Zamyslenie na nedeľu Najsvätejšej Trojice

Moja mama ma volá Branko a je to tak od detstva. Nikdy som nepochyboval o tom, že sa tak volám a so svojím menom sa snažím prijať aj svoju identitu, teda vstupovať do tajomstva mňa samého. Keď Ježiš opisuje seba, jeho identita je odvodzovaná zo vzťahu s Otcom s ktorým je on “Jedno”, a Ježiš sľubuje, že pošle Ducha pravdy, ktorého Otec zoberie od Syna, lebo to čo má Otec, ma aj Syn. Ježiš nazýva Boha Otcom a je na nás, či budeme o tom pochybovať.
Ježiš prvý prišiel s definíciou Boha ako lásky. „Boh je láska", opakuje po ňom i jeho učeník Ján. Táto definícia je výnimočná a revolučná zároveň. Je totiž veľa náboženstiev, ktoré uznávajú jedného Boha, ale žiadne z nich ho nedefinuje ako lásku.
Dostávame sa tu však do problému: Ako by Boh mohol byť láska, ak by bol len „jeden"? Láska je predsa možná len medzi najmenej dvomi osobami. Jedna osoba nemôže byť definovaná ako láska. Môže milovať samu seba? Ale to nie je láska, ale samoláska, egoizmus. Z toho prirodzene vyplýva, že Boh je v skutočnosti spoločenstvo. Je síce jeden, ale v troch osobách. A tak vnútornou dynamikou Boha je potom láska medzi týmto osobami. Otec miluje Syna, Syn Otca a táto láska sa nazýva Duch Svätý a je to tiež osoba. Trojica je vyjadrením toho, čo hovorí staré latinské príslovie: „Tres faciunt collegium!" „Na to, aby bola komunita, treba najmenej troch!"
Láska však musí mať svoje parametre, ak má byť láskou. Prvým je, že je bezpodmienečná, druhým, že je neobmedzená. Čo to znamená? To, že je bezpodmienečná znamená, že sa neriadi tým, aký ten objekt, ktorý miluje, je. Či je dobrý alebo zlý, či je poslušný alebo neposlušný. Ten druhý parameter, totiž že láska je neobmedzená znamená, že láska sa neobmedzuje len na presne vyhradený objekt, ale že ide i poza jeho hranice.
V prípade Trojice toto znamená, že láska v Trojici, ak má byť pravá, nemôže ostávať len v Trojici. Pravá láska ide vždy poza hranice. Ak by nešla, zomrela by. S láskou je to tak, ako s prúdom vody, ktorý sa leje do kýbľa: keď sa kýbeľ naplní, voda neprestane tiecť, ale preteká z kýbľa do okolia. Z toho obrazu vyplýva, že Božia láska sa z Trojice prelieva. Kam? Do stvorenia. Stvorenie je prirodzeným výsledkom Božej lásky. Muselo k nemu prísť, pretože Božia láska plynie a plynie...
Trojica, to je Slávnosť, ktorá sa vydarila. To je spoločentvo, hostina, tanec a spev; to je rodina, vzťah a dar. Boh nie je osamotená “Prvá príčina” alebo neosobný „Pevný hýbateľ“, najväčší egoista, ktorý si postačuje sám sebe. Boh, to je svedectvo Ježiša, Jednorodeného Syna, v ktorom má Otec zaľúbenie a pretože Boh neušetril vlastného Syna - na rozdiel od syna Abrahámovho, ktorého ušetril - kvôli nám, má zaľúbenie aj v nás. Skrze zaľúbenie vo svojom Synovi si aj nás ľudí zamiloval, aby sme už nikdy neumreli po tom, ako sme zomreli hriechu. Je to tá najlepšia zvesť, akú kedy počul tento svet. Otec Samsona, keď sa mu zjavil Boží posol, povedal svojej manželke: “Určite zomrieme, lebo sme videli Boha”. My, naopak, sme Boha uvideli a práve preto určite nezomrieme, lebo: “Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.” “Aby každý, kto v neho uverí, nezahynul, ale mal večný život.”

Táto bezpodmienečná a neobmedzená láska sa nám dala poznať v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi, ktorý je vždy vo vzťahu s Otcom skrze Ducha. Pretože keď Boh tvoril svet a človeka, pozeral sa na tvár svojho Syna skrze Ducha, aby sme my pri pohľade na svet a na nás samých, mohli uvidieť tvár “Prvorodeného zo stvorenia“ a tak uveriť v Otca i Syna i Ducha Svätého.

Branislav Beniač SJ