantínopolu a odtiaľ sa kvôli nájazdom barbarov utiahol do Afriky. Tu s výnimočnou odvahou obhajoval pravovernosť. Neprijímal žiadne umenšenie Kristovej ľudskosti. Zrodila sa totiž teória, podľa ktorej v Kristovi jestvovala iba jedna vôľa – tá božská, a aby obránila tento názor, poprela v ňom pravú a ozajstnú ľudskú vôľu (monoteletizmus). Na prvý pohľad by sa mohlo javiť ako dobrá myšlienka, že v Kristovi je iba jedna vôľa. No sv. Maximus ihneď pochopil, že toto by zničilo mystérium spásy, pretože ľudskosť bez vôle, čiže človek bez vôle, nie je skutočným človekom, ale iba okliešteným. Teda človek Ježiš Kristus by nebol skutočným človekom, neprežíval by drámu každej ľudskej bytosti, ktorá spočíva práve v ťažkosti potvrdiť našu vôľu pravdou bytia. A tak sv. Maximus rozhodne potvrdzuje: Sväté písmo nám neukazuje okliešteného človeka bez vôle, ale skutočného, úplného človeka. Boh, v Ježišovi Kristovi, skutočne prijal plnosť ľudskej bytosti – samozrejme, okrem hriechu – a teda aj ľudskú vôľu. Jednoducho povedané: buď Kristus je, alebo nie je človekom. Ak je človekom, má aj svoju vôľu.“

V tejto súvislosti pápež Benedikt XVI. poukazuje na vznik problému: neupadá sa tým do akejsi formy dualizmu? Neskončíme takto v potvrdení dvoch úplných osôb s ich rozumom, vôľou a citmi? Ako prekonať dualizmus, uchovať úplnosť ľudskej bytosti, a zároveň ochrániť jednotu Kristovej osoby? Sv. Maximus nám podľa pápežových slov ukazuje, že „človek nachádza svoju jednotu, integráciu seba samého a svoju úplnosť nie v sebe samom, ale prekročením seba samého a vyjdením zo seba samého. A tak, aj v Kristovi, vychádzajúc zo samého seba, človek nachádza v Bohu, v Božom Synovi, seba samého.“ Pre sv. Maxima táto vízia nezostáva filozofickou špekuláciou, vníma ju konkrétne naplnenú v Ježišovom živote, predovšetkým v dráme v Getsemanskej záhrade. V tejto dráme protirečenia medzi ľudskou vôľou nezomrieť a božskou vôľou, ktorá sa ponúka smrti, sa uskutočňuje celá dráma ľudstva, dráma našej spásy:
 
„Sv. Maximus nám hovorí, a my vieme, že je to pravda: Adam (a ním sme vlastne my sami) si myslel, že „nie“ je vrcholom slobody. Iba ten, kto môže povedať „nie“ je vraj skutočne slobodný, a aby človek uskutočnil svoju slobodu, musí Bohu povedať „nie“. Iba tak si myslí, že sa môže stať konečne sám sebou, že môže dosiahnuť vrchol svojej slobody. Túto tendenciu nosila v sebe aj Kristova ľudská prirodzenosť, no on ju prekonal, pretože videl, že „nie“ nie je vrcholom slobody. Vrcholom slobody je „áno“, zhoda s Božou vôľou. Iba v „áno“ sa človek skutočne stáva sám sebou. Iba vo veľkom otvorení sa „ánu“, v zjednotení svojej vôle s Božou, sa človek stáva nesmierne otvoreným, stáva sa „Božím“.“

Sv. Maximus sa na viacerých afrických synodách zasadzoval za odsúdenie monoteletizmu, za čo bol prenasledovaný. Neskôr bol povolaný do Ríma. V roku 649 sa aktívne zúčastnil na Lateránskom koncile, kde obhajoval svoj názor o ľudskej a božskej vôli Ježiša Krista, v rozpore s cisárskym ediktom, ktorý zakazoval diskusiu o tejto otázke. Nakoľko sa Maximus nemienil vzdať svojho presvedčenia, bol v 60. rokoch 7. storočia obvinený z herézy a napriek vysokému veku potrestaný vytrhnutím jazyka a odťatím pravej ruky. Napokon svätého mnícha, takto zmrzačeného, vyhostili do Kolchidy na západnom pobreží Čierneho mora, kde zomrel vysilený utrpením vo veku 82 rokov 13. augusta v roku 662.

