USA (18. apríla, RV) - Príhovor pápeža Benedikta XVI. na generálnom zhromaždení
Spojených národov: „Pán prezident, dámy a páni! Keď sa svojim príhovorom
obraciam na toto Zhromaždenie, chcel by som predovšetkým Vám, pán prezident, vyjadriť
moju úprimnú vďaku za slová, ktorými ste sa na mňa obrátili. S tým istým pocitom vďaky
sa obraciam aj na Generálneho tajomníka, pána Ba Ki-moona za pozvanie navštíviť ústredné
úrady OSN a za jeho privítanie. Pozdravujem veľvyslancov a diplomatov členských štátov,
ktorí ste tu prítomní a prostredníctvom Vás pozdravujem aj národy, ktoré tu zastupujete.
Od tejto inštitúcie sa očakáva, že bude rozvíjať myšlienky, ktoré viedli k jej založeniu,
aby sa stala „centrom zosúlaďovania aktov Národov pri dosahovaní spoločných cieľov“,
mieru a rozvoja (porov. Charta Spojených národov, čl. 1.2-1.4). Ako
povedal pápež Ján Pavol II. roku 1995, OSN by mala byť „morálnym centrom, v ktorom
by sa všetky národy sveta cítili ako doma, rozvíjajúc spoločné povedomie, že je takpovediac
„rodinou národov“ (Posolstvo generálnemu zhromaždeniu OSN pri príležitosti 50. výročia
založenia, New York, 5. októbra 1995, 14). Prostredníctvom
OSN štáty stanovili všeobecné ciele, ktoré i keď nepokrývajú celé spoločné dobro ľudskej
rodiny, bez pochýb pokrývajú základnú časť tohto dobra. Ustanovujúce princípy OSN
– túžba po miery, hľadanie spravodlivosti, rešpektovanie dôstojnosti ľudskej osoby,
humanitárna spolupráca a pomoc –, vyjadrujú oprávnené túžby ľudského ducha a vytvárajú
ideály, ktoré by mali byť základom spravodlivých medzinárodných vzťahov. Ako poukázali
moji predchodcovia Pavol VI. a Ján Pavol II. z tohto istého pódia, jedná sa o argumenty,
ktoré Katolícka cirkev a Svätá stolica sledujú s veľkou pozornosťou a záujmom, lebo
vo vašej aktivite vidia, ako je možné problémy a konflikty, týkajúce sa svetového
spoločenstva podriadiť spoločnej regulácii. OSN stelesňuje ašpiráciu po „vyššom stupni
medzinárodného smerovania“ (Ján Pavol II., Sollicitudo rei socialis, 43), inšpirované
a riadené princípom subsidiarity a preto schopné zodpovedať očakávaniam ľudskej
rodiny prostredníctvom záväzných medzinárodných pravidiel a štruktúr, schopných zosúladiť
každodenný život národov. Ešte dôležitejšie je to v čase keď zakúšame zrejmý paradox
všestranného konsenzu, ktorý je naďalej v kríze, pretože je podriadený rozhodnutiam
niekoľkých, kým svetové problémy si vyžadujú zásahy vo forme kolektívneho konania
zo strany medzinárodného spoločenstva. Iste, otázky bezpečnosti, téma rozvoja,
zmenšovanie lokálnych i globálnych nerovností, ochrana životného prostredia, zdrojov
a ovzdušia si vyžadujú, aby všetci medzinárodne zodpovední ľudia konali spoločne a prejavili
ochotu konať s dobrým úmyslom, rešpektujúc zákon a napomáhajúc solidaritu voči najchudobnejším
oblastiam našej planéty. Myslím osobitne na tie krajiny Afriky a iných častí sveta,
ktoré zostávajú na okraji opravdivého integrálneho rozvoja a tak sú neustále vystavené
riziku že budú zakúšať len negatívne dôsledky globalizácie. V kontexte medzinárodných
vzťahov je dôležité uznať nadradenosť tých pravidiel a štruktúr, ktoré sú svojou podstatou
zamerané na napomáhanie spoločného dobra a teda na šírenie ľudskej slobody. Také pravidlá
slobodu neobmedzujú; naopak, napomáhajú ju tým, že zakazujú činy a postoje, zamerané
proti dobru ľudskej osoby. V mene slobody tu musí byť vzájomný vzťah medzi právami
a povinnosťami, v ktorom je každý človek povolaný, aby prevzal zodpovednosť za svoje
rozhodnutia, ktoré koná v dôsledku toho, že vstúpil do vzťahov s druhými. Tu môžeme
naše uvažovanie upriemiť na spôsob, ako sa neraz aplikujú výsledky objavov a vedeckého
bádania. Napriek obrovskému dobru, ktoré z nich môže ľudstvo čerpať, niektoré aspekty
