2008-04-18 18:04:57

Príhovor pápeža Benedikta XVI. na pôde OSN


USA (18. apríla, RV) - Príhovor pápeža Benedikta XVI. na generálnom zhromaždení Spojených národov:
„Pán prezident, dámy a páni! 
Keď sa svojim príhovorom obraciam na toto Zhromaždenie, chcel by som predovšetkým Vám, pán prezident, vyjadriť moju úprimnú vďaku za slová, ktorými ste sa na mňa obrátili. S tým istým pocitom vďaky sa obraciam aj na Generálneho tajomníka, pána Ba Ki-moona za pozvanie navštíviť ústredné úrady OSN a za jeho privítanie. Pozdravujem veľvyslancov a diplomatov členských štátov, ktorí ste tu prítomní a prostredníctvom Vás pozdravujem aj národy, ktoré tu zastupujete. Od tejto inštitúcie sa očakáva, že bude rozvíjať myšlienky, ktoré viedli k jej založeniu, aby sa stala „centrom zosúlaďovania aktov Národov pri dosahovaní spoločných cieľov“, mieru a rozvoja (porov. Charta Spojených národov, čl. 1.2-1.4). Ako povedal pápež Ján Pavol II. roku 1995, OSN by mala byť „morálnym centrom, v ktorom by sa všetky národy sveta cítili ako doma, rozvíjajúc spoločné povedomie, že je takpovediac „rodinou národov“ (Posolstvo generálnemu zhromaždeniu OSN pri príležitosti 50. výročia založenia, New York, 5. októbra 1995, 14).
 
Prostredníctvom OSN štáty stanovili všeobecné ciele, ktoré i keď nepokrývajú celé spoločné dobro ľudskej rodiny, bez pochýb pokrývajú základnú časť tohto dobra. Ustanovujúce princípy OSN – túžba po miery, hľadanie spravodlivosti, rešpektovanie dôstojnosti ľudskej osoby, humanitárna spolupráca a pomoc –, vyjadrujú oprávnené túžby ľudského ducha a vytvárajú ideály, ktoré by mali byť základom spravodlivých medzinárodných vzťahov. Ako poukázali moji predchodcovia Pavol VI. a Ján Pavol II. z tohto istého pódia, jedná sa o argumenty, ktoré Katolícka cirkev a Svätá stolica sledujú s veľkou pozornosťou a záujmom, lebo vo vašej aktivite vidia, ako je možné problémy a konflikty, týkajúce sa svetového spoločenstva podriadiť spoločnej regulácii. OSN stelesňuje ašpiráciu po „vyššom stupni medzinárodného smerovania“ (Ján Pavol II., Sollicitudo rei socialis, 43), inšpirované a riadené princípom subsidiarity a preto schopné zodpovedať očakávaniam ľudskej rodiny prostredníctvom záväzných medzinárodných pravidiel a štruktúr, schopných zosúladiť každodenný život národov. Ešte dôležitejšie je to v čase keď zakúšame zrejmý paradox všestranného konsenzu, ktorý je naďalej v kríze, pretože je podriadený rozhodnutiam niekoľkých, kým svetové problémy si vyžadujú zásahy vo forme kolektívneho konania zo strany medzinárodného spoločenstva. 
