Téma "Kristus - naša nádej" v príhovoroch Benedikta XVI. počas apoštolskej cesty v
USA
Vatikán
(23. apríla, RV) - Vo svojej poslednej encyklike o kresťanskej nádeji – Spe Salvi,
sa Svätý Otec zamýšľa nad zmyslom nádeje pre súčasného človeka a kladie si otázku,
či je dnes kresťanská viera aj pre nás nádejou, ktorá premieňa náš život. Vo svojej
encyklike Benedikt XVI. kladie otázku:„Je pre nás ‛performatívna‛, je
posolstvom, ktoré v nás utvára novým spôsobom samotný život, alebo je obyčajnou ‛informáciou‛,
ktorú sme medzičasom odložili a zdá sa nám prekonaná aktuálnejšími záležitosťami?
Osobne si myslím, že Svätý Otec je nám všetkým príkladom toho, ako by sa posolstvo
nádeje mohlo stať v našom živote niečím, čo novým spôsobom stvárňuje náš život. Svedčí
o tom nielen motto jeho poslednej, VIII. apoštolskej cesty do USA: „Kristus – naša
nádej“, ale aj spôsob, akým sa téma nádeje objavuje s rozličných uhlov pohľadu
vo všetkých jeho príhovoroch.
Hneď vo svojom úvodnom príhovore na pôde Bieleho
domu, keď Svätý Otec vyzdvihol hodnoty, ktoré sú dôležité pre americkú spoločnosť,
hodnoty: slobody a demokracie, zároveň zdôraznil dôležitosť viery a nádeje, na ktorých
tie hodnoty stoja, keď povedal: „Cirkev túži prispievať k budovaniu sveta, ktorý
je stále viac hodný ľudskej bytosti, stvorenej na obraz a podobu Boha. Je presvedčená,
že viera ožaruje všetky veci novým svetlom, a že evanjelium odhaľuje ušľachtilé povolanie
a vznešený osud každého muža a ženy (por. Gaudium et Spes, 10) Viera nám takisto dáva
silu odpovedať na naše povolanie a nádej, ktorá nás motivuje k úsiliu o stále spravodlivejšiu
a bratskejšiu spoločnosť. Demokracii sa môže dariť iba vtedy, ako si uvedomili aj
naši otcovia, keď politickí lídri a tí, ktorých zastupujú, sú vedení pravdou a prinášajú
múdrosť, zrodenú z pevných morálnych princípov do rozhodnutí, ovplyvňujúcich život
a budúcnosť národa.“
V príhovore americkým biskupom Svätý Otec hovoril
aj o problémoch spoločnosti, ktoré sú brzdou a prekážajú k prijatiu a autentického
prežívania evanjelia. Hovoril o sekularizme – ktorý často vedie k rozpoltenosti človeka
v tom zmysle, že účasť na nedeľnej sv. omši nebráni veriacemu sa v spoločnosti správať
spôsobom, ktorý je v rozpore s vierou. Hovorí tiež o negatívnom vplyve materializmu
a individualizmu, a ako on sám povedal biskupom: „Toto ma vedie k otázke, ako môže
v 21. storočí biskup naplniť čo najlepšie povolanie, ´aby každá vec bola nová v Kristovi,
našej nádeji, ako môže viesť svoj ľud k stretnutiu so živým Bohom , prameňom nádeje,
ktorý pretvára život, o ktorom hovorí evanjelium?“ (por. Spe salvi, 4). Zároveň
Svätý Otec ponúka aj odpovede, keď hovorí: „Pri jasnom počúvaní evanjelia formujte
osoby vášho spoločenstva, a v priestore širšej komunikácie pomáhajte brániť odkaz
kresťanskej nádeje v celom svete. (...) Musíte ponúknuť jasné a jedinečné svedectvo
v tejto oblasti. (...) Biskup ako otec, brat a priateľ svojich kňazov im môže pomôcť
vyťažiť duchovné ovocie z jednoty s Kristom, keď im pomôže uvedomiť si posilňujúcu
Pánovu prítomnosť uprostred utrpenia a povzbudzujúc ich, aby kráčali s Pánom na ceste
nádeje....(...) Takto im určite pomôžete stretnúť sa so živým Bohom a nasmerujete
ich k tej nádeji, ktorá mám moc premieňať náš život, (....) pretože, všetko sa skutočne
obnoví v Ježišovi Kristovi, ktorý je našou nádejou“.
