Očami viery, vedy a kultúry: Plenárne zasadnutie Pápežskej rady pre kultúru

“Hoci spoločnosť nevytvára miesto pre Boha, stále je tu priestor, ktorý sekularizmus neobsadil,” uviedol to predseda Pápežskej rady pre kultúru arcibiskup Gianfranco Ravasi počas trojdňového plenárneho zasadnutia dikastéria na tému “Cirkev zoči-voči výzvam sekularizácie”, ktoré sa skončilo minulú sobotu. Na stretnutí sa zúčastnilo 45 kardinálov, biskupov, kňazov a laikov, ktorí pôsobia v spomenutej oblasti. My sa na niektoré jeho body pozrieme v nasledujúcich minútach v dnešnej rubrike.

Arcibiskup Ravasi uviedol, že najväčším rizikom pre spoločnosť je ľahostajnosť, ktorá nekladie otázky, presahujúce horizont možností človeka. Poukázal však na to, že aj v človeku, ktorý je spokojný a zdanlivo neschopný klásť si dôležité otázky, sa nachádza priestor, do ktorého môže vstúpiť Boh. “Boh nie je mŕtvy”, poznamenal Mons. Ravasi a dodal: “Sekulárna doba od neho iba žiada jeho identifikačné číslo”. Konferenciu označil za veľmi dôležitú cestu, pretože si na nej vymieňali poznatky a skúsenosti dôležité osobnosti vedeckého sveta, medzi ktorými boli aj laureáti Nobelovej ceny, ako aj významní teológovia a filozofi. Ako pre Vatikánsky rozhlas uviedol jeden z členov Pápežskej rady pre kultúru, arcibiskup Bruno Forte, sekularizácia nemusí byť vnímaná iba záporne:
„Sekularizácia je komplexný proces v ktorom sa dajú rozlíšiť rôzne formy. Napríklad, to čo sa zvykne normálne nazývať „sekularizmom“, ako jeho najnegatívnejšia forma, je istým druhom ideológie o absolútnosti súčasného sveta, úplného vylúčenia Boha. Ale istotne v sekularizácii sú aj elementy, ktoré majú svoje korene v Biblii. Všimol si to už pred 50 rokmi napríklad aj významný evanjelický teológ Friedrich Gogarten: ide o rozčarovanie zo sveta, o fakt, že svet nemôže byť uctievaný ako Boh, že všetko v ňom má rozmer náhodnosti a končí pred mystériom Boha. A v tomto zmysle mondénnosť sveta, jeho limitovanosť, ale aj zodpovednosť, ktorá z tejto ohraničenosti pramení pre slobodné a vyzreté svedomie, nie je bez hodnoty a zanedbateľné.“

Ako uviedol Mons. Forte, pre účinné šírenie evanjelia v dnešnom sekularizovanom svete sú potrebné tri základné prvky:
„Po prvé – komplexné načúvanie, ktoré znamená nikdy nezjednodušovať výzvy, vedieť ich vypočuť a dokázať v nich rozlíšiť to, čo je pozitívne od toho, čo je škodlivé. Po druhé - mať ako kritérium pre toto rozlišovanie Božie Slovo, vieru Cirkvi, jednotu s učiteľským úradom Cirkvi, ktorý ju vedie, pretože bez kritéria rozlišovania sa zmieta v relativizme a nedá sa nájsť stály odkaz na pravdu, ktorá oslobodzuje a prináša spásu. A napokon - pokračovať v budovaní mostov dialógu a návrhov, ktoré sú si vždy vedomé svojej provizórnosti, pretože sme pútnikmi, ale zároveň sú vierohodné a rodia sa z úprimnej snahy byť verní, tomu čo je ľudské v človeku a z vernosti tomu čo je božské, a čo nám bolo zjavené v dare Ježiša Krista.“

