Slovo pre chorých: Emauzy

Drahý brat, sestra! Sme vo Veľkonočnom období a v tomto duchu, ktorým by mal byť duch radosti sa bude niesť aj moje dnešné zamyslenie. Túto úvahu začnem tak trochu netradične, otázkou. Čo pre teba znamená zmŕtvychvstanie? Ako ho vnímaš? Veríš, že Ježiš vstal, alebo je to pre teba udalosť, ktorá sa stala niekedy dávno a tebe to nič nehovorí...? Písmo hovorí, že keby nebolo zmŕtvychvstania, zbytočná by bola naša viera. Či sa nám to páči, alebo nie musíme pripustiť, že v našom živote sú udalosti, v ktorých sa v istom zmysle podobáme emauzským učeníkom, ktorí sa vracali z Jeruzalema plní bezradnosti a sklamania. Veď Ježiš, ktorého milovali bol ukrižovaný a zomrel... V ich srdci niet viac priestoru pre radosť a nádej... Aj ich rozhovor, ktorý cestou vedú je beznádejný... Možno spomínajú na chvíle strávené s Ježišom, ale to, čo medzi sebou zdieľajú je bolesť nad stratou milovanej osoby. Možno skonštatovať, že to, čo učeníkom uľahčí tak neznesiteľné bremeno bolesti, je práve komunikácia. Spomínaný rozhovor pokračuje aj v okamihu, keď sa stretávajú s tým, koho oplakávajú, s Ježišom. Zrak mali zahalený, aby Ho nepoznali. Keď sa Ježiš učeníkov pýta, o čom sa zhovárajú, oni na Jeho otázku reagujú otázkou: „Ty si vari jediný cudzinec, ktorý nevie, čo sa v Jeruzaleme stalo v týchto dňoch?“ Ten, s ktorým strávili toľko času, s ktorým mali osobnú skúsenosť je zrazu cudzinec, ktorý nevie čo sa stalo. Zahalený zrak môže spôsobiť nepoznanie... Tu si môžeme uvedomiť skutočnosť, že presne tak je to aj v našom živote, pretože nepoznáme, sme plní bolesti a beznádeje. Bolesť, ktorú znášame sa naozaj bez poznania Krista, predovšetkým cez Sv. Písmo a eucharistiu stáva neznesiteľným bremenom, ktoré nás ťaží a my nevieme čo s tým... Postoj učeníkov sa mení vo chvíli, keď Ježiša spoznávajú pri „spoločenstve stola“, kde sa uskutočňuje aj lámanie chleba... Ježiš láme chlieb a podáva ho učeníkom. V tom okamihu sa oni rozpamätajú na im známe gestá, ktoré Ježiš robil pri Poslednej večeri a spoznávajú Ježiša, teda Toho, ktorého oplakávali. Hľa, v akom krátkom okamihu sa beznádej premieňa na skutočnú nádej a radosť, ktorá pramení zo zmŕtvychvstania.  
Brat, sestra! Aby nádej nezomrela v našich srdciach je nutné uveriť, že Ježiš naozaj žije. Je živý Boh, ktorý aj nás povoláva k plnosti života, ale predovšetkým radosti z neho. Chce nám ukázať cestu života a túži nás po nej sprevádzať. Nesľubuje nám, že nás zbaví bolestí a krížov, ale chce, aby sme na ten svoj kríž hľadeli s nádejou... Pretože najväčšia radosť prichádza po prežitej najhlbšej bolesti. Ak chceme byť plní, musíme sa vyprázdniť. Ak sa vyprázdnime od nánosov hriechu, vtedy sa nám zastretý zrak zmení na jasnejšie videnie súvislostí, ktoré denne odžívame. Potom pochopíme, že je prirodzené, že z času na čas prežívame bolesť a smútok, ale bolesť a smútok nesmie zostať hlavnou náplňou nášho života, ktorý je výnimočný.

Ježiš je živý... Je s nami a v nás prostredníctvom slova a eucharistie. Náš čistý zrak nám umožní spoznávať Ho a poznať. Učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba... Ten, ktorého milovali nezostal v hrobe. Rozlámal okovy smrti a je stále prítomný medzi nimi. Bolesť učeníkov, sa mení na jasavú radosť. Aj my dnes sa radíme medzi Ježišových nasledovníkov a učeníkov. Teda viac ako o bolesti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou nášho života rozprávajme o radosti, ktorá pramení z Jeho zmŕtvychvstania. Sme učeníkmi a teda sme poslaní hlásať túto radostnú zvesť života... Života, nie smrti. Pokúsme sa preto osloviť malomyseľných slovami, ktoré boli vlastné Pápežovi v blahej pamäti Jánovi Pavlovi II. „Nebojte sa!“ Ježiš žije a je s Vami. Nájdete ho celkom blízko seba, vo svojom okolí... V trpiacich, biednych, hladujúcich, i v tých, ktorí prežívajú jasavú radosť z maličkostí, alebo z veľkých vecí... Učeníci odišli z Jeruzalema do Emáuz... Odišli, lebo nechceli zostať na mieste, kde prežili niečo, čo otriaslo ich prirodzenosťou. Odišli, lebo chceli zabudnúť a mysleli si, že ukrižovaním sa všetko skončilo. Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, ich však živý sprevádza do Emáuz. Toto Ježišovo sprevádzanie je pre učeníkov výzvou vrátiť sa tam, kde to všetko začalo, do Jeruzalema a vlastne aj k bolesti, ktorá je vnímaná práve na dreve kríža.

Brat, sestra, želám ti, aby si vo svojom neľahkom položení pochopil, že bez bolesti niet nádeje... Ak by sme prežívali iba radosť, bolo by to o ideálnej predstave o živote. Vráť sa do svojho Jeruzalema k bolesti, ktorú Ježiš premení na jasavú radosť za predpokladu, že o to budeš stáť. Vo svojom Jeruzaleme, tam, kde to všetko začalo staň sa podľa svojich možností a schopností Ježišovým nasledovníkom a učeníkom. Snáď to bude krokom k slobode, ktorá nám v prežívaní často chýba. Práve preto, že sme veľmi radi otrokom bolesti. Môj živý Ježišu. Tak často sa radím k tým, ktorí nemajú nádej. Som ako učeníci, pre ktorých sa ukrižovaním a smrťou všetko skončilo. Rozpáľ moje srdce ochotou hľadať ťa a spoznávať zvlášť v slove a v eucharistii, ale aj vo veciach a ľuďoch okolo... Odhaľ svojou milosťou môj zastretý zrak, aby som milovala bolesť, v ktorej je svetlo nádeje a radosť.

Ivana Mochorovská