Generálna audiencia Benedikta XVI.: Boetius a Kasiodor
Vatikán (12. marca, RV) - V katechéze na dnešnej generálnej audiencii sa pápež
Benedikt XVI. venoval osobnostiam dvoch veľkých kresťanských autorov z talianskeho
polostrova, z obdobia po páde Západorímskej ríše – Boetia a Kasiodora. Boetius sa
narodil v Ríme okolo roku 480 zo vznešeného rodu Aniciovcov. Už ako mladý vstúpil
do verejného života, vo veku 25 rokov sa stal senátorom: „Verný tradícii
svojej rodiny vstúpil do politiky, presvedčený, že možno spojiť podstatné línie rímskej
spoločnosti s hodnotami nových národov. A v tomto novom čase stretu kultúr považoval
za svoje poslanie zjednotiť a spojiť tieto dve kultúry – klasickú rímsku s rodiacou
sa kultúrou Ostrogótov. Taký aktívny v politike bol aj pod vládou Teodoricha,
ktorý ho v prvých chvíľach veľmi obdivoval. Napriek tejto svojej verejnej aktivite
Boetius nezanedbával štúdium, zaoberajúc sa predovšetkým prehlbovaním filozoficko-náboženských
tém. Napísal však aj príručky aritmetiky, geometrie, hudby, či astronómie: všetko
so zámerom odovzdať novým generáciám a novým časom veľkú grécko-rímsku kultúru.“
Ako
ďalej uviedol Benedikt XVI., Boetiovo najznámejšie dielo je De consolatione philosophiae
(O úteche filozofie), ktoré napísal vo väzení kvôli tomu, aby dal zmysel svojmu nespravodlivému
zadržaniu: „Bol obvinený z komplotu proti kráľovi Teodorichovi, keď sa pri jednom
spore pridal na stranu svojho priateľa senátora Albína. Ale išlo iba o predsudok:
v skutočnosti Teodorich – arián a barbar – podozrieval Boetia, že sympatizuje
s byzantským imperátorom Justiniánom. Bol odsúdený na smrť a popravený 23.
októbra 524, iba vo veku 44 rokov. Práve tento dramatický koniec a skúsenosť, ktorá
mu predchádzala, mu umožňuje prihovoriť sa aj súčasnému človeku a predovšetkým mnohým
ľuďom, ktorí podstupujú taký istý osud kvôli nespravodlivosti, prítomnej v toľkých
nespočetných oblastiach ‛ľudskej spravodlivosti‛. V tomto svojom diele vo väzení hľadá
útechu, hľadá svetlo, hľadá múdrosť a hovorí, že sa naučil rozoznávať práve v tejto
situácii medzi zdanlivým dobrom – ktoré vo väzení neexistuje – a skutočným dobrom,
ako autentickým priateľstvom, ktoré ani vo väzení neprestáva existovať. Najväčším
dobrom je Boh: Boetius sa naučil – a učí to aj nás – neupadať do fatalizmu, ktorý
ničí nádej. Učí nás, že vo svete nevládne osud, ale Prozreteľnosť, ktorá má svoju
konkrétnu tvár. A s Prozreteľnosťou možno aj hovoriť, pretože prozreteľnosť je Boh.
Tak aj vo väzení mu zostáva možnosť modliť sa, čiže rozprávať sa s tým, ktorý nás
zachraňuje.“ Ako poznamenal Svätý Otec, filozofia, v zmysle hľadania
skutočnej múdrosti, je podľa Boetia pravým liekom duše (lib. I). Na druhej strane
človek môže zakúsiť pravé šťastie len vo svojom vlastnom vnútri (lib. II). Vďaka tomu
Boetius dokáže nájsť zmysel v tom, že svoju osobnú tragédiu vidí vo svetle textu jednej
z kníh Starého zákona – Knihy múdrosti (7,30 – 8,1): „Proti múdrosti zlo nemôže
zvíťaziť. Ona sa rozprestiera po celej zemi a dobrom ovláda všetky veci“ (lib
III, 12: PL 63, col. 780) „Takzvaná prosperita zlých sa ukazuje ako klamstvo
(lib. IV), a zvýrazňuje sa prozreteľnostná povaha iného šťastia (adversa
fortuna). Ťažkosti života prezrádzajú nielen ako veľmi je pominuteľný a krátky,
ale tieto ťažkosti sa ukazujú niekedy dokonca užitočné pre vytvorenie
a udržanie autentických vzťahov medzi ľuďmi. Adversa fortuna vskutku dovoľuje rozoznať
falošných priateľov od tých skutočných a objasňuje, že nič nie je pre človeka cennejšie,
ako skutočné priateľstvo. Prijať fatalisticky nejaké utrpenie je absolútne nebezpečné,
ako hovorí Boetius, pretože „odstraňuje od koreňov samotnú možnosť modlitby a teologálnej
nádeje, ktoré sú základom vzťahu človeka s Bohom“ (lib. V, 3:PL 63, col. 842).