Posolstvo o nádeji,
Svätý Otec zdôraznil aj vo svojej homílii na svätej omši, ktorú slávil na štadióne
vo Washingtone a kedy spomenul aj bolesť, ktorú Cirkev v Amerike zakúsila v dôsledku
sexuálnych zneužití mladistvých: „Dnes povzbudzujem každého z vás, aby ste konali
maximum pre zabezpečenie ozdravenia a zmierenia či pomoci pre všetkých, ktorí boli
zranení. Tiež vás prosím o lásku k vašim kňazom a aby ste im dali pocítiť, že svoju
prácu robia dobre. A najmä sa modlite, aby Duch svätý vylial svoje dary na Cirkev,
dary, ktoré vedú k obráteniu, k odpusteniu a k rastu vo svätosti.“ Homíliu
na washingtonskom štadióne ukončil Svätý Otec slovami „V nádeji sme spasení!“ S osobitným posolstvom o nádeji sa Svätý Otec obrátil vo svojom príhovore k predstaviteľom
katolíckeho univerzitného sveta, keď povedal: „Ušľachtilé ciele vzdelávania a výchovy,
založené na jednote pravdy a služby človeku a spoločenstvu, zamerané proti osobným
bojom, morálnej zmätenosti a triešteniu poznania, sa stávajú mimoriadne mocným nástrojom
nádeje.(....) Je to výnimočný apoštolát nádeje, usilujúci sa naplniť materiálne, intelektuálne
a duchovné potreby viac ako troch miliónov detí a študentov.“ Na záver svojho
príhovoru sa Svätý Otec obrátil na katolíckych učiteľov a profesorov z výzvou:
„Vám všetkým hovorím: neste svedectvo nádeje. Živte svoje svedectvo modlitbou.
Zdôvodňujte nádej, ktorá charakterizuje vaše životy (por. 1 Pt 3:15) tým, že
budete žiť pravdu, ktorú sprostredkúvate svojim študentom Pomáhajte im spoznať a milovať
Toho, ktorého ste stretli, ktorého pravdu a dobrotu ste s radosťou okúsili.“
Slová o nádeji nemohli nezaznieť ani v tak dlho očakávanom a významnom
príhovore, ktorý Svätý Otec adresoval Generálnemu zhromaždeniu OSN, keď povedal: „Moja
prítomnosť na tomto zhromaždení je znakom úcty k Spojeným národom a treba ju chápať
ako prejav nádeje, že OSN môže čoraz viac slúžiť ako znamenie jednoty medzi národmi
a ako nástroj služby celej ľudskej rodine. Vyjadruje aj vôľu Katolíckej cirkvi ponúknuť
svoj vklad do budovania medzinárodných vzťahov. Na realizácii takých cieľov Cirkev
pôsobí aj prostredníctvom medzinárodných aktivít Svätej stolice, a to primeraným spôsobom
a vlastným príspevkom v etickej a morálnej sfére a slobodnou činnosťou svojich veriacich.
Spojené
Národy zostávajú privilegovaným miestom, kde má Cirkev úlohu priniesť svoju skúsenosť
„experta v ľudskosti“, rozvinutú počas stáročí medzi národmi každej rasy a kultúry
a dať ju k dispozícii všetkým členom medzinárodného spoločenstva. Táto skúsenosť a činnosť,
zameraná na dosiahnutie slobody pre každého veriaceho, má za cieľ aj zvýšenie miery
ochrany práv človeka. Tieto práva sa zakladajú a stvárňujú na nadprirodzenej povahe
človeka, čo pomáha mužom a ženám prejsť svojou cestou viery a hľadania Boha v tomto
svete. Uznanie tejto dimenzie sa posilní, ak chceme podporovať nádej ľudstva na lepší
svet a ak chceme vytvoriť podmienky pre mier, rozvoj, spoluprácu a garanciu práv budúcich
generácií.