takej aplikácie znamenajú jasné porušovanie poriadku stvorenia, a to až do takého
bodu, že je nielen popieraná posvätná povaha života, ale samotná ľudská osoba a rodina
sú obraté o svoju prirodzenú identitu. Takisto medzinárodné pôsobenie, zamerané na
zachovanie životného prostredia a rôznych foriem života na zemi nemá len zaručiť rozumné
používanie vedy a technológií, ale má odhaliť aj pravý obraz stvorenia. To si nikdy
nevyžaduje rozhodovanie medzi vedou a etikou; skôr sa jedná o prijatie takej vedeckej
metódy, ktorá skutočne rešpektuje etické imperatívy. Uznanie jednoty ľudskej
rodiny a pozornosť voči vrodenej dôstojnosti každého muža a ženy nachádzajú dnes nové
dôrazy v „princípe zodpovednosti za ochranu“. Tento princíp bol definovaný len v súčasnosti,
no implicitne bol už prítomný od počiatkov OSN a dnes sa stal čoraz viac charakteristikou
činnosti tejto Organizácie. Každý štát má primárnu úlohu chrániť svojich obyvateľov
od závažného a pretrvávajúceho porušovania ľudských práv, ako aj pred dôsledkami humanitárnych
kríz, vyvolaných tak prírodou ako aj človekom. Ak štáty nie sú v stave zaručiť takúto
ochranu, musí zasiahnuť medzinárodné spoločenstvo a to právnymi prostriedkami, ktoré
obsahuje Charta Spojených národov a iné medzinárodné štruktúry. Pôsobenie medzinárodného
spoločenstva a jeho inštitúcií - za predpokladu že sa rešpektujú princípy, ktoré sú
základom medzinárodného poriadku -, nemôže byť nikdy interpretované ako nežiaduce
nanucovanie alebo obmedzovanie suverenity. Naopak, skutočné škody pôsobí práve indiferencia
a nezasahovanie. To, čo je naozaj potrebné, je prehĺbené hľadanie spôsobov ako predchádzať
a kontrolovať konflikty, využívajúc všetky možné diplomatické cesty
a venujúc pozornosť a povzbudzovanie aj najmenším znakom dialógu a túžby po zmierení. Princíp
„zodpovednosti za ochranu“ bol antickým ius gentium považovaný za základ každého konania
zo strany vládcov voči poddaným. V časoch, keď sa rozvíjal pojem suverénnych
národných štátov, dominikánsky brat Francesco de Vittoria - právom považovaný za predchodcu
idey Spojených národov -, takúto zodpovednosť opísal ako súčasť prirodzeného rozumu,
ktorý uznávajú všetky národy a ako dôsledok medzinárodného poriadku, ktorého úlohou
bolo upravovať vzťahy medzi národmi. Dnes tak ako vtedy musí taký princíp, vnímajúci
človeka ako Boží obraz, vyvolávať túžbu po absolútnej a základnej slobode. Založenie
Spojených národov, ako vieme, súvisí s hlbokým úpadkom, ktoré ľudstvo zakúsilo, keď
sa opustil vzťah a význam transcendentna a prirodzeného rozumu, v dôsledku čoho boli
vážne porušované slobody a dôstojnosť človeka. Keď sa niečo také deje, sú ohrozené
aj objektívne základy hodnôt, ktoré inšpirujú a usmerňujú medzinárodný poriadok a v základoch
sú narušené tie nedotknuteľné princípy, ktoré formulovali a konsolidovali i Spojené
národy. Keď stojíme pred novými a naliehavými úlohami, bolo by omylom vrátiť sa späť
k pragmatickému prístupu, ktorý sa obmedzuje na určenie „spoločného terénu“, minimálnemu
vo svojom obsahu a slabému vo svojich účinkoch. Odvolávanie sa na ľudskú
dôstojnosť, ktorá je základom a dôvodom zodpovednosti za ochranu, nás vedie k téme,
na ktorú nás upriamuje tento rok, ktorý je 60. výročím Všeobecnej deklarácie ľudských
práv. Tento dokument bol výsledkom súladu medzi náboženskými a kultúrnymi tradíciami,
motivovanými spoločnou túžbou, aby sa ľudská osoba stala srdcom inštitúcií, zákonov
a zásahov spoločnosti, ako aj rozhodnutia považovať ľudskú osobu za základného činiteľa
kultúry, náboženstva a vedy. Ľudské práva sú čoraz viac prezentované ako spoločný
jazyk a etický základ medzinárodných vzťahov. Súčasne univerzalita, nerozdielnosť
a interdipendencia ľudských práv slúžia ako garancia pre záchranu ľudskej dôstojnosti.
