Generálna audiencia Benedikta XVI.: pápež Gregor Veľký

Vatikán (28. mája, RV) - V katechéze na dnešnej generálnej audiencii sa pápež Benedikt XVI. zameral na osobnosť a pôsobenie pápeža Gregora Veľkého, ktorý riadil Cirkev na konci šiesteho storočia a je uctievaný ako učiteľ Cirkvi.
„Drahí bratia a sestry,
 
Minulú stredu som hovoril o cirkevnom otcovi, ktorý je málo známy na Západe, Romanovi Sladkopevcovi, dnes by som chcel predstaviť postavu jedného z najväčších Otcov v dejinách Cirkvi, jedného zo štyroch Učiteľov Cirkvi Západu, pápeža sv. Gregora, ktorý bol biskupom Ríma v rokoch 590 až 604 a ktorý si vyslúžil titul Magnus, čiže Veľký. Gregor bol vskutku veľkým pápežom a veľkým Učiteľom Cirkvi. Narodil sa v Ríme okolo roku 540 v bohatej patricijskej rodine z gens Anicia, ktorá sa vyznačovala nielen vznešenou krvou, ale aj priľnutím ku kresťanskej viere a službou Apoštolskej Stolici.“  
Z tejto rodiny pochádzali hneď dvaja pápeži: Felix III. (483-492), praprastarý otec Gregora a Agapito (535-536). Dom, v ktorom Gregor vyrastal stál na Clivus Scauri, obklopený slávnymi budovami, ktoré pripomínali slávu antického Ríma a duchovnú silu kresťanstva. Ku kresťanskému cíteniu ho inšpirovali príklady jeho rodičov, Giordana a Silvie (obaja sú dnes oslavovaní ako svätí), ako aj jeho dve tety, Emiliana a Tarsilia, dve zasvätené panny, ktoré žili v spoločnom rodinnom dome a venovali sa modlitbe a askéze. Gregor veľmi rýchlo postupoval vo svetskej kariére a už v roku 572 vystúpil na jej vrchol, keď sa stal prefektom mesta. Táto funkcia, vo vtedajších podmienkach veľmi zložitá, mu umožnila nadobudnúť vlastnosti, ktoré neskôr využil – bol to predovšetkým hlboký zmysel pre poriadok a disciplínu. Neskôr, keď sa stal pápežom, navrhol biskupom, aby spravovali diecézy s rešpektom voči civilným zákonom. Takýto život ho však neuspokojoval a krátko potom sa rozhodol zanechať politickú kariéru a utiahol sa do rodného domu a začal praktizovať mníšsky život, premeniac svoj dom na Kláštor svätého Ondreja.

„Z tohto obdobia mníšskeho života, života naplneného neustálym dialógom s Pánom a v načúvaní jeho Slova mu zostala neustála nostalgia, ktorá sa vždy znova a znova objavovala v jeho homíliách: uprostred problémov a pastoračných starostí ho veľakrát spomína vo svojich spisoch ako šťastné obdobie utiahnutia sa v Božej prítomnosti venovaniu sa modlitbe a pokojnému ponoreniu sa do štúdia. Mohol tak nadobudnúť to hlboké poznanie Svätého Písma a cirkevných otcov, ktoré mu neskôr pomohlo v jeho dielach.“
 
Toto Gregorovo utiahnutie netrvalo dlho. Jeho cenné skúsenosti nadobudnuté počas obdobia jeho prefektúry ako aj kontakty, ktoré nadobudol s Byzanciou a tiež všeobecný obdiv, ktorý si získal, priviedli pápeža Pelágia k tomu, aby ho menoval diakonom a poslal ho do Konštantinopolu ako svojho „apocrisario“, čo by sme dnes mohli nazvať apoštolským nunciom, aby umožnil prekonanie problémov monofyzickej kontroverzie a predovšetkým, aby získal podporu imperátora v úsilí odolať nátlaku Longobardov. Jeho pobyt v Konštantinopole kde so skupinkou mníchov obnovil mníšsky život, bol mimoriadne dôležitý pre Gregora, pretože mu umožnil nadobudnúť priamu skúsenosť s byzantským svetom ako aj priblížiť sa problému Longobardov. Tento problém neskôr ťažko preskúšal jeho schopnosti a jeho energiu v rokoch jeho pontifikátu.