“Maximovo myslenie nie je len teologické, mystické, upriamené do seba práve pretok, že má ako oporný bod konkrétnu skutočnosť sveta a spásy. V situácii, keď toľko trpel sa nemohol utiahnuť len k teoretickým filozofickým tvrdeniam, ale musel hľadať zmysel života a pýtal sa sám seba: kto som ja a čo je svet? Človeku, stvorenému na Jeho obraz a podobu Boh zveril poslanie zjednotiť vesmír. A tak ako Kristus zjednotil v sebe ľudské bytie, v človeku zjednotil Stvoriteľ kozmos. On nám ukázal ako zjednotiť v spoločenstve Krista vesmír a tak skutočne dosiahnuť vykúpený svet. Na túto silnú spasiteľskú víziu nadväzuje jeden z najväčších teológov 20. storočia Hans Urs von Balthasar, ktorý odvolávajúc sa na postavu Maxima, takto definuje svoje myšlienky keď hovorí o takzvanej “kozmickej liturgii”. V centre tejto slávnostnej liturgie zostáva stále Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta. Účinnosť jeho spasiteľskej činnosti, ktorá definitívne zjednotila kozmos, je zaručená faktom, že On, napriek tomu, že je Bohom vo všetkom, je aj úplným človekom – vrátane energie a vôle človeka.”

„Život a učenie Maxima zostávajú silne osvietené nesmiernou odvahou vo vyznávaní úplnosti Krista, bez akýchkoľvek zjednodušení alebo kompromisov. A tak nám ukazuje, kto je skutočný človek a ako máme odpovedať na naše povolanie. Musíme žiť zjednotení s Bohom, aby sme tak mohli byť zjednotení so sebou samými a s kozmom, dajúc samému kozmu a ľudstvu správnu formu. Kristovo univerzálne „áno“ nám tiež jasne ukazuje, ako správne usporiadať všetky ostatné hodnoty. Myslím tým hodnoty dnes spravodlivo obraňované, ako sú tolerancia, sloboda, dialóg. Avšak tolerancia, ktorá by nevedela rozlíšiť medzi dobrom a zlom, by sa stala chaotickou a samozničujúcou. Podobne, sloboda, ktorá by nerešpektovala slobodu iných a nenachádzala spoločnú mieru našich vzájomných slobôd, stala by sa anarchiou a zničila by autoritu. Dialóg, ktorý by už viac nevedel o čom sa vlastne hovorí, by sa stal prázdnym rečnením. Všetky tieto hodnoty sú veľké a podstatné, no môžu zostať pravými hodnotami iba vtedy, ak majú vzťažný bod, ktorý ich zjednocuje a ktorý im dáva pravú autentickosť. Tento vzťažný bod je syntézou medzi Bohom a kozmom, a je ním osoba Krista, v ktorej sa učíme pravde o sebe samých a tak sa učíme, ako usporiadať všetky ostatné hodnoty, pretože objavujeme ich pravý význam. Ježiš Kristus je vzťažným bodom, ktorý dáva svetlo všetkým ostatným hodnotám.“

 
Na záver audiencie Benedikt XVI. pozdravil prítomných veriacich v niekoľkých jazykoch, okrem iného aj po slovensky:
„Zo srdca vítam pútnikov z Tvrdošína, Tešmaku, Spišskej Novej Vsi a Bratislavy. Bratia a sestry, budúcu nedeľu budeme sláviť sviatok svätých Petra a Pavla. Nech návšteva ich hrobov upevní vašu lásku ku Kristovej Cirkvi, ktorá je postavená na apoštoloch. Rád vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Na záver pápež udelil veriacim apoštolské požehnanie. –dj,ľr,sg-