Príhovor kardinála Jozefa Tomka na prezentácii knihy „Slovensko a Svätá stolica v 20. storočí“

Vatikán (11. apríla, RV) - Mal som česť na požiadanie napísať záver do zborníka konferencie, ktorú 24.novembra 2005 usporiadalo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky pri Svätej stolici pri príležitosti 5. výročia podpísania Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Teraz mi pripadá česť byť posledným, kto vystúpi na prezentácii pekného vydania zborníka, o ktoré sa graficky postarala Libreria Editrice Vaticana. Predpokladám, že skutočným dôvodom pozvania, ktoré som vďačne prijal, boli moje úzke a stále kontakty so Svätou stolicou a so Slovenskom.


1. Chcel by som predovšetkým vyjadriť radosť nad vydaním tejto knihy. Zúčastnil som sa na mnohých rozličných konferenciách. Preto považujem za obdivuhodné, že konferencia konaná 24.novembra 2005 dokázala priniesť toľko veľmi kvalitných plodov, ktoré sa nachádzajú v prezentovanej publikácii. Ide o mnohé a hodnotné príspevky na vysokej úrovni, predovšetkým historickej, týkajúce sa úlohy či už Svätej stolice, či Slovenskej republiky, s nezaujatým prístupom k historickým udalostiam, ktoré presahujú uplynulé dvadsiate storočie a sú hodnotené skúmaním objektívnej pravdy stojacej nad ideológiami, pričom nechýbajú ani niektoré nevydané alebo ťažko dostupné záznamy. Tá konferencia bola usporiadaná pri príležitosti 5. výročia podpísania Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, teda dokumentu „diplomatického“ vo vznešenom význame tohto slova, a príspevky v zborníku si zachovávajú úctivý tón, bez toho aby sa pri predstavovaní histórie znížili ku kompromisom „diplomatickým“ v negatívnom zmysle.



Zborník je teda cenný pre históriu Slovenska a tamojšej katolíckej cirkvi, ale predstavuje aj rozličné zaujímavé širšie aspekty. Tým viac, že ide o dejiny, ktoré pokračujú z minulosti do prítomnosti, s perspektívami pre budúcnosť. Základná zmluva stanovuje a upravuje vzťahy a správanie medzi dvoma inštitúciami, ktoré predstavujú dve oblasti veľkej väčšiny slovenského obyvateľstva: duchovná katolícka oblasť a časná štátna oblasť. Považujem za užitočné preskúmať to, čo vytvára „ducha“, čiže východiskové hodnoty Základnej zmluvy, ktoré sú spoločné Svätej stolici aj Slovenskej republike, „vysokým zmluvným stranám“. Tieto hodnoty nie sú abstraktné, ale žijú v ľude a umožňujú samotnú Základnú zmluvu a jej doplnky.

2. Základná zmluva je vždy právnym dokumentom aj svojím slovníkom. Obsahuje však aj filozoficko-morálnu koncepciu, ktorú by bolo dobré rozvinúť ďalším štúdium. Z katolíckej strany by som chcel hneď vyjadriť dôležité presvedčenie, že to, čo je autenticky kresťanské, je aj hlboko ľudské. Opravdivé náboženské požiadavky sú v súlade s človekom. Ako to vyslovil veľký pápež Ján Pavol II, „človek je základnou cestou cirkvi“ (encyklika „Redemptor hominis“). Služba človeku, občanovi, je tiež cieľom moderného štátu. Celkové dobro človeka je teda pre cirkev aj štát spoločným základom ich spolupráce.



Moderný štát nie je štátom totalitným, ale demokratickým. Uznáva základné práva osoby, rodiny, združení aj náboženskú slobodu. Preto vo vzťahu k náboženstvu a cirkvi odmieta na jednej strane cézaropapizmus a na druhej teokraciu. Ústava Slovenskej republiky zabezpečuje a garantuje slobodné uplatňovanie náboženstva a činnosť cirkvi. Treba však podrobnejšie dohody na spresnenie vzájomných vzťahov medzi štátom a cirkvou, v tomto prípade katolíckou, ktoré slúžia dobru ich členov a sociálnemu mieru.



