Nedeľný príhovor kard. Jozefa Tomka: Rok sv. Pavla

Minulého roku, v predvečer sviatku sv. Petra a Pavla Svätý Otec Benedikt XVI. sa zúčastnil na vešperách v bazilike sv. Pavla za hradbami a vo svojej homílii vyhlásil zvláštny jubilejný rok od 28.júna tohto roku do 29.júna roku 2009 z príležitosti dvetisíceho výročia narodenia veľkého apoštola národov, teda „Rok sv. Pavla“. Svätý Otec už viackrát vyzdvihol misionársky a ekumenický význam tohto výročia.



Kto bol Pavol, že si zaslúžil, aby ho katolícka Cirkev, ale aj iní kresťania celý rok oslávili? Narodil sa asi v ôsmom roku nášho letopočtu v maloázijskom meste Tarze, v provincii podriadenej Rimanom, ktoré sa dnes nachádza v Turecku. Pochádzal z bohatej židovskej rodiny, ktorá si získala rímske občianstvo, dostal meno Šavol a stal sa žiakom slávnej rabínskej školy učeného Gamaliela v Jeruzaleme. Ihneď za mlada bol teda v styku s troma kultúrami: gréckou čiže helénskou, rímskou a židovskou. Bola to zapálená osobnosť zo skupiny fanaticky orientovaných farizejov. Keď Židia kameňovali diakona Štefana, on chcel aspoň strážiť ich obleky. Potom si vyžiadal zvláštne dovolenie, aby mohol zavrieť do žalára kresťanov nielen v Jeruzaleme, ale aj v Sýrii. Hoci osobne už nestretol Ježiša za jeho pozemského života, Pán si ho našiel práve na trestnej výprave na ceste do Damasku, keď sa mu predstavil ako Kristus, ktorý žije v prenasledovaných učeníkoch: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“. Šavla zarazil ten tajuplný hlas a najmä stotožnenie sa s kresťanmi: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“ (Skutky, 9.kap.). Naraz poznal fyzickú osobu vzkrieseného Ježiša ale aj jeho tajomné spojenie s učeníkmi. Vzkriesený Kristus a mystický Kristus sa stanú jeho životným cieľom a programom, ktorému zasvätí celú svoju bytosť a konanie. Ako to neskôr rukolapne vyjadrí: “Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21)



Išlo teda o dôkladné a dôsledné obrátenie. Zo Šavla sa stal Pavol, ktorý „niekoľko dní zostal s učeníkmi v Damasku a hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9, 19n). Nasledovalo celoživotné dobrodružstvo v službe Ježiša, ktorý si ho vyvolil, ale aj obdaroval krížom: „Jeho som si vyvolil, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela; a ja mu ukážem, koľko musí trpieť pre moje meno“ (Sk 9, 16). Z prenasledovateľa sa stal prenasledovaný, najprv od Židov, potom od Helenistov. Až po dlhšom čase si získal dôveru Barnabáša a niektorých z dvanástich apoštolov a odišiel do svojej rodnej provincie. Z Antiochie sa vydal na apoštolské cesty k pohanom, „ad gentes“. Na svojich troch veľkých misijných cestách ohlasoval Ježiša Krista v Anatolii, na území dnešného Turecka, na Kréte, v Grécku a Macedónsku za neuveriteľných ťažkostí a utrpení, ale aj apoštolských úspechov. Ako sám letmo spomína Korinťanom: „častejšie vo väzeniach, v nesmierne mnohých ranách. Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov,...od vlastného rodu,...od pohanov,...v meste,..na púšti,...na mori,...medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde...A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi“ (1 Kor 11, 23-28). Všade zakladal malé spoločenstvá veriacich, vychovával si spolupracovníkov a uvádzal ich do vedenia cirkví a udržiaval s nimi živé styky nielen osobnými návštevami, ale najmä listami. Celkove sa nám zachovalo trinásť listov, ale on sám spomína aj ďalšie. Sv. Lukáš, evanjelista, zhustene opísal Pavlov život a pôsobenie v druhej časti Skutkov apoštolov.



Na konci života Pavol sa musí zachrániť pred Židmi tým, že sa ako rímsky občan odvolá na cisára. Keď však v Ríme vypukne prenasledovanie, odsúdia ho na smrť sťatím hlavy. Tak položí svoj hrdinský život za milovaného Krista. Pochovajú ho v krásnej bazilike na Ostijskej ceste.



Benedikt XVI. poukázal na význam „Roka sv. Pavla“, keď takto ocenil prácu tohto veľkého misionára: „Úspech jeho apoštolátu závisí predovšetkým na jeho osobnom nasadení pri ohlasovaní evanjelia s úplnou oddanosťou Kristovi; s oddanosťou, ktorá sa nebojí rizika, ťažkostí a prenasledovaní“. Sv. Otec potom dodal: „Z toho môžeme si zobrať veľmi dôležité poučenie pre každého kresťana. Činnosť Cirkvi je dôveryhodná a účinná len v miere, v akej sú jej členovia ochotní osobne platiť v každej situácii za svoju vernosť Kristovi...Ako na začiatku tak aj dnes Kristus potrebuje apoštolov ochotných sa obetovať. Potrebuje svedkov a mučeníkov ako bol Pavol.“



Osobne sa veľmi teším tejto iniciatíve Svätého Otca. Veľký apoštol národov si to zaslúži na dvetisíce výročie narodenia. Benedikt XVI. sám otvorí bránu na bazilike sv. Pavla, ktorá sa ešte viac stane cieľom mnohých pútnikov k jeho hrobu, pred ktorým som aj ja slúžil svoju prvú sv. omšu. Na celom Slovensku by však mohli vzniknúť podnetné podujatia, aby sme si osvojili Pavlovho ducha vernosti Kristovi, odvahu hlásať každodenným chovaním svoju vieru, čiže vydávať svedectvo Kristovi, odhodlanosť prinášať obety za vieru; ako Pavol hľadať a nájsť živého, vzkrieseného Krista a objaviť i jeho tajomné Telo-spoločenstvo jeho učeníkov. Treba predstaviť dobrodružný priebeh Pavlovho života a prebrať jeho nádhernú náuku. Každý kňaz môže zorganizovať debatné stretnutia a prebrať aspoň niektoré listy apoštola národov. A mnohé iné podujatia, aby Kristus skrze vieru prebýval v našich srdciach“ (Ef 3,17), povedal by veľký apoštol národov.



Jozef kard. Tomko