Zamyslenie na 6.veľkonočnú nedeľu

Evanjelium šiestej veľkonočnej nedele začína významnou Ježišovou výzvou: «Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania». Keď sme k sebe úprimní, po dôslednom spytovaní svedomia iste zistíme, aké máme ešte veľké medzery v zachovávaní Ježišových prikázaní, v túžbe hľadať a plniť jeho vôľu. Napokon, zachovať Ježišove prikázania znamená zachovať nové prikázanie, ktoré nám dal, aby sme sa milovali navzájom, ako on miloval nás. Kto je do dôsledkov verný v láske k blížnemu, naozaj zachová celú Ježišovu vôľu, lebo v človeku nájde Boha, ktorý sa s ním zjednocuje, ktorého môže počuť a ktorého sa môže dotýkať. Lebo «čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili».

Ak si toto všetko do hĺbky uvedomíme, snáď pred svojou slabosťou a nevernosťou stratíme nádej a odvahu. Akí len vieme byť slepí a hluchí voči našim blížnym, voči Ježišovmu slovu, ktoré niekedy zaznieva tak veľmi zreteľne! Ak my takto zachovávame prikázania, aká je potom naša láska k Ježišovi? Môžeme vôbec hovoriť o láske? Ježiš hovorí: «Ak ma milujete, budete zachovávať…» Ale Ježiš pokračuje: «A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám».

Ježiš pozná našu slabosť. A hoci možno aj nás samých niekedy prekvapí naše zlyhanie, jeho nie. On nám prisľubuje a naozaj dáva svojho Ducha Tešiteľa, ktorý stojí pri nás aj tam, kde sklameme samých seba. Duch Tešiteľ je Duch pravdy. Iba ten dokáže prijať jeho útechu a svetlo, kto má odvahu postaviť sa tvárou v tvár pravde, predovšetkým pravde o vlastnej nedokonalosti a vlastnom zlyhaní. Duch Svätý pôsobí tam, kde mu dáme priestor. Utešuje vtedy, keď máme odvahu byť smutní. Miluje v nás, keď si priznáme vlastnú neschopnosť milovať. Je pri nás, keď si prestaneme myslieť, že si stačíme sami. Dáva nám poznať hlbokú jednotu Ježiša so svojím Otcom a aj našu jednotu s ním. «V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás». Nie pre naše zásluhy, ale preto, že nás miloval ako prvý a jeho láska je nemenná a neodvolateľná.

Zároveň jeho láska je voči nám náročná a požaduje, ako každá skutočná láska. V láske nemožno byť pasívnym, lebo prejde popri nás bez toho, aby sa nás dotkla. Ježiš túži po tom, aby sa nás jeho láska dotkla a preto hovorí: «Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec, aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého». Tu sa z učeníka stáva priateľ. «Už vás nenazývam sluhami, ale nazval som vás priateľmi, lebo som vám povedal všetko…» Snaha zachovávať Ježišove prikázania, snaha učeníka zjednotiť svoju vôľu s vôľou svojho Majstra, robí ho schopným prijať Ježišovo zjavenie samého seba, schopným poznať ho a milovať. Aj v situáciách, keď je ukrytý v našom blížnom.

Ľubomír Vojtašák, kňaz Spišskej diecézy