Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Beznohá Veľká noc?

I keď by mal byť veľkonočný týždeň práve v plnom rozmachu, na každom kroku počúvam skôr ozvenu sklamaných emauzských učeníkov: počasie nevyšlo, sviatky preleteli a keď sa človeku žiadalo ešte deň – dva vydýchnuť, v preplnených vlakoch a upchatými autostrádami sme sa utrmácaní vrátili do víru všednosti...
To je dôvod, milí poslucháči, položiť si spolu s vami pár otázok, prečo asi je tomu tak.
Iste, inak sa spieva radostné aleluja, keď nás cestou do kostola zalievajú žiarivé lúče jarného slnka a inak, keď nám šľahal do tváre vietor a dážď. Ale to sú len pocity. „Nedajme si vziať veľkonočnú radosť zo sŕdc“, povedal aj pápež premoknutým veriacim na Svätopeterskom námestí. Viacerých kazateľov som počul tiež zdôrazňovať, že Veľká noc sa teraz deje predovšetkým v našom srdci. Je to je pravda, ale nie celkom, treba dodať. V rámci duchovného čítania – a trošku odbočiac všetkým vrelo odporúčam túto stáročiami overenú duchovnú prax -, sa cez tieto dni znova vraciam k úvahám pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu o veľkonočnom tajomstve. Jej biblickému názvu – pasche – venuje celú kapitolu. Toto hebrejské slovo neznamená len prechod Izraelitov cez Červené more či celé putovanie z egyptského otroctva do zasľúbenej vlasti. Pascha – prechod – znamená, že okolo nich „prešiel“ Pán, zahalený do svojej slávy, dal Izraelitom pocítiť svoju suverénnu moc i otcovskú starostlivosť. V kresťanskom chápaní znamená pascha Ježišov prechod cez utrpenie k sláve u Otca i náš prechod v krste zo smrti hriechu do života v milosti. Je to udalosť, ktorá sa už zavŕšila v Ježišovi – Hlave, ale zároveň neustále prebieha v Ježišovom mystickom tele, teda v nás a liturgicky najsilnejšie cez veľkonočné sviatky. No v skutočnosti neustále. Preto smútiť za príliš rýchlo ubehnutými sviatkami nie je na mieste. Paschu práve držíme v rukách, práve by sa mala diať. To je teda prvý dôvod na radosť.
Týždeň pred veľkým týždňom upadol náhle do kómy príbuzný mojich známych. Bolesti hlavy dlho pripisovali migréne, v skutočnosti to bol rakovinový nádor a lekári nedávali nádej. Najbližších bolelo, že sa nestihli ani len slovkom rozlúčiť. „Otvoril oči a stlačením ruky dáva najavo, že nás vníma!“ – znela po pár dňoch radostná správa, i keď jeho stav bol naďalej žalostný. Okamžite zvonili telefóny všetkým príbuzným. Je to reakcia, vpísaná človeku priamo do génov. Čím väčšia radosť alebo bolesť, tým väčšia túžba hneď sa o ňu podeliť. SMS – správy o dátume a rozmeroch novorodencov, o výsledkoch skúšok, o zmeškaných vlakoch a pristávajúcich lietadlách by vedeli rozprávať svoje. Tých, čo prišli do styku so vzkrieseným Kristom charakterizuje spoločná črta: hneď to bežali povedať ďalej. Ženy bežia od hrobu k účeníkom, vzápätí uteká Peter a Ján k hrobu, emauzskí učeníci sa v ten istý večer ponáhľajú do Jeruzalema a všetci potom do Galiley. Pohyb a radosť. Či skôr radosť a preto pohyb? „Vstal, niet ho tu!