V mojej súčasnej encyklike Spe salvi som zdôraznil, že „stále
nové, namáhavé hľadanie správneho usporiadania ľudských záležitostí je úlohou každej
generácie“ (č. 25). Pre kresťanov je taká úloha dôvodom nádeje, prameniacej zo spásonosného
diela Ježiša Krista. To je dôvod, prečo je Cirkev šťastná, že sa môže zapojiť do činností
tejto váženej Organizácie, ktorej je zverená zodpovednosť napomáhať mier a dobrú vôľu
celého sveta. Milí priatelia, ďakujem vám za dnešnú možnosť obrátiť sa na vás a uisťujem
vás, že budem svojimi modlitbami podporovať uskutočňovanie vašej vznešenej úlohy.“
Na
ekumenickom stretnutí s 250 predstaviteľmi 10. kresťanských denominácií v USA, Svätý
Otec hovoril o dôsledkoch globalizácie na súčasnú spoločnosť. Na jednej strane „rastúci
zmysel pre vzájomné prepojenie a vzájomnú závislosť medzi národmi“, no na druhej
strane silnejšiu tendenciu k individualizmu a „stále väčšie miesto elektroniky
vo svete komunikácii, paradoxne prináša rastúcu izoláciu“. Svätý Otec na margo
týchto problémov zdôrazňuje: „Toto je posolstvo, ktoré od nás očakáva svet. Tak
ako prví kresťania, máme zodpovednosť vydať jasné svedectvo „pravdy našej nádeje“
tak, aby sa oči všetkých ľudí dobrej vôle mohli otvoriť a uvidieť, že Boh ukázal svoju
tvár (por. 2 Kor 3, 12 – 18) a dovolil nám vojsť do jeho Božského života cez Ježiša
Krista. Len on je naša nádej! (...) Nech Božie slovo, ktoré sme v dnešný svet
počuli, zapáli nádejou naše srdcia na ceste jednoty (por. Lk, 24, 32). Nech
sa toto stretnutie modlitby stane príkladom jadra modlitby v ekumenickom hnutí (por.
Unitatis redintegratio, 8), pretože bez modlitby, by štruktúry, inštitúcie a ekumenické
programy boli bez srdca a bez duše.“
V príhovore kňazom,
rehoľníkom a rehoľným sestrám Svätý Otec adresoval posolstvo nádeje vzhľadom na pokušenia
vidieť budúcnosť v čiernych farbách, keď hovorí: „Vy, ktorí ste zasvätili svoje
životy svedectvu o Kristovej láske a budovaniu jeho Tela, poznáte zo svojich
každodenných kontaktov so svetom okolo nás, akým pokušením je niekedy podľahnúť frustrácii,
sklamaniu a dokonca pesimizmu, pokiaľ ide o budúcnosť. Skrátka, nie je vždy ľahké
vidieť svetlo Ducha okolo nás, žiaru zmŕtvychvstalého Pána, osvecujúcu naše životy
a vštepujúcu obnovenú nádej v jeho víťazstvo nad svetom (por. Jn 16,33).“
No zároveň ich Svätý Otec povzbudzuje slovami: “Drahí bratia a sestry, v súlade
s najušľachtilejšími tradíciami Cirkvi v tejto krajine buďte aj prvými priateľmi chudobných,
ľudí bez domova, cudzincov, chorých, aj všetkých, ktorí trpia. Buďte majákmi nádeje,
šíriacimi vo svete Kristovo svetlo a povzbudzujte mladých k objavovaniu krásy života,
plne darovaného Pánovi a jeho Cirkvi. Adresujem túto výzvu osobitne mnohým tu prítomným
seminaristom a mladým rehoľníčkam a rehoľníkom. Každý z vás má v mojom srdci svoje
špeciálne miesto. Nikdy nezabúdajte, že ste povolaní pokračovať s entuziazmom a radosťou,
pretože ten, komu slúžite, je Pán“.
Osobitné posolstvo nádeje adresuje
Svätý Otec vo svojom príhovore skupinke telesne postihnutých mladých, keď povedal:
„Hoci prispenie niektorých by sa mohlo zdať veľkým a zasa iných viac skromné, hodnota
svedectva vášho úsilia je vždy znamením nádeje. Niekedy je namáhavé nájsť pravdu,
čo sa javí iba ako ťažkosti, ktoré treba prekonávať alebo ako bolesť, ktorej je potrebné
čeliť. Napriek tomu nám viera pomáha otvoriť sa voči horizontom, ktoré vedú poza nás
samých a vidieť život tak, ako ho vidí Boh. Bezpodmienečná Božia láska, ktorá sa dotýka
každého jednotlivca, je ukazovateľom zmyslu a cieľa pre každého človeka. Cez svoj
kríž nám Ježiš skutočne otvára cesto vo svojej spasiteľnej láske (cfr Gv 12,32) a tak
nám ukazuje smer - cestu nádeje ktorá nás premieňa takým spôsobom, že sa pre iných
stávame nositeľmi nádeje a lásky“.
Silné posolstvo o nádeji adresoval
Svätý Otec mladým, s ktorými sa stretol na štadióne v New Yorku. Na pozadí osobitných
ťažkostí a pokušení, ktoré číhajú na život mladého človeka, Svätý Otec povedal: „Deštruktívna
sila však predsa len naďalej zostáva. Tvrdiť opak by znamenalo klamať samých seba.
No táto sila nikdy nezvíťazí. Bola porazená. Toto je podstatou nádeje, ktorá nás charakterizuje
ako kresťanov. (...) Neraz sme v pokušení uzatvoriť sa do seba, pochybovať o sile
Kristovho jasu, obmedzovať horizont nádeje. Majte odvahu! Uprite zrak na našich svätých!
