Očami viery, vedy a kultúry: "Východná politika" kardinála Casaroliho

„Múdry služobník Cirkvi“, ktorý „zohrával nesmierne dôležitú úlohu po boku pontifexov posledného obdobia 20. storočia“ – tak označil vatikánsky štátny sekretár kardinál Tarcisio Bertone kardinála Agostina Casaroliho, keď 10. júna prehovoril o jeho diplomatickom pôsobení počas éry piatich pápežov – Pia XII., Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I. a Jána Pavla II. Kardinál Bertone s prejavom vystúpil na sympóziu, venovanom tzv. „ostpolitik“ (politike voči východnému bloku) kardinála Casaroliho. Poukázal na „trpezlivú a neúnavnú prácu“ jedného zo svojich predchodcov v úrade vatikánskeho štátneho sekretára, ktorá bola zameraná na „hľadanie a budovanie mieru a zabezpečenie toho, aby Cirkev mohla konať v prospech slobody a pokoja“. 9. júna sme si pripomenuli 10. výročie úmrtia kardinála Casaroliho a my sa na niekoľko medzníkov jeho diplomatického pôsobenia pozrieme v dnešnej rubrike Očami viery, vedy a kultúry.
 
Kardinál Achille Silvestrini o kardinálovi Casarolim
Na sympóziu s reflexiami o pôsobení kardinála Casaroliho vystúpilo niekoľko významných osobností – predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg kardinál Jean-Louis Tauran, niekdajší ministri zahraničných vecí Francúzska a Poľska, profesor histórie Agostino Giovagnoli, vatikánsky štátny sekretár kardinál Tarcisio Bertone, či blízky Casaroliho spolupracovník kardinál Achille Silvestrini. Posledný menovaný pre Vatikánsky rozhlas špecifikoval hlavné línie Casaroliho „východnej politiky“:
„Musíme mať na mysli, že keď v roku 1963 nastúpil, práve sa začínal ekumenický koncil a Ján XXIII. chcel, aby prišli aj biskupi z východu. Vydal sa teda navštíviť kardinála Mindszentyho, ktorý žil od roku 1956 po zlyhaní maďarskej revolty v azyle na americkom veľvyslanectve. Zároveň navštívil kardinála Berana, ktorý bol internovaný na neznámom mieste a ktorý napísal pápežovi list. Casaroliho stretnutie s Beranom prinieslo možnosť zaoberať sa aj Československom. Začalo sa úsilie a trpezlivé vyjednávanie s Juhosláviou, Maďarskom, Bulharskom a Československom, aby boli opätovne nadviazané celkom prerušené kontakty. Ďalším prvkom jeho „východnej politiky“ bola Helsinská konferencia. Návrh prišiel z východu a kardinál Casaroli pochopil, že ak Svätá stolica vstúpi „pleno iure“ medzi členské štáty Helsinskej konferencie, získa legitimizáciu k vyjednávaniu s jednotlivými vládami. Táto angažovanosť sa začala v roku 1972 a skončila podpisom Záverečného aktu, ktorý v Helsinkách podpísal Casaroli osobne a ktorý mu následne umožnil pokračovať v návštevách, kontaktoch a vyjednávaniach so všetkými týmito krajinami.“

Kardinál Casaroli - architekt "východnej politiky"
Kardinála Casaroliho nazývajú aj „architektom východnej politiky“. Získal doktorát z kánonického práva a veľmi skoro sa začal pohybovať na vatikánskom štátnom sekretariáte. Hoci sa netešil dobrému zdraviu a nepredpokladalo sa, že by vôbec mohol niekedy opustiť Rím, svojou aktivitou všetkých prekvapil. Počas pontifikátu Jána XXIII. sa mu zdravie zlepšilo natoľko, že mohol byť zástupcom Svätej stolice pri rokovaniach s krajinami východnej Európy. Pápež ho začal posielať do komunistických krajín ako „cestujúceho vyslanca“ a v roku 1961 ho vymenoval za podsekretára Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti. Pozrime sa do roku 1963, keď do Vatikánu prišiel list arcibiskupa Berana, ktorý bol bez akéhokoľvek súdneho nariadenia 14 rokov držaný na neznámom mieste. V liste, ktorý anonymný človek vhodil v Ríme do poštovej schránky, sa pražský arcibiskup pýta, čo by bolo možné urobiť pre jeho diecézu aj pre neho samého. Pápež dal pokyny viedenskému arcibiskupovi Königovi a kardinál Casaroli, ktorý bol v tom čase vo Viedni, dostal za úlohu navštíviť Prahu a Budapešť. Podarilo sa mu stretnúť s kardinálom Mindszentym, aj s arcibiskupom Beranom a napriek zložitým podmienkam a ťažkostiam to znamenalo, že môže začať vytvárať konkrétny plán východnej politiky.