3. Východiskové hodnoty Základnej zmluvy sú vynikajúcim spôsobom formulované v jej preambule, ktorá sa predovšetkým odvoláva za Svätú stolicu na dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu a kanonické právo a za Slovenskú republiku na ústavné normy. Potom pokračuje: „odvolávajúc sa na medzinárodne uznávané princípy náboženskej slobody, na významné poslanie Katolíckej cirkvi v dejinách Slovenska, ako aj na jej aktuálnu úlohu sociálnej, morálnej a kultúrnej oblasti, hlásiac sa k cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu, uznávajúc prínos občanov Slovenskej republiky pre Katolícku cirkev, deklarujúc vôľu prispievať k celkovému duchovnému a materiálnemu dobru človeka a spoločnému dobru (dohodli sa takto)“.



Tento krátky text uznáva významnú úlohu Katolíckej cirkvi v minulých slovenských dejinách, ale aj jej „aktuálnu úlohu v sociálnej, morálnej a kultúrnej oblasti“ a táto presná špecifikácia oblastí má v dokumente medzinárodného charakteru svoju váhu. Preambula navyše exaktnými výrazmi určuje spoločný cieľ oboch zmluvných strán, a to „prispievať k duchovnému a materiálnemu dobru človeka a spoločnému dobru“. Táto spoločná vôľa je veľkou hodnotou, ktorú treba trvalo zachovať v súčasných aj budúcich vzťahoch medzi štátom a Katolíckou cirkvou.



Osobne na mňa robí v preambule dojem najmä zmienka o „cyrilo-metodskom duchovnom dedičstve“. Tento výraz pochádza z preambuly Ústavy Slovenskej republiky, preberá z nej rovnakú terminologickú formuláciu a znova potvrdzuje jej obsah, ktorý by mohol ľahko uniknúť a ktorý sa nenachádza naplno v minulých i nedávnych dejinách Slovenska. To, že sa uvádza v právnom dokumente medzinárodného charakteru, potvrdzuje jeho platnosť ako aktuálnej a pôsobiacej reality, významnej tak pre národné spoločenstvo ako aj pre cirkev. Stojíme tu pred jednou z najvýznamnejších základných hodnôt, nielen historických, ale aktuálnych. Toto dedičstvo je „duchovné“: ide o vieru a kresťanskú morálku prenesenú do rodiny, kultúry, výchovy, do rešpektovania blížneho a harmónie v spoločnosti. Je to „dedičstvo“, lebo je sprostredkované od svätých Cyrila a Metoda, ktorých my Slováci nazývame svojimi apoštolmi a ktorí múdrou inkulturáciou viery nás voviedli na kultúrne javisko svojej doby. Toto dedičstvo zostalo živé cez stáročia ako oheň pod pahrebou (historikom chcem pripomenúť „Spišské zlomky“, sviatky patrónov, staré prepošstvá Bratislava a Spiš a iné), znovu ožilo najmä v ostatných piatich-šiestich storočiach, vytvárajúc tradíciu, ktorá stále trvá, ba dnes je ešte živšia a účinnejšia. Nechýbali pokusy odsúvať jeho význam, ale teraz ho historiografia znova oceňuje ako hodnotu etickú, náboženskú, kultúrnu a duchovnú, ba aj spoločenskú a občiansku. Tam sú naše kultúrne korene, pre nás Slovákov je to nielen náš „génie du christianisme“, ale aj „génius“, čiže tvorivá sila našich kultúrnych dejín.



