Zamyslenie na Kvetnú nedeľu

Kvetnou nedeľou začíname Svätý týždeň Ježišovho utrpenia a smrti. Chceme sa s ním čo najviac zjednotiť na jeho púti z večeradla až na vrchol Kalvárie, zahľadieť sa do jeho umučenej tváre, aby sme ho potom spoznali vzkrieseného. Božie slovo nám ukazuje krehkosť a premenlivosť ľudskej slávy i nepominuteľnosť slávy, ktorá sa, hoci bolestne, rodí v láske. Ľud, ktorý nadšene volá Ježišovi na slávu pri jeho vstupe do Jeruzalema o pár dní celkom nepochopiteľne bude žiadať jeho smrť. Ježiš nehľadá takúto slávu. Jeho sláva je v Otcovi, v plnení jeho vôle, vo večnom ponorení sa v Tom, ktorý sám je láskou i slávou. Preložené pre nás ľudí to znamená nikdy nekončiace rozhodnutie milovať každého a za každých okolností.

Trpiaci Ježiš, ktorý nás aj v tejto situácii volá nasledovať ho, snáď v nás vyvoláva túžbu utiecť, lebo všetci sa bojíme utrpenia. Radšej hľadíme na veselú, usmiatu tvár, ako na tvár pokrivenú bolesťou. Na druhej strane trpiaci Boží Syn je ešte viac príťažlivý. Nie pre samotnú bolesť, ale preto, že sa v ňom môžeme nájsť. Zrazu sa nám stane bratom tam, kde niekedy chýba ľudský brat alebo sestra, hoci po nich veľmi túžime. Ako veľmi sa nám stáva podobný ten, ktorý pohrozil vetru a moru a ony ho poslúchali, ktorý vyvolal mŕtveho z hrobu, a zrazu ho vidíme plného úzkosti až po krvavé kropaje potu. Vidíme ho ako prosí o kúsok tepla ľudského spoločenstva svojich učeníkov, ale oni sú práve v tej chvíli unavení. Trasie sa pred tým, čo ho čaká a vie, že len jediné rozhodnutie je správne – to, ktoré ho bude bolieť. Padá pod ťarchou bremena, ktoré musí niesť a je odkázaný na súcit a pomoc druhých. Napokon sa cíti úplne opustený, sám medzi nebom a zemou. Nie je to niekedy náš príbeh?

Potrebujeme takého brata, ktorý pozná hĺbku ľudskej úzkosti a bolesti. Potrebujeme brata, ktorý je zároveň väčší ako náš strach a bolesť. Ba viac, my sami sme povolaní byť bratmi a sestrami tým, ktorí nosia Ježišovu tvár poznačenú úzkosťou a bolesťou. Pascal povedal: „Kristus je v agónii v olivovej záhrade až do konca sveta. Nemôžeme ho celý ten čas nechať samého.“ Je aj dnes všade tam, kde je človek smutný, kde je opustený a trpí, kde je ponižovaný a má strach. A my môžeme urobiť niečo pre Krista, ktorý je v agónii dnes v našich blížnych. Počas nášho pôstneho úsilia sme mohli spoznať, že práve preukázané milosrdenstvo je to, ktoré nám najviac pomáha rásť. Až v ňom nadobúdajú zmysel modlitba a pôst. Milosrdenstvo totiž neuzdravuje len človeka, ktorému sme ho preukázali, ale uzdravuje nás samých. Je liekom na naše vlastné bolesti a strach.

Ježišove slová sú jasné: „Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Keď spoznáme v tvári našich blížnych Kristovu tvár, už si nebudeme môcť umyť ruky ako Pilát. Nás sa to týka a veľmi osobne a bytostne. Naše rozhodnutia sú rozhodnutím alebo o krehkej ľudskej sláve alebo o sláve lásky, ktorá sa rodí z kríža. To je ohnivko, ktoré spája nebo so zemou. Je to dar Otca v Synovi a našom bratovi.

Ľubomír Vojtašák, kňaz Spišskej diecézy