Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: V modlitbe vedieť poďakovať

„Cirkev od svojho počiatku plnila a plní aj dnes svoje poslanie byť učiteľkou a vychovávateľkou, lebo tým ju poveril sám jej Zakladateľ. Svojimi morálnymi zásadami hneď na začiatku prekvapila pohanský svet, ktorý sa topil v hriechu a nerestiach. Dokázala vybudovať kultúru ducha a rodinu presadiť ako centrálnu záležitosť štátneho spoločenstva. Kresťanské rodiny boli vždy kolískami veľkých osobností národa, kultúry, vedy a umenia.“- toľko z pastierskeho listu katolíckych biskupov. Pastieri sa v ňom obrátili v prvom rade na veriacich katolíkov. Zazneli závažné a nepopulárne slová. Sú dôsledkom života viery. Dôsledkom, nie centrom viery. Ním zostáva Ježiš Kristus, Spasiteľ sveta. Ak ho však prijímam, jeho Osobu i jeho učenie, je potrebné klásť si i náročné otázky. Inak sa mi stane len utešiteľou v situáciách, v ktorých si už neviem rady. Stane sa akousi záchrannou brzdou. Ježiš bude prijateľný iba a výhradne tak, ako tomu bolo počas Jesus Revolution v 60. rokoch minulého storočia. Ježiš bol všade- na obrázkoch, vlajkách, tričkách. Bol to však vysmiaty Ježiš so zdvihnutým ukazovákom na znak toho, že všetko je OK. On ťa miluje takého aký si a nič na sebe meniť nemusíš. Bol to Ježiš sympaťák. Do okamihu, kým nepozval na krížovú cestu. Vtedy sa stal nepohodlným.
„Chápeme našu mládež, ktorá v zmätku názorov a lákadiel hľadá orientáciu. Kristova milosť je predsa silnejšia ako hriech.“- napísali biskupi vo svojom liste.
Keď sa ma známi a priatelia pýtali, aký ohlas vyvolal list v médiách, odpovedal som bez okolkov- negatívny. To však neznamená negatívny dopad. Hoci sa väčšina médií zamerala iba na malú časť listu a odmietanie umelej antikoncepcie, mnohí ľudia sa zorientovali. Rany vo vnútri mnohých pálili. No napriek tomu bolo potrebné určité pravdy povedať nahlas. Nie preto, aby zazneli odsudzujúco, ale preto, aby sa človek, ktorý počúva svedomie, mohol zorientovať. Ide totiž o budúcnosť. A na tú pragmatické skupiny presadzujúce tzv. Národný program sexuálneho a reprodukčného zdravia nemyslia a sú neradi, ak im to niekto pripomenie.
V rámci mojich návštev a prednášok vo farnostiach som bol v jednej z nich svedkom skvelej myšlienky. V Bánovciach nad Bebravou som v oznamoch počul, že prostredníctvom farského úradu si ľudia objednali viac ako 200 kusov Biblií, 150 katechizmov a množstvo iných kníh. So zľavou. Nielen tou množstevnou, ale aj vďaka peniazom, ktoré vzišli ako zisk z farského plesu. „Keď si ľudia tie peniaze vytancovali, nech skončia v rodinách vo forme kníh“- uviedol miestny pán dekan. Všetci spokojní- vydavateľ, kňaz i veriaci. Malý nápad, no veľký dopad. Ovšem, ak tieto knihy neskončia iba ako ozdoba v rodinných knižniciach. Som však presvedčený, že v tejto konkrétnej farnosti to bude predovšetkým o čítaní. Na prednášku o médiách bol v nedeľu popoludní kostol naplnený. Ľudia majú hlad po informáciách. No je dôležité, ako sa im ponúknu. A to závisí vo veľkej miere od vzťahu kňazov. V Bánovciach som zažil vzťahy, ktoré potešili. Som im za to vďačný.
Pôst sa pomaly ale iste blíži k svojmu záveru. Ten tohtoročný bol poznamenaný viacerými dôležitými udalosťami a slávnosťami. Je to dôkaz o tom, že pôst nie je len o detoxikácii tela. A už vôbec nie o zamračených tvárach. Nové územné členenie diecéz, či už rímsko alebo gréckokatolícke, prinieslo aj veľa práce a možno i otáznikov. Čo je však potrebné, je nový dynamizmus. O ňom hovoril kardinál Tomko. Osobne sa teším na Zelený štvrtok. Takmer vo všetkých diecézach bude niečím novým. V dvoch diecézach a jedenej eparchii sa kňazi zídu so svojim novým biskupom po prvýkrát. Nové výzvy, nové vzťahy. Je potrebné sa nadýchnuť a vykročiť. Pekne to však vyjadril nový bratislavský arcibiskup Zvolenský na rekolekcii bratislavského dekanátu, keď kňazov poprosil, aby boli dobrými kňazmi. „Uvedomujem si, že nemôžem byť dobrým biskupom bez dobrých kňazov. Chcem, aby ste o tom vedeli a ja vás prosím, aby ste takými kňazmi boli.“
Vo víre zmien tak trochu poskromnejšie, no nie bezvýznamnejšie, zaznela aj informácia o tom, že Ordinariát Ozbrojených síl a Ozbrojených zložiek Slovenskej Republiky si pripomenul 5. výročie svojej existencie. Väčšinou sa o práci vojenských, väzenských či policajných kaplánov dozvieme len pri výnimočných udalostiach. Čo je však dôležité, je ich mravenčia denná pastoračná práca. Ide od človeka ku človeku, nepočíta svoje úspechy na tisíce obrátených. No ak by tu nebola, spoločnosť by to pocítila. Práve preto všetkým, ktorí ticho v kasárňach či väzeniach počúvajú často trpké príbehy, patrí osobitná vďaka. Ako to vyjadril jeden z nich, „Sme často svedkami zázrakov. Vidieť plakať chlapa od ľútosti nad tým, čo vykonal, nie je prejavom slabosti, ale sily.“
Prajem vám všetkým, drahí poslucháči, aby sme na prvý pohľad drobné skutky hrdinskej obetavosti, vedeli oceniť. Verím, že tieto týždne sú pre viacerých z nás časom, keď sa naša modlitba stáva nielen prosebnou, ale aj ďakovnou.