Tento zručný vatikánsky diplomat dával pred konfrontáciou prednosť trpezlivým rokovaniam. V roku 1966 sa mu podarilo obnoviť dlhé roky zamrznuté diplomatické styky s Belehradom a v roku 1971 sa prvýkrát po 50 rokoch podaril oficiálny styk na diplomatickej úrovni aj s Moskvou. Svätému Otcovi nebola umožnená cesta – hoci krátka – do Čenstochovej, pri príležitosti tisíceho výročia pokresťančenia Poľska v roku 1966, bola však umožnená návšteva Mons. Casaroliho v poľských diecézach v roku 1967. Keď sa Pavol VI. vyjadril, že je „takmer nemožné rokovať s komunistami“, Casaroli to pochopil ako potrebu pokračovať v medziach spomenutého slova „takmer“. Jeho cieľom bolo uzavretie dohôd, ktoré by umožnili aspoň minimálne záruky pre katolíkov. Rokovania s komunistickými vládami boli však disidentmi neraz ostro kritizované. Maďarskí disidenti mali výhrady napríklad voči dohode z roku 1971, ktorá zabezpečovala kardinálovi Mindszentymu možnosť opustiť Maďarsko po pätnástich rokoch strávených na americkej ambasáde v Budapešti. Sám kardinál bol vždy jednoznačne proti vyjednávaniu s maďarskou vládou. Počas pontifikátu Pavla VI. bol Casaroliho prístup priam protikladný v porovnaní s prístupom vtedajšieho vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Benelliho. Ten bol známy svojou svižnou a ráznou diplomaciou, kým Casaroli bol skôr trpezlivý a rozvážny.

Helsinská konferencia
V 70. rokoch urobila Svätá Stolica svoje prvé kroky v multilaterálnych vzťahoch na Helsinskej konferencii (1973-75), kde získala jednoznačné uznanie náboženskej slobody (7. princíp Záverečného aktu), čo formálne legitimovalo Cirkev k vedeniu bilaterálnych rokovaní s vládami krajín. V januári 1978, takmer na konci svojho pontifikátu, Pavol VI. počas stretnutia s diplomatickým zborom vyzýval k slobode vyjadrovania sa veriacich každého náboženského presvedčenia.

Pontifikát Jána Pavla II.
Nástup Jána Pavla II. na pápežský stolec prinieslo do vzťahov s východnou Európou novinky, už len faktom, že tento Svätý Otec bol poľského pôvodu. Prekvapivá voľba kardinála Wojtylu pomohla posilniť diplomatický i disidentský zápas o slobodu. V roku 1979 pápež vymenoval Casaroliho za kardinála a rozhodol o jeho nástupe na čelo vatikánskeho štátneho sekretariátu. V priebehu nasledujúcich rokov nešetril chválou na tohto skvelého diplomata. Našiel v ňom skutočného partnera na dosiahnutie vytúžených zmien. Casaroliho vatikánska diplomatická kariéra aj celé dlhoročné úsilie bolo korunované stretnutím Jána Pavla II. s Michailom Gorbačovom a nadviazaním diplomatických vzťahov s vtedajším Sovietskym zväzom. Paradoxne -v čase pádu komunizmu vo východnom bloku. Casaroli odišiel do dôchodku v decembri 1989 a záverečnú fázu tzv. „východnej politiky“ po ňom prebral arcibiskup Angelo Sodano. V novej politickej atmosfére mohol začať presadzovať požiadavky Ríma nekompromisnejšie, ako jeho predchodca, a jeho nástupom sa začala nová diplomatická éra. –dj-