(....) Učia nás, že modlitba sa stáva uskutočňovanou nádejou. (...) Zakaždým, keď
sa schádzate na svätú omšu, keď sa idete spovedať, pri každom slávení niektorej zo
sviatostí, Ježiš koná. Liturgia Cirkvi je ministériom nádeje pre ľudstvo. Vaša plná
účasť na viere je aktívnou nádejou, ktorá pomáha udržiavať svet – ako svätých, tak
hriešnikov – otvorený voči Bohu. Toto je práva ľudská nádej, ktorú my ponúkame
pre všetkých“ (por. Spe salvi, 34). Na záver svojho príhovoru sa Svätý Otec k mladým
obrátil s výzvou: „Priatelia, znovu sa vás pýtam, čo sa dá povedať o tejto chvíli?
Čo hľadáte? Čo vám Boh navrhuje? Nádejou, ktorá nikdy nesklame, je Ježiš Kristus.
Svätí nám ukazujú nezištnú lásku svojou duchovnou cestou. Ich neobyčajné príbehy ako
Kristových učeníkov sa rozvíjali uprostred toho spoločenstva nádeje, ktorým je Cirkev.
Nech aj vy uprostred Cirkvi nájdete odvahu a podporu pre vykročenie po ceste Pána.
Živení osobnou modlitbou, pripravení v mlčaní, stvárňovaní liturgiou Cirkvi, objavíte
osobitné povolanie, ktoré má Pán pre vás pripravené. Prijmite ho s radosťou. Dnes
ste vy Kristovými učeníkmi. Vyžarujte jeho svetlo na toto veľké mesto aj do diaľky.
Ukážte svetu zdôvodnenie nádeje, ktorá je vo vás. Rozprávajte s druhými o pravde,
ktorá vás robí slobodnými. Vkladajúc do vás veľkú nádej, pozdravujem vás „do videnia“
v očakávaní, že vás znova stretnem v Sydney, v júli, na Svetových dňoch mládeže!”
Posledné
stretnutie Svätého Otca s veriacimi počas jeho apoštolskej cesty v USA sa uskutočnilo
v nedeľu pri slávení sv. omše. V homílii sa im Svätý Otec prihovoril opäť slovami
nádeje: „V evanjeliu, ktoré sme práve počuli, Ježiš hovorí svojim apoštolom, aby
vložili ich vieru do Neho, pretože on je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Kristus
je cesta, ktorá vedie k Otcovi; pravda, ktorá dáva zmysel ľudskej existencii a tiež
zdroj takého života, ktorý je večnou radosťou so všetkými svätými v nebeskom kráľovstve.
Vezmime si k srdcu tieto Pánove slová. Obnovme vieru v Neho a vložme všetku našu nádej
do jeho prisľúbení!“.
O tomto aspekte nádeje, vzhľadom
na apoštolskú cestu Benedikta XVI. hovoril aj hovorca Svätej stolice v rámci jej bilancovania:
„Pripomenul by som, že pápež vo svojom posolstve, ktoré adresoval Američanom
týždeň predtým, než vycestoval, zdôraznil, že témou tejto apoštolskej cesty je „Kristus
– naša nádej“. Toto malo byť vlastne zjednocujúce posolstvo všetkého, čo rôznymi spôsobmi
chcel americkému národu, Katolíckej cirkvi v USA, aj na generálnom zhromaždení OSN
odovzdať. Mám naozaj pocit, že sa to podarilo dosiahnuť a že to bola cesta zvesti
nádeje pre všetkých: zvesti nádeje pre veľký národ, ktorý musí mať dôstojnosť a zmysel
pre veľkosť svojho povolania v dnešnom svete; pre Cirkev, ktorá prežila aj zvlášť
trýznivé obdobie v posledných rokoch a mala teda veľkú potrebu útechy a povzbudenia
na ceste do budúcnosti, aj v súvislosti so svojimi možnosťami a zodpovednosťou v rámci
univerzálnej Cirkvi. Napokon – OSN a všetky národy sveta, ktoré sú v nej zastúpené
- pri výnimočnej príležitosti 60. výročia Všeobecnej deklarácie ľudských práv, na
ktorej sú postavené základy pre budovanie budúcnosti a teda v tomto prípade pre pohľad
dopredu. Kristus pomáha, aby sme mali túto víziu človeka, jeho osudu, skutočnosti
ľudskej bytosti, ktorá umožňuje stavať na pevných základoch budúcnosť ľudstva.“
– ls –