Očami viery, vedy a kultúry: Plenárne zasadnutie Pápežskej akadémie sociálnych vied

“Smerovanie k všeobecnému blahu – možnosti spoločného pôsobenia solidarity a subsidiarity” – tak znela hlavná téma XIV. plenárneho zasadnutia Pápežskej akadémie sociálnych vied, ktoré sa dnes skončilo vo Vatikáne. Margaret Archerová, profesorka sociológie na univerzite vo Warwicku, pre Vatikánsky rozhlas definovala základnú výzvu plenárneho zasadnutia: “Keď uznáme veľký deficit modernosti, ktorý je zodpovedný za mnohé sociálne zápasy a ktorým bola a stále je sociálna solidarita na všetkých stupňoch od miestneho až po globálny, je dôležité vidieť, či a ako tento deficit môže byť prekonaný novým zmýšľaním a uplatňovaním subsidiarity ako proaktívneho, podporného princípu namiesto toho, aby bol iba obranným a ochranným princípom. V skratke, výzva platí pre novú kombináciu subsidiarity a solidarity, ktorá by sa mala stať kľúčom k aktivovaniu tých sociálnych kruhov, od ktorých závisí všeobecné blaho, kľúčom k premeneniu globalizácie na ‛civilizáciu všeobecného blaha‛.”
 
Všobecné blaho, solidarita a subsidiarita
 
Ako uviedla profesorka Archerová, termíny ako všeobecné blaho, solidarita a subsidiarita sú veľmi často interpretované veľmi vzdialene od významu, ktorý predkladá sociálna náuka. Podľa jej slov je všeobecné blaho spájané s materiálnymi dobrami, ako sú voda, zdravé životné prostredie a podobne, solidarita sa identifikuje s pocitmi lásky, filantropie, alebo verejnej charity, a subsidiarita je definovaná ako ponechávanie rozhodnutí nižším stupňom politického systému. Ako profesorka Archerová zdôraznila, tieto mylné vysvetlenia vedú k mnohým negatívnym následkom. K vysvetleniu týchto troch pojmov a toho, čo predstavuje ľudská dôstojnosť, sa vo svojom príhovore k predstaviteľom Pápežskej akadémie sociálnych vied vrátil aj pápež Benedikt XVI.: “Ľudská dôstojnosť je základnou hodnotou človeka, stvoreného na obraz a podobu Boha a spaseného Kristom. Úplnosť sociálnych podmienok, umožňujúcich človeku dosiahnuť spoločenské a individuálne naplnenie, predstavuje všeobecné blaho. Solidarita sa vzťahuje na cnosť, umožňujúcu ľudskej rodine plne zdieľať poklad materiálnych a duchovných dobier, a subsidiarita je koordinácia aktivít spoločnosti spôsobom, ktorý podporuje vnútorný život miestnych komunít.”
 
Benedikt XVI.: prepojenie medzi horizontálnou a vertikálnou dimenziou
 
Ako Svätý Otec zdôraznil, tieto definície nadobúdajú praktický význam, iba keď sú vzájomne organicky prepojené a podporujú sa: “Môžeme najskôr načrtnúť prepojenie medzi týmito štyrmi princípmi tak, že umiestnime dôstojnosť človeka na priesečník dvoch osí – jednej horizontálnej, predstavujúcej “solidaritu” a “subsidiaritu”, a jednej vertikálnej, predstavujúcej “všeobecné blaho”. Toto vytvára pole, v rámci ktorého môžeme uplatňovať rôzne body katolíckej sociálnej náuky, dávajúcej všeobecnému blahu formu. Hoci nám táto grafická analógia dáva určitý obraz vzájomného pôsobenia týchto základných princípov, vieme, že realita je omnoho komplikovanejšia. Hovorím o nesmiernych hĺbkach ľudskej bytosti a úžasnej schopnosti duchovného zjednotenia ľudstva – skutočnostiach, ktoré sa plne odkrývajú iba prostredníctvom božského zjavenia, ďaleko prekračujúceho možnosti schématického znázornenia. Solidarita, ktorá spája ľudskú rodinu a subsidiárne úrovne, podporujúce ju zvnútra, však musia byť vnímané v rámci mystéria Trojjediného Boha, v ktorom sme preniknutí neopísateľnou láskou, zdieľanou ľuďmi, ktorí sú si napriek odlišnostiam rovní.”
 
Tieto prikázania sú vpísané Stvoriteľom do prirodzenosti človeka....
 
Svätý Otec vyjadril nádej, že diskusie plenárneho zasadnutia poslúžia všetkým ľuďom dobrej vôle a zároveň inšpirujú kresťanov k väčšej pripravenosti na plnenie povinnosti preukazovať solidaritu medzi svojimi spoluobčanmi a konať v zmysle princípu subsidiarity podporou rodinného života, dobrovoľníckymi aktivitami, súkromnými iniciatívami a verejným poriadkom, ktorý napomáha zdravému fungovaniu najzákladnejších spoločenstiev spoločnosti:
“Keď skúmame princípy solidarity a subsidiarity vo svetle evanjelia, uvedomíme si, že nie sú iba “horizontálne”, ale oba majú esenciálne vertikálnu dimenziu. Ježiš nám prikazuje, aby sme robili ľuďom to, čo chceme, aby oni robili nám (porov. Lk 6,31), milovať nášho blížneho ako seba samých (porov. Mt 22,35). Tieto prikázania sú vpísané Stvoriteľom do prirodzenosti človeka (porov. Deus Caritas Est, 31). Ježiš nás učí, že táto láska nás pozýva k položeniu našich životov za dobro iných (porov. Jn 15,12-13)… Tu leží “vertikálna” dimenzia solidarity – pohýna ma k tomu, aby som seba samého urobil menším, ako je ten druhý, tak, že budem slúžiť jeho potrebám (porov. Jn 13,14-15), tak, ako sa Ježiš uponížil, aby dal mužom a ženám podiel na jeho božskom živote s Otcom a s Duchom Svätým (porov. Fil 2,8).”

 
V súvislosti so subsidiaritou Svätý Otec podotkol, že spoločnosť, ktorá si ctí jej princípy, oslobodzuje ľudí od pocitu skľúčenosti a beznádeje, dávajúc im slobodu, aby sa navzájom spájali vo sférach obchodu, politiky a kultúry: "Keď sa tí, ktorí sú zodpovední za verejné dobro, naladia na prirodzenú ľudskú túžbu po vlastnej autonómii, ponechávajú priestor pre individuálnu zodpovednosť a iniciatívu, ale predovšetkým ponechávajú priestor pre lásku, čo vždy zostáva najvznešenejšou cestou (porov. 1 Kor 12,31).”
 
Ako Svätý Otec na záver zdôraznil, v zjavení Otcovej lásky nás Ježiš naučil nielen žiť ako bratia a sestry tu na zemi, ukázal nám, že on sám je cestou k dokonalej jednote s ostatnými a s Bohom vo svete, ktorý príde, pretože “skrze neho máme v jednom Duchu prístup k Otcovi” (porov. Ef 2,18). Povzbudil účastníkov stretnutia, aby “uplatňovali vertikálnu, aj horizontálnu dimenziu solidarity a subsidiarity, pretože týmto spôsobom budú schopní prichádzať s efektívnejšími riešeniami pre problémy, sužujúce ľudstvo na prahu tretieho tisícročia, a zároveň svedčiť o prvenstve lásky, ktorá presahuje a napĺňa spravodlivosť tým, že priťahuje ľudstvo k skutočnému Božiemu životu.” –dj-