Je však jasné, že práva, uznané a vymedzené v Deklarácii, sa na každého
aplikujú na základe spoločného pôvodu osoby, ktorá zostáva najvyšším bodom stvoriteľského
Božieho plánu voči svetu a dejinám. Tieto práva sa zakladajú na prirodzenom zákone,
vpísanom do ľudského srdca a prítomnom v rôznych kultúrach a civilizáciách. Vyčleniť
ľudské práva z tohto kontextu by znamenalo zúžiť ich rozsah a upadnúť do relativistického
chápania, podľa ktorého význam a interpretácia práv by sa mohli meniť a ich univerzalita
by bola popieraná v mene rôznych kultúrnych, politických, sociálnych ba dokonca aj
náboženských kontextov. Preto neslobodno pripustiť, aby taká široká rôznosť pohľadov
zatemnila skutočnosť, že nielen práva sú univerzálne, ale je takou aj ľudská osoba,
subjekt týchto práv. Život spoločenstva tak na vnútornej ako i na medzinárodnej
úrovni jasne dokazuje, ako sú rešpektovanie práv a garancie, ktoré z neho vyplývajú,
mierou spoločného dobra a ktoré slúžia na hodnotenie vzťahu medzi spravodlivosťou
a bezprávím, rozvojom a chudobou, bezpečnosťou a konfliktom. Napomáhanie ľudských
práv zostáva najúčinnejšou stratégiou na odstránenie nerovností medzi krajinami a spoločenskými
skupinami ako aj pre rast bezpečnosti. Iste, obete biedy a beznádeje, ktorých dôstojnosť
je beztrestne porušovaná, sa ľahko stávajú obeťou hlasu po násilí a prvé sa môžu stať
rušiteľmi mieru. Spoločné dobro, ktorého dosiahnutie majú napomáhať aj ľudské práva,
nemožno dosiahnuť jednoducho aplikovaním správnych procedúr ani prostredníctvom
jednoduchej rovnováhy medzi protichodnými právami. Zásluhou Všeobecnej deklarácie
je, že umožnila rôznym kultúram, právnym systémom a inštitucionálnym modelom zhodnúť
sa okolo základného jadra hodnôt a teda aj práv. Dnes je však potrebné znásobiť úsilie
vzhľadom na tlaky, snažiace sa aby boli nanovo interpretované základy Všeobecnej
deklarácie a ohroziť tak vnútornú jednotu. To by umožnilo vzdialiť sa od úlohy
ochrany ľudskej dôstojnosti, a vytvorilo podmienky aby sa uspokojili jednoduché záujmy,
často osobitné záujmy. Deklarácia bola prijatá ako „spoločná koncepcia
ako napredovať“ (preambula) a nemožno ju aplikovať od seba oddelenými časťami, podľa
selektívnych tendencií a rozhodnutí, kedy hrozí že budú postavené proti ľudskej osobe
a tak aj nedeliteľnosti ľudských práv. Skúsenosť nás učí, že často lagalita
prevláda nad spravodlivosťou. Deje sa tak, keď sa dôraz na ľudské práva predkladá
len ako výsledok legislatívnych opatrení a normatívnych rozhodnutí, ktoré učinili
rôzne organizmy tých, ktorí držia v rukách moc. Ak sa práva prezentujú len ako legalita,
hrozí, že sa stanú len neúčinnými konštatovaniami, oddelenými od ich racionálnej a etickej
dimenzie, ktoré sú ich základom a cieľom. Naopak, Všeobecná deklarácia
posilnila presvedčenie, že rešpektovanie ľudských práv sa principiálne zakladá na
spravodlivosti, ktorá sa nemení a na ktorej sa zakladá aj záväzná sila medzinárodných
vyhlásení. Tento aspekt sa často zastiera, keď prevládne snaha zbaviť práva ich opravdivej
úlohy a to v mene malichernej utilitaristickej perspektívy. Nakoľko práva a z nich
vyplývajúce povinnosti prirodzene smerujú k ľudskej súčinnosti, je ľahko možné zabudnúť,
