V uplynulom mesiaci
som mal možnosť navštíviť kolegov v Moskve. Bývalý hovorca Ruskej biskupskej konferencie
a jeho kolegovia z Lomonosovovej univerzity nám pripravili bohatý program. Po prílete
nám oznámili: „Do Moskvy ste neprišli odpočívať, ale trpieť.“ Na konci päťdňového
pobytu som pochopil. Ich srdečnosť sa nám snažila pripraviť naozaj bohatý program.
Prvé prekvapenie sme zažili už po príchode do nádherne zreštaurovanej katolícke katedrály.
Tá sa zapĺňala množstvom, prevažne mladých ľudí. Domáci nám vysvetlili, že o malú
chvíľu sa začne organový koncert. A ten je v Moskve mimoriadne obľúbený, nakoľko v celom
meste sú len tri organy. Okrem iného sme navštívili aj najväčšiu Moskovskú filharmóniu.
Koncert v sále pre 1800 divákov bol niekoľko týždňov vopred vypredaný. Nečudo. Odohrali
ho totiž na 12 najvzácnejších husliach, ktoré sa v Rusku nachádzajú. Zvuk Stradivárok
sa niesol Baľšojim zalom. Koncert moderovala vraj jedna z najznámejších ruských moderátoriek.
Tá však ukázala viac šarmu ako vedomostí. Na otázku šéfdirigentovi, prečo na tých
husliach nehrávajú častejšie, sa on len pousmial a lakonicky konštatoval: „pretože
na to nemáme...“ Zajal však jeho výrok o tom, ako sa líši práve tento koncert od iných.
„Museli by ste si ho vypočuť najskôr na našich bežných nástrojoch a potom na Stradivárkach.
Okamžite by ste počuli rozdiel“- konštatoval umelec.
Aj my si niekedy namýšľame,
že hráme na tých najlepších nástrojoch. Možno si dokonca myslíme, že nad nás nie je.
I v duchovnom živote. No potom spoznáme skutočný hlas Boha a zisťujeme, že sme sa
veľmi mýlili, ak sme svoju vôľu a svoje plány predstavovali ako Božie.
Moskva
je dnes 12 miliónovou multikultúrnou metropolou. Na univerzite sme stretli študentov
a novinárov z rôznych kútov sveta. Soči z Mexika dokončovala svoje štúdiá a chystala
sa na návrat domov. Lena z Moldavska po skončení štúdií zostala pracovať v tlačovej
agentúre. Vždy večer sme mali možnosť stretnúť a spoznať veľa zaujímavých ľudí. Čo
bolo veľkou devízou, že priamo u nich doma. Nie na recepciách, či slávnostných, no
umelých podujatiach. Katolíci s pravoslávnymi. Prijali nás ako svojich. Vytiahli to
najlepšie, čo doma mali. A ako hostí nás vždy obdarovali malými darčekmi. Hoci vodka
nemohla na stole chýbať, prvoradým záujmom bola kultúra, záujem o poznanie nového.
Priatelia nás zobrali i do srdca ruského pravoslávia- do Georgijovho posadu.
Mali sme ak možnosť nielen vidieť najväčší ruský pravoslávny seminár, ale aj preniknúť
do duše mladých seminaristov. V miernom prekvapení, ak nechcem hovoriť o šoku, sme
však zostali vo chvíli, keď nám mladý seminarista s hrdosťou ukazoval Leninove rády
a Stalinove dary patriarchu, ktorý viedol pravoslávnu cirkev v období zákerného komunizmu.
Kým iní kňazi zomierali a do vzduchu bol vyhodený Chrám Krista- Spasiteľa neďaleko
Kremľa, patriarcha si na fotografiách potriasa rukou s diktátormi a preberá z ich
rúk jeden metál za budovanie vlasti za druhým.
Duchovné bohatstvo a živosť
pravoslávia však dýchal doslova všade. Ešte pred pár rokmi nepredstaviteľný obraz,
keď na Červenom /alebo ako nás domáci poopravili, pôvodne na Krásnom/ námestí, zneli
spevy liturgie z blízkeho chrámu a hneď vedľa neho bol otvorený obchod s náboženskou
literatúrou a ikonami. Ešte pred pár rokmi by bol zatvorený nielen obchod, ale každý,
kto by s takou myšlienkou čo i len prišiel. Časy sa našťastie menia. I mauzóleum Lenina
počas veľkej vojenskej prehliadky na 9. mája pre istotu decentne prekryli obrovským
bilbordom.
Veľmi pozitívny zážitok som mal i z veľkolepého moskovského metra.
12 liniek je posiatych monumentálne vyzdobenými stanicami z mramoru. Prekvapil hlas
v súpravách metra, ktorý ihneď po nástupe milým hlasom upozornil, že je dobré uvoľniť
miesta matkám s deťmi, tehotným ženám a starším ľuďom. A pri vystupovaní upozornil,
aby si cestujúci nezabudli svoje veci v metre. Možno maličkosť, no významne to prispelo
ku kultúre i celkovej atmosfére počas cestovania.
Vo veľkomeste zvanom Moskva
sú katolíci v menšine. Je ich takmer 60 tisíc. V nedeľu mi Viktor napočítal 21 svätých
omší v troch chrámoch. Zaujímavosťou bolo, že sväté omše sa slávili až v 12 jazykoch.
Nechýbala ani kórejština a tamil.
Zaiste, vzťahy medzi katolíkmi a pravoslávnymi
na vyššej úrovni nie sú jednoduché. Medzi bežnými veriacimi sme však cítili, že každodenné
vzťahy sú poznačené ochotou vzájomne sa spoznávať. Svedčili o tom i knihy, ktoré som
videl v rukách študentov i novinárov. Nechýbali medzi nimi knihy Jozefa Ratzingera,
ani posledné pápežské encykliky. Práve tá o nádeji, ktorú držala pravoslávna Lena
bola znakom skutočnej nádeje, ktorá, ako sa zhodli, raz prejde do skutočného spoločného
vzťahu v jednej Cirkvi.