Nedeľný príhovor kardinála Jozefa Tomka: Vzťahy medzi Slovenskom a Svätou Stolicou
Dňa 11.apríla
2008 bolo v salóne Vatikánskeho rádia slávnostné predstavenie knihy „Slovensko a Svätá
Stolica v 20.storočí“, na ktorom sa zúčastnili slovenský minister zahraničných vecí
Ján Kubiš, vatikánsky sekretár pre vzťahy so štátmi arcibiskup Dominik Mamberti, pekný
počet veľvyslancov pri Svätej Stolici a iných hostí. Dôležitý referát predniesla profesorka
histórie Emilia Hrabovec, mne pripadla úloha zakončujúcej úvahy. Pri tomto predstavení
vynikla úloha „Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou“,
ktorá bola podpísaná oboma stránkami 24. novembra roku 2000 a ratifikovaná, po schválení
Slovenskou národnou radou, prezidentom Republiky a pápežom Jánom Pavlom II. Táto medzinárodná
zmluva je a bude aj v najbližšej budúcnosti veľmi aktuálna, treba sa teda oboznámiť
aspoň s niektorými jej dôležitými bodmi.
Ide o základnú
zmluvu, ktorú by mali doplniť prisľúbené štyri ďalšie medzinárodné zmluvy, a to o školstve
a vyučovaní náboženstva, o duchovnej službe v armáde a polícii –tie sú už uzavreté
a v platnosti-, ako aj o výhrade vo svedomí a o finančnom zabezpečení Katolíckej Cirkvi,
ktoré sa očakávajú v budúcnosti. Táto Základná zmluva je „medzinárodná“, teda
uzavretá medzi Slovenskou republikou a medzi Svätou Stolicou, čiže ústrednou autoritou
Katolíckej cirkvi, ktorá je de facto i de iure medzinárodne uznaným subjektom. Neide
tu o maličký Vatikánsky štát, ako sa to mylne často opakuje: Svätá Stolica jestvovala
aj vtedy, keď vatikánsky štát nejestvoval. Podľa Ústavy Slovenskej republiky, základná
zmluva patrí teda k medzinárodným zmluvám, ktoré „majú prednosť pred zákonmi“ (čl.7
ods.5 Ústavy).
Základná zmluva je postavená na princípe
nezávislosti a autonómie Svätej Stolice a Slovenskej republiky, konkrétne zaručuje
náboženskú slobodu pre Katolícku cirkev, uzákoňuje spoluprácu Cirkvi a štátu v prospech
človeka a spoločného dobra v niektorých oblastiach a smeruje k vylúčeniu konfliktu
vo svedomí. Začína sa dôležitým úvodom, čiže preambulou, (citujem) „odvolávajúc
sa na medzinárodne uznávané princípy náboženskej slobody, na významné poslanie Katolíckej
cirkvi v dejinách Slovenska, ako aj na jej aktuálnu úlohu v sociálnej, morálnej a kultúrnej
oblasti, hlásiac sa k cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu,...deklarujúc vôľu prispievať
k celkovému duchovnému a materiálnemu dobru človeka a spoločenskému dobru“. Tento
stručný ale obsažný text je výrazným uznaním úlohy Cirkvi v minulosti aj prítomnosti
a určením jej verejnoprávnej oblastí. Nikto teda nemá viac práva zahnať Cirkev len
„do sakristie“. Dôležitý je aj záväzok oboch zmluvných strán „prispievať k duchovnému
a materiálnemu dobru človeka a spoločnému dobru“. Táto spoločná vôľa je veľkou hodnotou,
ktorú treba zachovať v súčasných aj budúcich vzťahoch.
Hlboký
význam má odvolávanie sa na „cyrilo-metodské duchovnédedičstvo“. Tento
výraz sa nachádza aj v preambule Ústavy Slovenskej republiky, preberá a objasňuje
jeho obsah, ale použitím v tomto juridickom dokumente dostáva aj záväznosť medzinárodného
charakteru. Táto historická a kultúrna hodnota sa takto stáva aj pevnou a hlbokou
juridickou kategóriou, s ktorou musí počítať aj právnická veda a zákonodarná činnosť.
Stojíme tu pred jednou z najvýznamnejších základných hodnôt nášho národa a štátu,
ktoré treba nielen vysvetliť, ale aj aplikovať a uskutočňovať. Toto dedičstvo je
„duchovné“: je to duch kotviaci v kresťanskej viere a morálke prenesenej do rodiny,
kultúry, výchovy, do vzťahov k blížnemu a do harmonického súžitia v spoločnosti. Je
to „dedičstvo“, lebo nám ho sprostredkovali sv. Cyril a Metod, ktorých právom nazývame
našimi apoštolmi a ktorí múdrou inkulturáciou viery nás voviedli na kultúrne javisko
dejín; toto dedičstvo sa tiahne cez celú našu históriu raz ako ohník pod pahrebou,
inokedy ako živelná tradícia.
Tento životný komplex
hodnôt zakotvený v preambule našej Ústavy dostáva svoju konkrétnu a aktuálnu právnu
platnosť ako preambula medzinárodnej Zmluvy. Je teda nielen záujmom ale aj povinnosťou
tak Slovenskej republiky ako aj Katolíckej cirkvi plniť prevzaté záväzky. Lebo obe
preambuly majú veľkú právnu hodnotu a zostávajú spoľahlivým inšpiračným a interpretačným
prameňom. Ony udávajú smer, ako sa má účinne aplikovať celá Zmluva so Sv. Stolicou
pre dobro tak štátu ako aj Katolíckej cirkvi.
Dnes
treba upozorniť na niektoré spoločné záväzky, o ktorých sa v súčasnosti debatuje.
Podľa Ústavy aj podľa Zmluvy starostlivosť o deti a ich výchova je právom a povinnosťou
rodičov. Podľa Zmluvy rodičia majú právo vychovávať deti v súlade s vieroučnými
a mravoučnými zásadami Katolíckej cirkvi a doslova - podľa 13. článku - osobitne „pokiaľ
ide o výchovu k rodičovstvu, v súlade so zásadami kresťanskej etiky“. Preto vláda
nemá právo vydávať protichodné smernice pre túto výchovu katolíckej mládeže. Išlo
by tu o porušenie ústavného práva aj medzinárodnej zmluvy. Okrem toho treba dať aj
pozor na ideológie, ktoré stoja za takými „programami“ nech už nesú hocaké meno.
Rodičia uplatňujú svoje právo na výchovu detí aj slobodnou voľbou typu školy.
Podľa 13. článku Základnej zmluvy cirkevné školy sú (doslova) „neoddeliteľnou a rovnocennou
súčasťou výchovno-vzdelávacej sústavy Slovenskej republiky“ a preto dostávajú v istom
rozsahu finančné zabezpečenie „z prostriedkov štátneho rozpočtu“. Nie je tu nedávno
zavedená prax v rozpore s medzinárodnou Zmluvou? Prastará zásada „pacta sunt servanda“-
dohody sa majú zachovávať - má platiť aj dnes. Najmä keď ide o medzinárodne platnú
Zmluvu.