Zamyslenie na 8. nedeľu v Cezročnom období

Je len veľmi málo ľudí, ktorí dokážu realizovať všetky svoje sny. Každý jeden z nás túži mať pre seba to najlepšie, najkrajšie, najmodernejšie... Realita v ktorej žijeme, nám však nie vždy dovolí mať to, po čom túžime. A tak, chápajúc správne princíp reality, učíme sa robiť isté kompromisy - teda riešenia tu a teraz za daných podmienok a čo najlepšie pre nás, i keď od vysnívaného ideálu trošku vzdialené. Život každého jedného z nás je na niečo zameraný. Niekto za svoj životný cieľ pokladá mať pekné vzťahy, šťastnú rodinu, peniaze, zdravie a podobne. Keby som to veľmi zúžil, nakoniec sa naše zamerania dajú vyjadriť dvoma životnými štýlmi. Buď svoj život žijem v podstate zameraný na seba samého a všetko a všetkých ostatných využívam, lepšie povedané zneužívam na tento cieľ, alebo môj život je orientovaný pre druhých, pre ich dobro, učiac sa pomaly prechádzať od počiatočnej lásky, zameranej na mňa, do lásky, ktorá je otvorená a rozdáva sa. Ježiš v Božom slove na nedeľu hovorí: “Nik nemôže slúžiť dvom pánom. Aj Bohu aj mamone.“ (Mt 6,24)

Ako som naznačil, v našich životoch robíme často kompromisy a zdá sa, že niekedy ich robíme aj v živote viery. Aj pri všetkej snahe milovať Boha a blížneho z celého srdca, tak často, ak sme úprimní, musíme konštatovať, že zo všetkých najradšej máme samých seba. Môže byť bolestné priznať si to, ale pravda oslobodzuje a pomáha nám vidieť veci z inej strany a robiť nové rozhodnutia. Pritom však v hĺbke srdca neustále nosíme hlboký obdiv pre ľudí, ktorí sa usilovali nehľadieť v prvom rade na seba, ale na tých druhých, ktorých lásku k Bohu sme mohli konkrétne vidieť v láske voči človeku, ako Matka Tereza, Ján Pavol II., sv. František, bl. sestra Zdenka, biskup Pavol Gojdič a mnohí iní. Čo môže stáť za tým, že i keď nás priťahuje ich príklad a srdce cíti krásu ich voľby, tak často uprednostníme práve pre hľadanie vlastných záujmov a prospechu pred záujmami blížneho, pravdy, lásky a spravodlivosti a v konečnom dôsledku Boha?

Jeden z možných pohľadov, prečo je to tak, nám ponúka Erich Fromm a hovorí: Máme v svojom myslení uložený pasívny koncept lásky. Ak poviem slovíčko láska, asi väčšina z nás si predstaví prijímanie lásky od druhých a pritom istý pocit slasti. Upozorňuje však, že láska nie je pasivita. Láska je aktivita. V najvšeobecnejšej rovine byť aktívny znamená dávať a nie brať. Náš problém je však v tom, že pre nás dávať znamená v podstate odoprieť si niečo, vzdať sa niečoho, obetovať niečo. Napríklad pomôcť žene s nákupom znamená pre mňa stratu času na prečítanie novín. Dať čas Bohu a modliť sa znamená pre mňa stratu času pre odpočinok a záľuby a podobne. Fromm ale hovorí, že pre produktívneho človeka má dávanie celkom iný význam. Akt dávania, predstavuje ako najvyšší prejav potencie. Tým, že som schopný dávať, mám možnosť prežívať svoju silu, bohatstvo, vitalitu a preto tento zážitok ma napĺňa radosťou. Akt dávania svedčí o tom, že som, že žijem. Dávať môže nakoniec iba ten, kto niečo má. A mať - to neznamená vlastniť niečo špeciálne.

Čo špeciálne mala Matka Tereza, alebo Ján Pavol II.? Azda len špeciálnu vôľu darovať sa. Veď to najcennejšie nosíme v sebe, stále so sebou. Nosíme svoj život ako nevyčerpateľný zdroj bohatstva, radosti, bolesti, našich zážitkov, úsmevu, záujmu o druhého. Čo nám bráni darovať toto všetko. Azda naozaj len rozhodnutie darovať sa. Rozhodnúť sa nevyužívať druhých pre seba, ale byť pre druhých darom. Drahý brat a sestra, nečakaj dokiaľ budeš perfektný, mohlo by byť neskoro. Začni teraz. Si dosť bohatý, veď ťa na tomto svete chcel mať Boh, tak sa neboj. On je s tebou. Veď on tvorí iba osoby dobré a pekné.

Roman Titze