„Po niekoľkých rokoch bol povolaný späť do Ríma pápežom, ktorý ho menoval za svojho sekretára. Boli to ťažké roky: neprestávajúce dažde, povodne a hlad postihli mnohé oblasti Talianska, ako aj samotný Rím. Nakoniec vypukol dokonca aj mor, ktorý si vyžiadal veľa obetí, medzi nimi aj samotného pápeža Pelágia II. Klérus, ľud ako aj senát jednohlasne zvolili za jeho nástupcu na Petrovom stolci práve Gregora. Snažil sa tomu vyhnúť, dokonca aj útekom, ale nakoniec sa tejto voľbe podriadil. Prijal ju ako Božiu vôľu a ihneď sa ako nový pápež pustil do práce. Od samotného začiatku ukázal mimoriadne jasný pohľad na skutočnosť, s ktorou sa musel konfrontovať a takisto mimoriadnu schopnosť čeliť cirkevným ako aj civilným povinnostiam, neustálu rovnováhu v rozhodnutiach niekedy dokonca veľmi odvážnych, ktoré z jeho úradu vyplývali.“
 
Problémy, ktoré v tom období najviac znepokojovali Taliansko a Rím boli predovšetkým Longobardi. Gregor Veľký v tejto otázke zastával pokojné riešenie na rozdiel od byzantského imperátora, ktorý vychádzal z predpokladu, že Longobardi sú iba krutí barbari a plienitelia, ktorých bolo nutné poraziť a vyhladiť.

„Svätý Gregor na týchto ľudí hľadel ako dobrý pastier, snažiaci sa ohlásiť aj im slová spásy, ustanoviac tak bratské vzťahy v predtuche budúceho pokoja, založenom na vzájomnom rešpekte a pokojnom spolužití medzi Talianmi a Longobardmi. Ležalo mu na srdci obrátenie mladých národov, ako aj nové civilné smerovanie Európy: Vizigóti v Španielsku, Frankovia, Sasi, imigranti v Británii a Longobardi – týmto všetkým bola určená jeho evanjelizačná starostlivosť. Popri svojich mnohých pastoračných a duchovných aktivitách sa pápež Gregor veľmi živo venoval aj sociálnym aktivitám. Zo zisku z dedičstva, ktoré rímska cirkev získala v Taliansku, najmä na Sicílii nakúpil a rozdal obilie núdznym, pomáhal kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, platil výkupné za ľudí, ktorí sa stali longobardskými väzňami.“ 
Tieto významné aktivity vykonával Gregor napriek svojmu zlému zdravotnému stavu, ktorý ho často prinútil zostať na lôžku mnoho dní. Pôsty, ktoré praktizoval počas rokov svojho mníšskeho života, mu spôsobili vážne poruchy tráviaceho traktu. Okrem toho jeho hlas bol veľmi slabý a bol preto často nútený zveriť prednes svojej homílie diakonovi, aby ju veriaci v rímskych bazilikách mohli počuť. Taktiež sa osobne stretával s mnohými veriacimi, ktorí mu boli veľmi oddaní, pretože v ňom videli prirodzenú autoritu, z ktorej čerpali istotu.
„Napriek veľmi zložitým podmienkam, v ktorých bol aj tak aktívny, si dokázal získať dôveru veriacich vďaka jeho svätosti života a veľkej ľudskosti, dosiahnuc tak na svoj čas, ako aj pre budúcnosť mimoriadne významné výsledky. Bol človekom ponoreným do Boha: túžba po Bohu bola vždy živá v hĺbke jeho duše a práve kvôli tomuto bol vždy veľmi blízko svojim blížnym, ako aj potrebám ľudu svojej doby. V takom znepokojujúcom, ba dokonca beznádejnom období vedel vytvárať pokoj a darovať nádej. Tento Boží človek nám ukazuje kde sú pravé zdroje pokoja, odkiaľ pochádza pravá nádej a tým sa aj pre nás dnes stáva príkladom.“ 
Svätý Otec potom v príhovoroch vo viacerých jazykoch pozdravil aj pútnikov, ktorí prišli na Námestie sv. Petra zo Slovenska.

„S láskou vítam žiakov a pedagógov Základnej školy Antona Bernoláka z Nových Zámkov. Bratia a sestry, Kristus je cesta k Otcovi a v Eucharistii sa ponúka každému z nás ako prameň Božského života. Čerpajme vytrvalo z toho prameňa. S týmto želaním žehnám vás i vašich drahých. Pochválený buď Ježiš Kristus!“ 
Na záver udelil Svätý Otec všetkým svoje apoštolské požehnanie. -lr-