Zamyslenie na 7. veľkonočnú nedeľu

Veľkonočná radosť je skutočná radosť. Nie je to iba naivný jarný entuziazmus, zabúdajúc pritom na zimu. Avšak často, aj počas Veľkonočného obdobia, nám Liturgia Slova poukazuje na ťažkosti života. Ľudské podmienky sú také, že, bohužiaľ, veľakrát si vyberajú smrť proti životu. Aj počas Veľkej noci pokračuje Veľký piatok. Smrť na kríži zostáva stále aktuálna, ale ako otvorenie k životu. K životu, ktorý musí byť zvolený; k víťazstvu, ktoré môže byť zavŕšené jedine v láske a cez lásku.



V tomto kontexte môžeme čítať aj Ježišovu veľkňazskú modlitbu, ktorú nám prináša nedeľné Evanjelium. On, uvedomujúc si, že nadišla jeho „hodina“, hodina smrti na kríži, znovu prežíva etapy svojho poslania, dielo, ktoré dokončil pre nás na základe Otcovho mandátu. Predtým, ako zavŕši svoju dokonalú obetu kríža, silou svojej lásky si prestavuje budúcnosť Cirkvi. Teší sa zo všetkých, ktorí ho spoznali vo viere, ako my. Prosí za všetkých, ktorých mu dal Otec, aby, oduševnení a povzbudení z viery v neho, došli k nemu v sláve. Sme si istí, že táto modlitba nebola nikdy vyčerpaná. Ešte aj dnes, a bude to tak po stáročia, je tu nadšená a neustála túžba Krista, je tu jeho večné utrpenie lásky pre nás, je tu jeho dielo, ktorým upevňuje vykúpenie a spásu sveta, aby všetci boli spasení, aby všetci mali večný život. Tak nám poukazuje na nebo, na Kráľovstvo, ako posledný cieľ ľudskej existencie, ale vie, že ešte musíme žiť v našom čase a ten posledný cieľ je pre nás viac-menej vzdialený. A práve pre toto sa za nás modlí k Otcovi: „Oni sú vo svete a ja idem k tebe.“



To, čo očaruje Ježiša, je Otcova sláva. Od anjelského spevu Glória v Betleheme, až po „do tvojich rúk porúčam svojho ducha“, celý Ježišov život je odhaľovaním závoja tajomstva trojičnej lásky. Otec je oslávený tým, že Ježiš dáva večný život, teda život Trojice, ľuďom každej doby: vymaňuje ich z moci diabla, poukazuje na život v hojnosti, odovzdáva kráľovskú dôstojnosť Bohu Otcovi. Existuje dôverný vzťah medzi Otcom a Synom: vzájomnosť lásky, ktorá sa realizuje zanechaním jeho vôle a v uskutočnení poslania, ktoré mu je zverené. Ježiš hľadal výlučne Otcovu vôľu, a to od prvej až do poslednej chvíle svojej ľudskej existencie.



Poslušnosti k Otcovej vôli Ježiš vyučuje aj svojich učeníkov. Aj oni oslávia Otca tým, že budú plniť úlohu, ktorú im zveril Ježiš. A nielen svojim učeníkom, ale všetkým ľuďom, ktorí sú slabí a bez síl. Táto zverená úloha nie je ľahká. Je to pokračovať v diele, ktoré konal On. A aby mohli v jeho diele pokračovať, Ježiš sa za nich modlí. Avšak Ježiš neprosí pre nich silu a odvahu, ale, aby mohli zostať vždy spojení s ním, ako nasledovníci jeho príkladu a učeníci jeho Slova. A toto je naozaj pravá sila zverená každému kresťanovi spolu so zodpovednosťou hlásať Evanjelium e starostlivosťou o chudobných: zostať vždy blízko Ježiša, najviac ako je to len možné. Ak to budeme robiť, spoznáme, že si budeme bližší aj navzájom medzi nami, až pokiaľ nebudeme iba jedna vec, jedno srdce a jedna duša.



Ján Dubina, kňaz Banskobystrickej diecézy