Zamyslenie na 5. pôstnu nedeľu

Milý brat, milá sestra! Keď som si pripravoval tento príhovor, klikol som si cez internet na stránku s webkamerou, ktorá 24 hodín denne monitoruje panorámu Jeruzalema a okolia. Tu sa to totiž celé odohralo. Nedeľné evanjelium nás privádza práve do tejto oblasti, a to presnejšie na juhovýchod od Jeruzalema, do Betánie, pár kilometrov od Svätého mesta. Táto obec, ležiaca pod Olivovou horou, sa dnes volá al-Eizariya a je na palestínskom území. Teda tu Ježiš vzkriesil svojho priateľa Lazára. Tu zazneli slová, ktoré má každý kresťan hlboko zapísané v srdci: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ Tu ľudia skameneli po Ježišovom výkriku „Lazár, poď von!“ A tu, a to je najdôležitejšie, mnohí z tých, čo to videli, uverili v Ježiša ako Mesiáša a Pána s veľkým „P“.

Nedeľné evanjelium a aj ostatné čítania 5. pôstnej nedele nám hovoria o najpodstatnejšej veci: o samotnom živote človeka, ktorý stojí zoči-voči smrti. Vieme aké obmedzené a aké pominuteľné je naše telo, ako s nami dokáže zakývať choroba. Prorok Ezechiel hovorí o Duchu, ktorý oživuje to, čo by inak zostalo iba suchými kosťami. Brat, sestra, aj naše kosti sú naozaj živé iba vtedy, keď v nás podľa slov sv. Pavla z Listu Rimanom prebýva Boží Duch. Je to Duch Svätý, Duch Ježiša Krista. Pavol píše Rimanom, že keď v nich prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom aj ich smrteľné telá budú skrze tohto Ducha oživené. Tu sa môžeme, sestry a bratia, tajne uštipnúť. Dotknime sa nášho tela, ktorého silu i slabosť tak dobre poznáme, a pýtajme sa: Ježiš, si tu? Si prítomný vo mne? Si v mojom rozume a v mojom srdci? Si v tomto mojom tele? A počúvajme, čo nám hovorí Pavol: „Ak je vo vás Kristus, telo je síce pre hriech mŕtve, no duch je život pre spravodlivosť.“

Zostaňme pri ústrednej téme tejto nedele, ktorou je ľudský život. Pred niekoľkými dňami v Ríme mladá režisérka Hilla Medaliová premietala svoj filmový dokument „Zomrieť v Jeruzaleme“. Film hovorí o dvoch skutočných udalostiach. Hovorí o smrti a o návšteve. Je to smrť samovražednej palestínskej atentátničky, 18-ročnej Ayat, ktorá v marci 2002 v jeruzalemskom nákupnom centre na sebe odpálila nálož a vzala tak so sebou do hrobu aj svoju rovesníčku, izraelské dievča Ráchel, v tesnej blízkosti ktorej stála. Toto bola smrť. Po smrti prešiel istý čas. Čas plaču vo dvoch rodinách, na dvoch stranách železobetónového múru. Po čase plaču sa v mysli Ráchelinej matky, rodí myšlienka návštíviť tú druhú matku, ktorá tiež stratila svoju dcéru. Žije neďaleko, no na druhej strane múru, na palestínskom území. Rozuzlenie tohto novodobého príbehu, ktorý sa odohral na starých miestach, sa usiluje priblížiť film. Je to príbeh, ktorý mladá režisérka necháva otvorený v nádeji, že sa raz celá tá dráma smrti skončí. Táto dráma, ktorá po sebe v dnešnej dobe zanecháva toľko suchých kostí, vysušených nenávisťou, nedostatkom spravodlivosti, nedostatkom Ducha, nedostatkom lásky.

Milí poslucháči, príbeh o vzkriesení Lazára je aj predzvesťou príbehu o našom vzkriesení. „Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie.“ Príbeh o vstupe Ducha Božieho do našich kostí má svoje pokračovanie, tak ako má svoje pokračovanie aj pôstne obdobie, ktoré sa pomaly ale isto uberá smerom k vyvrcholeniu. Nezabudnime si na preto včas natočiť naše webkamery smerom k Jeruzalemu.

P. Jozef Bartkovjak SJ