Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Žiť v časoch prorokov

Keď v 1980-tom roku zomrel v Paríži rozporuplný filozof Jan-Paul Sartre, komentátor Le Figara napísal: „Mnohí ho zbožňovali, uznávali, tolerovali i neznášali. Čokoľvek sa odo dneška vo francúzskej spoločnosti udeje, všetkým však bude chýbať. Nebudú sa totiž môcť spýtať: Čo si o veci myslí Sartre“... Vidno, že ani v sprofanizovanej spoločnosti sa vlastný názor nestal celkom profánnou vecou. V náboženskom svete mali podobný údel proroci. Mnohí ich neznášali i likvidovali. Ale všetci vedeli, že je s národom zle, ak sa nebo uzavrelo a neprehovorilo cez svojho proroka. V poslednom kvartále minulého storočia stál na čele novozákonného Božieho ľudu pápež, ktorého označovali za Mojžiša 20. storočia. Masová vlna uznania však prešla svetom až keď skonával a keď sme sa s ním lúčili. Aj ľudstvo si obyčajne uvedomí čo má, až keď to stratí. I úhlavní kritici ho napokon uznali za morálny hlas celého ľudstva.

Ani „Novo milennio ineunte“ – prichádzajúce nové tisícročie nenechalo nebo bez prorockého hlasu. Ak si ujasníme, čo vlastne znamená byť prorokom, určite tento prívlastok radi priznáme i súčasnému pápežovi. Prorok má byť jasnovidcom. Nie v predpovedaní toho, čo presne sa za stanovený počet mesiacov a dní udeje. Má byť jasnovidcom, ktorý jasne vidí súčasnosť a v nej hlboké súvisy a zákonitosti duchovného života, vnútra človeka i spoločnosti. Podobne ako lekár, ktorý pozná fungovanie organizmu a z príznakov dokáže stanoviť diagnózu, priebeh choroby i čo sa stane, ak človek na jeho rady dá a čo keď nedá. Byť prorokom si vyžaduje charizmu, poslanie i skúsenosť. Aj neprajníci, i keď neradi, uznávajú, že súčasný pápež patrí k najlepším znalcom duchovných a filozofických prúdení od patristiky až po súčasnosť. K povolaniu, ktoré – ako my všetci - dostal pri krste a charizme spojenej s úradom sa pridáva skúsenosť ako ovocie celoživotného štúdia a reflexie. Spomínam to z dvoch dôvodov. Jednak preto, že pred pár dňami skončil vážnu zaťažkávaciu skúšku svojou prvou návštevou amerického kontinentu. Ale aj preto, že podobné poslanie má v rámci okruhu svojej rodinnej a pracovnej pôsobnosti každý z nás. Pápež teda môže byť pre nás inšpiráciou, ako ho plniť.

Médiá, ktoré sú nastaveným zrkadlom spoločnosti ktorú Benedikt XVI. navštívil, a ktoré podľa slov samotného pápeža udalosti nielen šíria, ale aj vytvárajú, sa snažili podsunúť pápežovej ceste jediný cieľ: ísť sa hanbiť a verejne ľutovať sexuálne škandály katolíckych kňazov. Pápež nepoprel zármutok nad utrpením i pohoršením, ktoré škandály spôsobili, ani túžbu a odhodlanie pričiniť sa, aby sa už viac neopakovali. Kým však médiá cez prvé dni neinformovali dokola o ničom inom, pápež pokojne pokračoval vo svojom pestrom programe. Hovoril o slobode i zodpovednosti, Američanov chválil i varoval, žehnal a usmieval sa. Spôsobom aký mu je vlastný. Mnohí podčiarkli akcent nádeje, ktorý nechýbal jeho príhovorom a gestám. Myslím, že treba dodať ešte jeden: identitu. Pápež o nej hovoril od prijatia u prezidenta Buša ako identite americkej spoločnosti, v príhovore biskupom, k vysokoškolským učiteľom i ku kňazom. Nájsť vlastnú identitu znamená nezaprieť svoje korene a nosné piliere. Taká je identita katolíckej školy, ktorá má spájať profesionalitu vo výuke i budovaním osobného vzťahu s Bohom, ako aj svetovej politiky, ktorú nemá čo robiť svetovou, ak sa nechá rozdrobiť individualistickými záujmami a relativizáciou pravdy. Alebo charita, ktorá sa od filantropie líši práve motiváciou vidieť v núdznom človeku Bohom stvoreného a Kristom vykúpeného brata.
Pápež pokojne pokračoval vo svojom programe a svet nemohol nevidieť. Jediná vopred predpísaná téma nevydržala na šesť dní. Na pokojného, usmievavého dobráka, čo práve oslávil 81. narodeniny, nesedeli ľuďom nanútené tézy a tvrdosti a nechápaní života. Mediálna manipulácia má obrovskú moc. Pápež tu však vo veľkom potvrdil dôležitú lekciu: čeliť jej môže nepremožiteľné čaro osobného príkladu, sila svedectva. Očarili aj jeho argumenty. Napokon odchádzal nielen za aplauzu 60 – tisícov účastníkov nedeľnej omše ale aj pápežovi zriedkavo naklonených médií. Z komentárov vyberiem pár myšlienok, ako príklad za všetky. Autora Philipa Blona oslovili skôr fakty a odzneli v Hospodárskych novinách v minulý pondelok. Vyberám: „Keď sa pápež Benedikt XVI. minulý piatok prihováral Spojeným národom, bol jedinou vskutku globálnou postavou v sídle OSN. Jeho cirkev má zastúpenie v každom národe, dokonca jednotlivé národy presahuje a žiadnemu z nich nie je zaviazaná povinnou lojalitou. V ére ekonomickej globalizácie a klimatických zmien sa národné vlády uchyľujú k politike z 19. storočia, zameranej na vlastné záujmy jednotlivých národov. Vplyv Katolíckej cirkvi ako najpočetnejšieho kresťanského vierovyznania vo svete narastá len vďaka tomu, čo jeho kritici majú na ňom najmenej radi: jeho jednotu, univerzálnosť a ducha poslania.“ Autor ďalej konštatuje, že „protestantizmus je príliš osobný, roztrieštený a rôznorodý na to, aby pôsobil globálne, pravoslávie nikdy neprekročilo národné záujmy a islam nemá riadiace centrum...“ a dodáva: „Po zlyhaní sekulárneho idealizmu sa náboženstvo stáva celosvetovým činiteľom, ktorý je schopný zmeniť sociálny, politický a duchovný život celého sveta.„ „A tak je úloha pápeža Benedikta XVI. dobre známa – pokračuje autor -: „zladiť celkové ašpirácie katolicizmu s miestnym kontextom a podmienkami. Vyžaduje to odvahu, ucelenú víziu a transformáciu. ... Pápež by mohol byť nositeľom univerzálneho idealizmu, o akom národy už nepočujú od svojich lídrov“. Nie je to nič iné ako potvrdenie jeho prorockého poslania.
Nenechať sa vyprovokovať a pokojne hlásať svoju vznešenejšiu pravdu patrí k štýlu prorokov. Cesta Benedikta XVI. do spojených štátov je pre všetkých, čo boli za prorokov pomazaní už pri krste veľkou lekciou. Žiť v dobe prorokov je veľké vyznačenie. Patriť do ich školy ešte väčšie. V miere, nakoľko si osvedčíme ich ducha.