že sú ovocím spoločného zmyslu spravodlivosti, založenom predovšetkým na solidarite
medzi členmi spoločnosti a teda platné pre všetky časy a pre všetkých ľudí. Túto intuíciu
vyjadril už v piatom storočí Augustín z Hippo, jeden z učiteľov nášho
intelektuálneho dedičstva. Na margo pravidla „Nerob druhým, čo nechceš,
aby druhí robili tebe“ sa vyjadril, že taká zásada sa „nikdy a žiadnym spôsobom nemôže
obmieňať podľa rôznych názorov, prítomných vo svete“ (De doctrina christiana,
III, 14). Preto ľudské práva treba rešpektovať ako vyjadrenie spravodlivosti a nie
jednoducho preto, že ich umožňuje rešpektovať vôľa legislátorov. Dámy
a páni, kým dejiny napredujú, vznikajú nové situácie a je snaha spojiť ich do nových
práv. Rozlišovanie, teda schopnosť rozoznávať medzi dobrom a zlom sa stáva ešte naliehavejšie
v kontexte požiadaviek, ktoré sa týkajú samotného života a správania osôb, spoločenstiev
a národov. Keď hovoríme o téme práv, nakoľko sa týkajú dôležitých situácií a hlbokých
skutočností, je rozlišovanie zároveň nevyhnutná a plodná čnosť. Rozlišovanie
teda ukazuje, ako rozhodnutie zveriť exkluzívnym spôsobom jednotlivým štátom
s ich zákonmi a inštitúciami poslednú zodpovednosť za naplnenie očakávaní osôb, spoločenstiev
a celých národov prináša často dôsledky, ktoré vylučujú možnosť takého spoločenského
poriadku, ktorý by rešpektoval dôstojnosť a práva človeka. Z druhej strany vízia života
pevne zakotveného v náboženskom rozmere môže pomáhať dosiahnutie takýchto cieľov vďaka
tomu, že uznanie transcendentnej hodnoty každého človeka napomáha obrátenie srdca,
čo potom vedie k úsiliu čeliť násiliu, terorizmu a vojne a napomáhať spravodlivosť
a mier. To vytváraj aj vlastný priestor pre medzináboženský dialóg, ktorý sú Spojené
národy povolané podporovať, rovnako ako podporujú dialóg na iných poliach ľudskej
činnosti. Dialóg je potrebné uznávať ako prostriedok, ktorým môžu rôzne zložky spoločnosti
vyjadriť svoj pohľad a zakladať spoločný konsenzus na spoločnej pravde ohľadom hodnôt
alebo osobitných cieľov. Povahe slobodne praktizovaných náboženstiev je vlastné, že
môžu autonómne viesť dialóg myslenia a života. Ak je aj na takejto rovine oddeľovaná
náboženská a politická sféra pôsobenia, pochádza z neho veľký osoh pre jednotlivcov
a pre spoločenstvo. Z druhej strany Spojené národy môžu počítať s výsledkom dialógu
medzi náboženstvami a čerpať ovocie z ochoty veriacich ponúknuť vlastné skúsenosti
do služby spoločného dobra. Ich úlohou je ponúknuť víziu viery nie v termínoch intolerancie,
diskriminácie a konfliktu, ale v termínoch úplného rešpektu pravdy, svedomia, spolužitia,
práv a zmierenia. Ľudské práva musia samozrejme zahŕňať
aj právo na náboženskú slobodu, chápanú ako vyjadrenie dimenzie, ktorá je súčasne
individuálna i kolektívna, rešpektujúc víziu, ktorá predstavuje jednotu osoby, jasne
pritom rozlišujúc dimenziu občana a dimenziou veriaceho. Činnosť Spojených národov
v súčasných rokoch zaistila aby verejná diskusia ponúkla priestor aj postojom, inšpirovaným
náboženským pohľadom vo všetkých jeho rozmeroch, zahŕňajúc aj rituálny, rozmer kultu,
výchovy, šírenia informácií, ako aj slobody vyznávať alebo vybrať si náboženstvo.