Iste, otázky bezpečnosti, téma rozvoja, zmenšovanie lokálnych i globálnych nerovností, ochrana životného prostredia, zdrojov a ovzdušia si vyžadujú, aby všetci medzinárodne zodpovední ľudia konali spoločne a prejavili ochotu konať s dobrým úmyslom, rešpektujúc zákon a napomáhajúc solidaritu voči najchudobnejším oblastiam našej planéty. Myslím osobitne na tie krajiny Afriky a iných častí sveta, ktoré zostávajú na okraji opravdivého integrálneho rozvoja a tak sú neustále vystavené riziku že budú zakúšať len negatívne dôsledky globalizácie. V kontexte medzinárodných vzťahov je dôležité uznať nadradenosť tých pravidiel a štruktúr, ktoré sú svojou podstatou zamerané na napomáhanie spoločného dobra a teda na šírenie ľudskej slobody. Také pravidlá slobodu neobmedzujú; naopak, napomáhajú ju tým, že zakazujú činy a postoje, zamerané proti dobru ľudskej osoby. V mene slobody tu musí byť vzájomný vzťah medzi právami a povinnosťami, v ktorom je každý človek povolaný, aby prevzal zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ktoré koná v dôsledku toho, že vstúpil do vzťahov s druhými. Tu môžeme naše uvažovanie upriemiť na spôsob, ako sa neraz aplikujú výsledky objavov a vedeckého bádania. Napriek obrovskému dobru, ktoré z nich môže ľudstvo čerpať, niektoré aspekty takej aplikácie znamenajú jasné porušovanie poriadku stvorenia, a to až do takého bodu, že je nielen popieraná posvätná povaha života, ale samotná ľudská osoba a rodina sú obraté o svoju prirodzenú identitu. Takisto medzinárodné pôsobenie, zamerané na zachovanie životného prostredia a rôznych foriem života na zemi nemá len zaručiť rozumné používanie vedy a technológií, ale má odhaliť aj pravý obraz stvorenia. To si nikdy nevyžaduje rozhodovanie medzi vedou a etikou; skôr sa jedná o prijatie takej vedeckej metódy, ktorá skutočne rešpektuje etické imperatívy. 
Uznanie jednoty ľudskej rodiny a pozornosť voči vrodenej dôstojnosti každého muža a ženy nachádzajú dnes nové dôrazy v „princípe zodpovednosti za ochranu“. Tento princíp bol definovaný len v súčasnosti, no implicitne bol už prítomný od počiatkov OSN a dnes sa stal čoraz viac charakteristikou činnosti tejto Organizácie. Každý štát má primárnu úlohu chrániť svojich obyvateľov od závažného a pretrvávajúceho porušovania ľudských práv, ako aj pred dôsledkami humanitárnych kríz, vyvolaných tak prírodou ako aj človekom. Ak štáty nie sú v stave zaručiť takúto ochranu, musí zasiahnuť medzinárodné spoločenstvo a to právnymi prostriedkami, ktoré obsahuje Charta Spojených národov a iné medzinárodné štruktúry. Pôsobenie medzinárodného spoločenstva a jeho inštitúcií - za predpokladu že sa rešpektujú princípy, ktoré sú základom medzinárodného poriadku -, nemôže byť nikdy interpretované ako nežiaduce nanucovanie alebo obmedzovanie suverenity. Naopak, skutočné škody pôsobí práve indiferencia a nezasahovanie. To, čo je naozaj potrebné, je prehĺbené hľadanie spôsobov ako predchádzať a kontrolovať konflikty, využívajúc všetky možné diplomatické cesty a venujúc pozornosť a povzbudzovanie aj najmenším znakom dialógu a túžby po zmierení. 
Princíp „zodpovednosti za ochranu“ bol antickým ius gentium považovaný za základ každého konania zo strany vládcov voči poddaným. V časoch, keď sa rozvíjal pojem suverénnych národných štátov, dominikánsky brat Francesco de Vittoria - právom považovaný za predchodcu idey Spojených národov -, takúto zodpovednosť opísal ako súčasť prirodzeného rozumu, ktorý uznávajú všetky národy a ako dôsledok medzinárodného poriadku, ktorého úlohou bolo upravovať vzťahy medzi národmi. Dnes tak ako vtedy musí taký princíp, vnímajúci človeka ako Boží obraz, vyvolávať túžbu po absolútnej a základnej slobode. Založenie Spojených národov, ako vieme, súvisí s hlbokým úpadkom, ktoré ľudstvo zakúsilo, keď sa opustil vzťah a význam transcendentna a prirodzeného rozumu, v dôsledku čoho boli vážne porušované slobody a dôstojnosť človeka. Keď sa niečo také deje, sú ohrozené aj objektívne základy hodnôt, ktoré inšpirujú a usmerňujú medzinárodný poriadok a v základoch sú narušené tie nedotknuteľné princípy, ktoré formulovali a konsolidovali i Spojené národy. Keď stojíme pred novými a naliehavými úlohami, bolo by omylom vrátiť sa späť k pragmatickému prístupu, ktorý sa obmedzuje na určenie „spoločného terénu“, minimálnemu vo svojom obsahu a slabému vo svojich účinkoch. 