Otcovia ústavy Slovenskej republiky pochopili tento hlboký význam našich dejín a uviedli tento obrovský komplex hodnôt, ktorý sa skrýva vo výraze „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“ v najvýznamnejšej časti našej Ústavy, čiže v jej preambule, teda ako hodnotu, ktorá tvorí základ, inšpiráciu, ale aj interpretáciu celej ústavnej normy. Preambula Základnej zmluvy potvrdzuje toto „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“ a ukazuje jeho konkrétnu a aktuálnu právnu platnosť, veď tvorí súčasť dokumentu medzinárodného charakteru. Dúfam, že ďalšie štúdium prameňov slovenskej ústavy a nepriamo Základnej zmluvy sprostredkuje nášmu ľudu poznanie a povedomie o tejto skutočnosti.

4. Z týchto úvah, ktoré som tu len stručne naznačil, vyplýva aj povzbudivý záver pre prítomnosť a budúcnosť vzťahov medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Živiť a podporovať rast ducha týchto dohôd v smere naznačenom preambulou slovenskej Ústavy a zároveň preambulou Základnej zmluvy je v záujme tak štátu ako aj Katolíckej cirkvi, slúži pokojnému spolunažívaniu a spoločnému dobru. Obe preambuly majú veľkú právnu hodnotu a zostávajú spoľahlivými inšpiračnými a interpretačnými prameňmi. Prirodzene, musia sa aplikovať a byť účinné. Nedávne diskusie týkajúce sa oblasti výchovy a vzdelávania možno šťastne prekonať a vyriešiť, bez ideologických tlakov, už na základe príslušných článkov. Chcem napríklad citovať článok 12: „1. Starostlivosť o deti a ich výchova je právom a povinnosťou rodičov. Ak toto právo nemôžu zo závažných dôvodov uplatňovať rodičia, ... (rozhodne súd). 2. Rodičia (a iné osoby a zariadenia uvedené v odseku 1) majú právo vychovávať deti v súlade s vieroučnými a mravoučnými zásadami Katolíckej cirkvi“. To isté sa uvádza o právnom postavení cirkevných škôl vo výchovnom a vzdelávacom procese a o finančných záväzkoch štátu v článku 13 (najmä odseky 1, 2, 7) a v článku 20. Citoval by som len niektoré veľmi jasné ustanovenia: „(cirkevné) školy a školské zariadenia majú rovnaké postavenie ako štátne školy a školské zariadenia a sú neoddeliteľnou a rovnocennou súčasťou výchovno-vzdelávacej sústavy Slovenskej republiky. Rozsah finančného zabezpečenia (uvedených) škôl a školských zariadení z prostriedkov štátneho rozpočtu ... upraví ... (článok 13, odsedk 2). Všimli ste si dôležitú formuláciu „z prostriedkov štátneho rozpočtu“ ? „Osoby s katolíckym vierovyznaním majú vo výchovno-vzdelávacom procese právo uplatňovať svoje presvedčenie, pokiaľ ide o výchovu k rodičovstvu, v súlade so zásadami kresťanskej etiky ... „ (článok 13, odsek 7). Ako posudzovať vo svetle Základnej zmluvy ministerský program ochrany sexuálneho zdravia?



Kriminalita mládeže robí starosti tak štátu – ako to naznačujú vysokopostavené slovenské osobnosti – ako aj cirkvi, preto tieto normy a školské zariadenia majú nesmierny význam pre celú slovenskú spoločnosť.

Prezentácia zborníka, na ktorej sú prítomní predstavitelia Svätej stolice a Slovenskej republiky, sa javí ako veľmi užitočná príležitosť na uvedomenie si významu a aktuálnosti Základnej zmluvy, podpísanej 24.novembra 2000. Osobne chcem poďakovať predovšetkým Veľvyslanectvu Slovenskej republiky pri Svätej stolici za túto knihu s veľkou historickou a právnou hodnotou a živou aktuálnosťou aj za možnosť diskutovať o jej bohatom obsahu. Ďakujem.

Kardinál Jozef Tomko