Pápež Benedikt XVI. účastníkov plenárneho zasadnutia Pápežskej rady pre kultúru s témou “Cirkev zoči-voči výzvam sekularizácie” prijal na audiencii 8. marca. Vo svojom príhovore uviedol, že práve riešenie tejto otázky je základom pre budúcnosť ľudstva a Cirkvi. Sekularizmus je podľa Svätého Otca tvrdou skúškou pre kresťanský život veriacich. Poďakoval sa prítomným za úsilie, ktoré vynakladajú pre dialóg Cirkvi s kultúrnymi hnutiami našich čias a za to, že tak šíria záujem Svätej stolice o veľký a rôznorodý svet kultúry:
“Dnes viac ako kedykoľvek predtým je vzájomné otvorenie sa medzi kultúrami pôdou pre dialóg medzi mužmi a ženami, ktorí sa usilujú hľadať cestu k autentickému humanizmu, napriek odlišnostiam, ktoré ich rozdeľujú. Sekularizácia, ktorá je prítomná v kultúrach ako ponímanie sveta a ľudstva bez ohľadu na transcendentno, ktoré človeka presahuje, napáda každý aspekt každodenného života a rozvíja mentalitu, v ktorej z existencie a ľudského svedomia čiastočne alebo celkom mizne Boh. Táto sekularizácie nie je iba vonkajšou hrozbou pre veriacich, ale prejavuje sa aj priamo v lone Cirkvi. Degeneruje zvnútra a do hĺbky kresťanskú vieru a následne životný štýl a každodenné správanie veriacich. Žijú vo svete a sú často poznačení a manipulovaní kultúrou, ktorá predkladá vzory a impulzy prakticky popierajúce Boha – viac ho nie je treba, nie je potrebné naň myslieť a vracať sa k nemu. Hedonistická a konzumná mentalità uprednostňuje u veriacich, ako aj v ich pastieroch, posun k nadradenosti a egocentrizmu, ktorý škodí cirkevnému životu.”

Svätý Otec poznamenal, že “smrť Boha”, ktorú v posledných rokoch šíria mnohí intelektuáli, vytvára miesto pre kult jednotlivca a v tomto kultúrnom kontexte hrozí riziko upadnutia do “duchovnej atrofie a vyprázdnenia srdca, ktoré sú charakteristické pre náhradné formy náboženskej príslušnosti a prázdny spiritualizmus… Ukazuje sa, že je veľmi dôležité reagovať na podobné odchýlky poukázaním na najvyššie existenčné hodnoty, ktoré dávajú životu zmysel a dokážu upokojiť nepokoj ľudského srdca, hľadajúceho šťastie: dôstojnosť ľudskej bytosti a jej slobodu, rovnosť všetkých ľudí, zmysel života a smrti a to, čo nás čaká po skončení našej pozemskej existencie.”

Benedikt XVI. uviedol, že priemyselná revolúcia a vedeckotechnické poznatky umožnili odpovedať na ozázky, ktoré boli predtým náboženskou formou zodpovedané iba čiastočne. Práve v dôsledku toho má dnešný človek často dojem, že už nepotrebuje nikoho, aby porozumel, vysvetlil a ovládol svet, cíti sa stredobodom a meradlom všetkého:
“Globalizácia prostredníctvom nových informačných techológií mala v poslednom období často za následok, že sa mnoho materialistických a individualistických prvkov západu rozšírilo do všetkých kultúr. Výraz Etsi Deus non daretur – Akoby neexistoval Boh, sa stáva spôsobom života, ktorý vychádza z určitého druhu pýchy rozumu, ktorý je sám o sebe stvorený a milovaný Bohom, ale ktorý sa považuje za sebestačný a uzatvára sap red kontempláciou a hľadaním Pravdy, ktorá ho presahuje. Svetlo rozumu je tak osvietenstvom vyvyšované, ale v skutočnosti ho ochudobňuje, keď zaujíma miesto, ktoré patrí svetlu viery, božskému svetlu.”

 
Výzvy, ktorým musí Cirkev vo svojom poslaní na tomto poli čeliť, sú preto veľké, uviedol ďalej Svätý Otec. Veľmi dôležitá je preto snaha o plodný dialóg medzi vierou a vedou. Je to konfrontácia, po ktorej podľa Benedikta XVI. túži Cirkev, aj vedecká komunita. Povzbudil účastníkov zasadnutia Pápežskej rady pre kultúru, ktorá sa rozhodla v blízkej budúcnosti usporiadať veľké sympózium na tému evolúcia. –dj-