Odvolávanie sa na ľudskú dôstojnosť, ktorá je základom a dôvodom zodpovednosti za ochranu, nás vedie k téme, na ktorú nás upriamuje tento rok, ktorý je 60. výročím Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Tento dokument bol výsledkom súladu medzi náboženskými a kultúrnymi tradíciami, motivovanými spoločnou túžbou, aby sa ľudská osoba stala srdcom inštitúcií, zákonov a zásahov spoločnosti, ako aj rozhodnutia považovať ľudskú osobu za základného činiteľa kultúry, náboženstva a vedy. Ľudské práva sú čoraz viac prezentované ako spoločný jazyk a etický základ medzinárodných vzťahov. Súčasne univerzalita, nerozdielnosť a interdipendencia ľudských práv slúžia ako garancia pre záchranu ľudskej dôstojnosti. Je však jasné, že práva, uznané a vymedzené v Deklarácii, sa na každého aplikujú na základe spoločného pôvodu osoby, ktorá zostáva najvyšším bodom stvoriteľského Božieho plánu voči svetu a dejinám. Tieto práva sa zakladajú na prirodzenom zákone, vpísanom do ľudského srdca a prítomnom v rôznych kultúrach a civilizáciách. Vyčleniť ľudské práva z tohto kontextu by znamenalo zúžiť ich rozsah a upadnúť do relativistického chápania, podľa ktorého význam a interpretácia práv by sa mohli meniť a ich univerzalita by bola popieraná v mene rôznych kultúrnych, politických, sociálnych ba dokonca aj náboženských kontextov. Preto neslobodno pripustiť, aby taká široká rôznosť pohľadov zatemnila skutočnosť, že nielen práva sú univerzálne, ale je takou aj ľudská osoba, subjekt týchto práv. 
Život spoločenstva tak na vnútornej ako i na medzinárodnej úrovni jasne dokazuje, ako sú rešpektovanie práv a garancie, ktoré z neho vyplývajú, mierou spoločného dobra a ktoré slúžia na hodnotenie vzťahu medzi spravodlivosťou a bezprávím, rozvojom a chudobou, bezpečnosťou a konfliktom. Napomáhanie ľudských práv zostáva najúčinnejšou stratégiou na odstránenie nerovností medzi krajinami a spoločenskými skupinami ako aj pre rast bezpečnosti. Iste, obete biedy a beznádeje, ktorých dôstojnosť je beztrestne porušovaná, sa ľahko stávajú obeťou hlasu po násilí a prvé sa môžu stať rušiteľmi mieru. Spoločné dobro, ktorého dosiahnutie majú napomáhať aj ľudské práva, nemožno dosiahnuť jednoducho aplikovaním správnych procedúr ani prostredníctvom jednoduchej rovnováhy medzi protichodnými právami. Zásluhou Všeobecnej deklarácie je, že umožnila rôznym kultúram, právnym systémom a inštitucionálnym modelom zhodnúť sa okolo základného jadra hodnôt a teda aj práv. Dnes je však potrebné znásobiť úsilie vzhľadom na tlaky, snažiace sa aby boli nanovo interpretované základy Všeobecnej deklarácie a ohroziť tak vnútornú jednotu. To by umožnilo vzdialiť sa od úlohy ochrany ľudskej dôstojnosti, a vytvorilo podmienky aby sa uspokojili jednoduché záujmy, často osobitné záujmy. Deklarácia bola prijatá ako „spoločná koncepcia ako napredovať“ (preambula) a nemožno ju aplikovať od seba oddelenými časťami, podľa selektívnych tendencií a rozhodnutí, kedy hrozí že budú postavené proti ľudskej osobe a tak aj nedeliteľnosti ľudských práv. 