Je preto nepredstaviteľné, že by veriaci museli potláčať časť samých seba – svoju
vieru -, aby mohli byť aktívnymi občanmi; nikdy nemá byť potrebné zaprieť Boha, aby
sa človek mohol tešiť svojim právam. Práva, spojené s náboženstvom, si vyžadujú o to
väčšiu ochranu, ak sa konfrontujú s prevládajúcou sekulárnou ideológiou alebo s exkluzívnymi
postojmi náboženskej väčšiny. Plná garancia náboženskej slobody sa nemôže obmedziť
na slobodné vykonávanie kultu; naopak, treba brať do úvahy aj verejný rozmer náboženstva
a teda možnosť veriacich mať svoj podiel na budovaní spoločenského poriadku. Po pravde
to už aj robia, napríklad prostredníctvom svojho veľkodušného a vplyvného zapojenia
sa do rozsiahlej siete iniciatív, počínajúc univerzitami, vedeckými inštitúciami,
školami, lekárskou starostlivosťou až po charitatívne organizácie a službu chudobným
a odsúvaným. Odmietanie uznať príspevok pre spoločnosť, podnietený náboženskou dimenziou
človeka a hľadaním Absolútna – ktoré je už svojou povahou vyjadrením spoločenstva
medzi ľuďmi -, by bezpochybne privilegovalo individualistický prístup a rozdrobovalo
jednotu ľudskej osoby. Moja prítomnosť na tomto zhromaždení je znakom úcty
k Spojeným národom a treba ju chápať ako prejav nádeje, že OSN môže čoraz viac slúžiť
ako znamenie jednoty medzi národmi a ako nástroj služby celej ľudskej rodine. Vyjadruje
aj vôľu Katolíckej cirkvi ponúknuť svoj vklad do budovania medzinárodných vzťahov.
Na realizácii takých cieľov Cirkev pôsobí aj prostredníctvom medzinárodných aktivít
Svätej stolice, a to primeraným spôsobom a vlastným príspevkom v etickej a morálnej
sfére a slobodnou činnosťou svojich veriacich. Bez pochýb mala Svätá Stolica vždy
svoje miesto na zhromaždeniach národov, prejavujúc tak vlastný charakter osobitného
subjektu na medzinárodnom poli. Ako v súčasnosti potvrdili Spojené národy, Svätá Stolica
tak ponúka svoj vlastný vklad podľa smerníc medzinárodného práva, pomáha definovať
ju a odvoláva sa na ne. Spojené Národy zostávajú privilegovaným
miestom, kde má Cirkev úlohu priniesť svoju skúsenosť „experta v ľudskosti“, rozvinutú
počas stáročí medzi národmi každej rasy a kultúry a dať ju k dispozícii všetkým členom
medzinárodného spoločenstva. Táto skúsenosť a činnosť, zameraná na dosiahnutie slobody
pre každého veriaceho, má za cieľ aj zvýšenie miery ochrany práv človeka. Tieto práva
sa zakladajú a stvárňujú na nadprirodzenej povahe človeka, čo pomáha mužom a ženám
prejsť svojou cestou viery a hľadania Boha v tomto svete. Uznanie tejto dimenzie sa
posilní, ak chceme podporovať nádej ľudstva na lepší svet a ak chceme vytvoriť podmienky
pre mier, rozvoj, spoluprácu a garanciu práv budúcich generácií. V mojej
súčasnej encyklike Spe salvi som zdôraznil, že „stále nové, namáhavé
hľadanie správneho usporiadania ľudských záležitostí je úlohou každej generácie“ (č.
25). Pre kresťanov je taká úloha dôvodom nádeje, prameniacej zo spásonosného diela
Ježiša Krista. To je dôvod, prečo je Cirkev šťastná, že sa môže zapojiť do činností
tejto váženej Organizácie, ktorej je zverená zodpovednosť napomáhať mier a dobrú vôľu
celého sveta. Milí priatelia, ďakujem vám za dnešnú možnosť obrátiť sa na vás a uisťujem
vás, že budem svojimi modlitbami podporovať uskutočňovanie vašej vznešenej úlohy.“ Preklad:
Marián Gavenda