Podľa
Benedikta XVI. záverečná časť De consolatione philosophiae môže byť považovaná
za syntézu celého učenia, ktoré Boetius adresuje sebe samému a tým, ktorí by sa mohli
nachádzať v tých istých okolnostiach. Vo väzení píše nasledujúce slová: „Bojujte
proti nerestiam, odovzdajte sa cnostnému životu, riadenému nádejou, ktorá vedie srdce
k výšinám, až k nebesiam, s modlitbami, živenými pokorou... Každý väzeň, bez
rozdielu dôvodu, kvôli ktorému skončil za mrežami vycíti, aká je ťažká táto mimoriadna
ľudská skúsenosť. Predovšetkým keď je zhoršená, ako sa to stalo Boetiovi, použitím
mučenia. Obzvlášť absurdná je situácia tých, ktorí sú mučení až na smrť bez akéhokoľvek
iného dôvodu, než pre svoje presvedčenie, či už životné, politické alebo náboženské.
Boetius, symbol nesmierneho množstva nespravodlivo odsúdených väzňov všetkých čias,
sa stal vstupnou bránou ku kontemplácii mysteriózneho Ukrižovaného z Golgoty.“ Boetiov
súčasník bol Marcus Aurelius Kasiodor, Kalábrijčan, narodený v Squillace okolo roku
485 a zomrel naplnený dňami vo Vivariu okolo roku 580: „Aj on, človek
z vysokej spoločenskej vrstvy sa oddal sa politickému životu a kultúre, ako málokto
na rímskom Západe tej doby. Snáď jediní, ktorí boli na jeho úrovni v tomto jeho úsilí,
boli už spomínaný Boetius a neskorší rímsky pápež Gregor Veľký (590-604). Vedomý si
nutnosti nenechať upadnúť do zabudnutia celé ľudské a humanistické dedičstvo, nazhromaždené
v zlatých časoch Rímskej ríše, Kasiodor veľkodušne spolupracoval na najvyšších úrovniach
politiky s novými národmi, ktoré prekročili hranice impéria a usadili sa v Taliansku.
Aj jeho konanie bolo vzorom pre stret kultúr, dialóg a zjednotenie. Historické
udalosti mu nedovolili zrealizovať jeho politické a spoločenské sny, ktoré smerovali
k vytvoreniu syntézy medzi talianskou rímskokresťanskou tradíciou a novou gótskou
kultúrou. Tie isté historické udalosti ho však presvedčili o prozreteľnosti mníšskeho
hnutia, ktoré sa stále viac potvrdzovalo v kresťanských krajoch. Rozhodol sa podporiť
ho, obetujúc mu všetko svoje materiálne bohatstvo a svoju duchovnú silu...Vo svojom učení, rozloženom v mnohých dielach, no predovšetkým v jeho traktáte
De anima (O duši) a v Institutiones divinarum litterarum, modlitba, živená Svätým
písmom a predovšetkým častým čítaním žalmov, má vždy centrálnu pozíciu ako nevyhnutný
pokrm pre všetkých. Hľa, napríklad, ako tento učený Kalábrijčan píše vo svojom úvode
k žalmom (Expositio in Psalterium): ‛Po tom, ako som v Ravenne odmietol a zavrhol
túžbu po politickej kariére, poznačenej zlou príchuťou svetských starostí a užívajúc
si Žaltár, knihu, ktorá prišla z neba, ako skutočný balzam pre dušu, som sa žiadostivo
ponoril ako smädný k jeho skúmaniu bez oddychu, aby som sa nechal preniknúť jeho sladkosťou
po tom, ako som mal dosť nespočetných horkostí života‛ (PL 70, col.10).“
Na
záver generálnej audiencie Svätý Otec udelil veriacim apoštolské požehnanie. -ľr,dj-