Skúsenosť nás učí, že často lagalita prevláda nad spravodlivosťou. Deje sa tak, keď sa dôraz na ľudské práva predkladá len ako výsledok legislatívnych opatrení a normatívnych rozhodnutí, ktoré učinili rôzne organizmy tých, ktorí držia v rukách moc. Ak sa práva prezentujú len ako legalita, hrozí, že sa stanú len neúčinnými konštatovaniami, oddelenými od ich racionálnej a etickej dimenzie, ktoré sú ich základom a cieľom. Naopak, Všeobecná deklarácia posilnila presvedčenie, že rešpektovanie ľudských práv sa principiálne zakladá na spravodlivosti, ktorá sa nemení a na ktorej sa zakladá aj záväzná sila medzinárodných vyhlásení. Tento aspekt sa často zastiera, keď prevládne snaha zbaviť práva ich opravdivej úlohy a to v mene malichernej utilitaristickej perspektívy. Nakoľko práva a z nich vyplývajúce povinnosti prirodzene smerujú k ľudskej súčinnosti, je ľahko možné zabudnúť, že sú ovocím spoločného zmyslu spravodlivosti, založenom predovšetkým na solidarite medzi členmi spoločnosti a teda platné pre všetky časy a pre všetkých ľudí. Túto intuíciu vyjadril už v piatom storočí Augustín z Hippo, jeden z učiteľov nášho intelektuálneho dedičstva. Na margo pravidla „Nerob druhým, čo nechceš, aby druhí robili tebe“ sa vyjadril, že taká zásada sa „nikdy a žiadnym spôsobom nemôže obmieňať podľa rôznych názorov, prítomných vo svete“ (De doctrina christiana, III, 14). Preto ľudské práva treba rešpektovať ako vyjadrenie spravodlivosti a nie jednoducho preto, že ich umožňuje rešpektovať vôľa legislátorov.
 
Dámy a páni, kým dejiny napredujú, vznikajú nové situácie a je snaha spojiť ich do nových práv. Rozlišovanie, teda schopnosť rozoznávať medzi dobrom a zlom sa stáva ešte naliehavejšie v kontexte požiadaviek, ktoré sa týkajú samotného života a správania osôb, spoločenstiev a národov. Keď hovoríme o téme práv, nakoľko sa týkajú dôležitých situácií a hlbokých skutočností, je rozlišovanie zároveň nevyhnutná a plodná čnosť. 
Rozlišovanie teda ukazuje, ako rozhodnutie zveriť exkluzívnym spôsobom jednotlivým štátom s ich zákonmi a inštitúciami poslednú zodpovednosť za naplnenie očakávaní osôb, spoločenstiev a celých národov prináša často dôsledky, ktoré vylučujú možnosť takého spoločenského poriadku, ktorý by rešpektoval dôstojnosť a práva človeka. Z druhej strany vízia života pevne zakotveného v náboženskom rozmere môže pomáhať dosiahnutie takýchto cieľov vďaka tomu, že uznanie transcendentnej hodnoty každého človeka napomáha obrátenie srdca, čo potom vedie k úsiliu čeliť násiliu, terorizmu a vojne a napomáhať spravodlivosť a mier. To vytváraj aj vlastný priestor pre medzináboženský dialóg, ktorý sú Spojené národy povolané podporovať, rovnako ako podporujú dialóg na iných poliach ľudskej činnosti. Dialóg je potrebné uznávať ako prostriedok, ktorým môžu rôzne zložky spoločnosti vyjadriť svoj pohľad a zakladať spoločný konsenzus na spoločnej pravde ohľadom hodnôt alebo osobitných cieľov. Povahe slobodne praktizovaných náboženstiev je vlastné, že môžu autonómne viesť dialóg myslenia a života. Ak je aj na takejto rovine oddeľovaná náboženská a politická sféra pôsobenia, pochádza z neho veľký osoh pre jednotlivcov a pre spoločenstvo. Z druhej strany Spojené národy môžu počítať s výsledkom dialógu medzi náboženstvami a čerpať ovocie z ochoty veriacich ponúknuť vlastné skúsenosti do služby spoločného dobra. Ich úlohou je ponúknuť víziu viery nie v termínoch intolerancie, diskriminácie a konfliktu, ale v termínoch úplného rešpektu pravdy, svedomia, spolužitia, práv a zmierenia.