“, museli zvestovať na všetky strany a z prvotného nadšenia neschladili učeníkov ani temné väzenské cely a neprebrali ani biče korbáčov. Nebola to len túžba zvestovať. Bolo to vedomie, že tí druhí to súrne potrebujú počuť. Uistenie o záchrane. Hrob bol dovtedy miestom bez návratu. Od okamihu narodenia vrhal na človekov život svoj hrozivý tieň. Trpkou príchuťou neodvratného strácania poznačoval aj tie najkrajšie chvíle a všetko bolestné vďaka nemu strácalo akýkoľvek zmysel. Otvorený vchod hrobu, ktorým Ježiš vystúpil k Otcovi, sa pre ľudí stal bránou na druhý breh večnosti. Odmietať Ježiša znamená odmietať základnú životnú perspektívu. Spoločnosť sa nedelí na veriacich a neveriacich. Sú len tí, čo veria vo vzkriesenie a tí, čo sa uisťujú, že sa tak nestalo. Obdivuhodná, deštruktívna, nelogická viera je viera tých druhých. A zároveň drahý špás. Tieň hrobu a strach z neho musia veriaci v smrť odháňať za draho zaplatené formy zabúdania, zaspávania, sebaklamov a únikov. Hovoriť o vzkriesení neznamená odpútavať pozornosť od pozemských problémov, ako to kresťanom vyčítali marxisti. Hovoriť o vzkriesení znamená ponúkať dôvody životnej radosti. Ak veríme vo vzkriesenie, malo by to na nás vidieť. Svätý Ján Zlatoústy na to pred takmer sedemnástimi storočiami používa prirovnanie z ktorého sa zdá, akoby dnes chodieval ulicami našich miest: keď žena vyjde s parfumérie na ulicu, všetci sa za ňou obzerajú. Cítia vône, ktorými v obchode nasiakla. „Tak by sa mali obracať na ulici aj za veriacimi, keď idú z kostola – hovorí ten istý Zlatoústy – mala by z nich žiariť radosť“.
Ďalší dôvod i spôsob, ako môže a má Veľká noc pre nás pokračovať aj po sviatkoch.
Symbolom kresťanstva je kríž. Zvislé rameno predstavuje spojenie človeka s Bohom, ktoré sa v plnosti uskutočnilo práve vykupiteľskou obetou Bohočloveka Ježiša Krista. Predstavuje náš osobný vzťah k Bohu, naše modlitby, prijímanie sviatostí, celý osobný duchovný život. Nebol by však krížom bez vodorovného ramena, prestavujúceho roztvorené náručie, objatie, náš vzťah k blížnym, či už sú ku nám dobrí alebo zlí. Viera bez skutkov je mŕtva a zvislé rameno bez priečneho nie je znakom kresťanstva.
Vďaka všeobecne rozšírenej individualistickej mentalite, snahám zatlačiť náboženstvo do sakristií chrámov a za dvere domácností sa často sami uzatvárame v náboženskom gete, v ktorom považujeme za duchovný život len náš osobný vzťah s Bohom. Počas omše sme upriamení na oltár – a to je dobre, ale nič nevieme o tých, čo stoja vedľa nás, ktorým podávame ruky a nazývame ich bratia a sestry – a to je zle. Ak bola počas totalitného obdobia skúšaná viera, dnes je skúšaná naša nádej. Náš smútok, zamotanosť v osobných problémoch a uzavretosť do úzkych spoločenstiev nesvedčí o nádeji.
Ak jeden z hlavných biblických významov slova Pascha znamená, že „Pán prešiel popri nás“ – malo by sa to prejaviť v záujme, službe a radosti. Inak by to znamenalo, že tohoročná pascha prešla popri nás a nenechala v nás žiadnu stopu. Smutné tváre mladých i starých, ktoré na nás hľadia od rána do večera sú hlasným volaním po veľkonočnej zvesti, ktorú súrne potrebujú počuť. Veľkonočným tajomstvom si treba naplniť srdce ale potom mu dať nohy, aby sa o ňom dozvedeli a zakúsili ho vďaka nám, terajším učeníkom, aj tí druhí.