 
Ľudské práva musia samozrejme zahŕňať aj právo na náboženskú slobodu, chápanú ako vyjadrenie dimenzie, ktorá je súčasne individuálna i kolektívna, rešpektujúc víziu, ktorá predstavuje jednotu osoby, jasne pritom rozlišujúc dimenziu občana a dimenziou veriaceho. Činnosť Spojených národov v súčasných rokoch zaistila aby verejná diskusia ponúkla priestor aj postojom, inšpirovaným náboženským pohľadom vo všetkých jeho rozmeroch, zahŕňajúc aj rituálny, rozmer kultu, výchovy, šírenia informácií, ako aj slobody vyznávať alebo vybrať si náboženstvo. Je preto nepredstaviteľné, že by veriaci museli potláčať časť samých seba – svoju vieru -, aby mohli byť aktívnymi občanmi; nikdy nemá byť potrebné zaprieť Boha, aby sa človek mohol tešiť svojim právam. Práva, spojené s náboženstvom, si vyžadujú o to väčšiu ochranu, ak sa konfrontujú s prevládajúcou sekulárnou ideológiou alebo s exkluzívnymi postojmi náboženskej väčšiny. Plná garancia náboženskej slobody sa nemôže obmedziť na slobodné vykonávanie kultu; naopak, treba brať do úvahy aj verejný rozmer náboženstva a teda možnosť veriacich mať svoj podiel na budovaní spoločenského poriadku. Po pravde to už aj robia, napríklad prostredníctvom svojho veľkodušného a vplyvného zapojenia sa do rozsiahlej siete iniciatív, počínajúc univerzitami, vedeckými inštitúciami, školami, lekárskou starostlivosťou až po charitatívne organizácie a službu chudobným a odsúvaným. Odmietanie uznať príspevok pre spoločnosť, podnietený náboženskou dimenziou človeka a hľadaním Absolútna – ktoré je už svojou povahou vyjadrením spoločenstva medzi ľuďmi -, by bezpochybne privilegovalo individualistický prístup a rozdrobovalo jednotu ľudskej osoby. 
Moja prítomnosť na tomto zhromaždení je znakom úcty k Spojeným národom a treba ju chápať ako prejav nádeje, že OSN môže čoraz viac slúžiť ako znamenie jednoty medzi národmi a ako nástroj služby celej ľudskej rodine. Vyjadruje aj vôľu Katolíckej cirkvi ponúknuť svoj vklad do budovania medzinárodných vzťahov. Na realizácii takých cieľov Cirkev pôsobí aj prostredníctvom medzinárodných aktivít Svätej stolice, a to primeraným spôsobom a vlastným príspevkom v etickej a morálnej sfére a slobodnou činnosťou svojich veriacich. Bez pochýb mala Svätá Stolica vždy svoje miesto na zhromaždeniach národov, prejavujúc tak vlastný charakter osobitného subjektu na medzinárodnom poli. Ako v súčasnosti potvrdili Spojené národy, Svätá Stolica tak ponúka svoj vlastný vklad podľa smerníc medzinárodného práva, pomáha definovať ju a odvoláva sa na ne. 
Spojené Národy zostávajú privilegovaným miestom, kde má Cirkev úlohu priniesť svoju skúsenosť „experta v ľudskosti“, rozvinutú počas stáročí medzi národmi každej rasy a kultúry a dať ju k dispozícii všetkým členom medzinárodného spoločenstva. Táto skúsenosť a činnosť, zameraná na dosiahnutie slobody pre každého veriaceho, má za cieľ aj zvýšenie miery ochrany práv človeka. Tieto práva sa zakladajú a stvárňujú na nadprirodzenej povahe človeka, čo pomáha mužom a ženám prejsť svojou cestou viery a hľadania Boha v tomto svete. Uznanie tejto dimenzie sa posilní, ak chceme podporovať nádej ľudstva na lepší svet a ak chceme vytvoriť podmienky pre mier, rozvoj, spoluprácu a garanciu práv budúcich generácií. 
V mojej súčasnej encyklike Spe salvi som zdôraznil, že „stále nové, namáhavé hľadanie správneho usporiadania ľudských záležitostí je úlohou každej generácie“ (č. 25). Pre kresťanov je taká úloha dôvodom nádeje, prameniacej zo spásonosného diela Ježiša Krista. To je dôvod, prečo je Cirkev šťastná, že sa môže zapojiť do činností tejto váženej Organizácie, ktorej je zverená zodpovednosť napomáhať mier a dobrú vôľu celého sveta. Milí priatelia, ďakujem vám za dnešnú možnosť obrátiť sa na vás a uisťujem vás, že budem svojimi modlitbami podporovať uskutočňovanie vašej vznešenej úlohy.“ 
Preklad: Marián Gavenda







All the contents on this site are copyrighted ©.