Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Lev Veľký

Vatikán (5. marca, RV) – Dnešnej generálnej audiencii Benedikta XVI. predchádzalo stretnutie so zástupcami niekoľkých talianskych cirkevných hnutí a katolíckych škôl, ktorí pápeža očakávali v Bazilike sv. Petra, v ktorej sa pristavil po ceste do auly Pavla VI. V audienčnej aule pápež predniesol tradičnú katechézu, ktorú dnes venoval osobnosti sv. Leva I., ktorého nazývame aj Levom Veľkým. Priblížil ho veriacim ako jednu z najväčších osobností, akými bol poctený Rímsky stolec. Lev I. nesie titul učiteľa Cirkvi, ktorý mu udelil v roku 1754 pápež Benedikt XIV. Po Levovi I. nasledovalo ďalších 12 nositeľov tohto slávneho mena. Lev je zároveň prvým pápežom, ktorý sa vo svojom úrade významne venoval kazateľskej činnosti. Benedikt XVI. dal do súvisu s touto kazateľskou úlohou aj dnes zaužívané katechézy pri stredajších generálnych audienciách. Osobnosť Leva Veľkého pápež priblížil týmito slovami:
“Lev pochádzal z Tuscie. Stal sa diakonom cirkvi v Ríme okolo roku 430 a časom si v nej záskal významné postavenie. Pre túto jeho výnimočnosť sa v roku 440 rozhodla Galla Placidia, ktorá vtedy vládla v Západorímskej ríši, vyslať ho do Galie, aby urovnal zložitú situáciu. No v lete toho roka zomrel pápež Sixtus III., meno ktorého sa spája s nádhernými mozaikami v bazilike Santa Maria Maggiore, a za jeho nástupcu bol zvolený práve Lev. Správu sa dozvedel počas svojej mierovej misie v Galii. Po návrate do Ríma bol vysvätený 29. septembra 440. Začal svoj pontifikát, ktorý trval vyše 20 rokov, a ktorý sa stal bezpochyby jedným z najvýznamnejších v dejinách Cirkvi.”
Po Levovej smrti 10. novembra 461 uložili jeho telo v hrobke sv. Petra. Jeho telesné pozostatky sa dodnes uchovávajú v jednom z oltárov Vatikánskej baziliky. Svätý Otec opísal zložité časy, v ktorých Lev žil, poznačené opakovanými barbarskými nájazdmi, postupným slabnutím cisárskej autority na Západe a dlhotrvajúcou sociálnou krízou. Lev ako rímsky biskup bol vtedy nútený zhostiť sa aj významnej občianskej a politickej úlohy, podobne ako to bolo aj v prípade pápeža Gregora Veľkého o poldruha storočia neskôr.
Benedikt XVI. pripomenul slávnu epizódu z Levovho života, keď sa v roku 452 v severotalianskej Mantove stretol s Atillom, vodcom Hunov, a odradil ho od pokračovania v dobyvačnej vojne smerom na juh. Keď o tri roky neskôr napadli Rím Genserichovi Vandali, Levovi sa síce nepodarilo predísť plieneniu, no jednako zachránil mesto pred vypálením. Zásluhou jeho gesta, keď v sprievode kléru vyšiel v ústrety útočníkovi, sa zachránili rímske baziliky a ľud, ktorý v nich našiel útočisko.
Činnosť pápeža Leva je nám dobre známa vďaka jeho nádherným homíliám, ktorých sa zachovalo takmer sto, vo skvelej a jasnej latine, a tiež vďaka jeho okolo 150 listom. Vo týchto textoch sa ukazuje jeho veľkosť, s ktorou sa venoval službe pravdy a lásky, prostredníctvom neúnavnej služby slova, ktorá ho prezentuje ako teológa i pastiera zároveň. Staral sa nielen o sebe zverených rímskych veriacich, ale aj o vzájomné spoločenstvo medzi rozličnými cirkvami a o pomoc v ich potrebách, čím sa ukázal ako opravdivý dedič apoštola Petra. Toho si boli vedomí aj početní biskupi, z veľkej časti východní, zhromaždení na Chalcedónskom koncile.
“Tento koncil v roku 451 s 350 zúčastnenými biskupmi bol najvýznamnejším zhromaždením v dovtedajších dejinách Cirkvi. Chalcedónia predstavuje jasnú líniu v kristológii troch predchádzajúcich koncilov: Nicejského z roku 325, Konštantínopolského z roku 381 a Efezského z roku 431. Už v 5. storočí boli tieto štyri koncily prirovnávané k štyrom evanjeliám. Tak to potvrdzuje Gregor Veľký v slávnom liste (I, 24): kde vyhlasuje, že «prijíma a ctí si tieto štyri koncily tak, ako štyri knihy svätého Evanjelia», pretože na nich, vysvetľuje Gregor, «ako na štvorhrannej skale spočíva stavba svätej viery»”.
Ako ďalej doplnil Svätý Otec, viera v Ježiša Krista ako pravého Boha a pravého človeka, bola pápežom potvrdená v dôležitom vieroučnom texte adresovanom biskupovi Konštantínopolu, tzv. Tomus ad Flavianum. Tento text bol po prečítaní v Chalcedónii prijatý veľmi výrečným zvolaním prítomných biskupov, ktoré sa zachovalo v koncilových spisoch. Konciloví otcovia vtedy jednohlasne zvolali: “Peter prehovoril ústami Leva”.
“Predovšetkým z tohto zásahu a tiež i z iných, uskutočnených počas kristologickej kontroverzie v tých rokoch, jasne vyplýva, ako pápež mimoriadne naliehavo upozorňuje na to, čo má na zodpovednosti Petrov nástupca, ktorý má v Cirkvi jedinečnú úlohu, pretože “jednému jedinému apoštolovi je zverené to, čo bolo všetkým apoštolom odovzdané (komunikované)”, ako to potvrdzuje Lev v jednej zo svojich kázní na sviatok sv. Petra a Pavla. Tieto svoje zodpovednosti si pápež Lev vedel splniť, ako na Západe tak i na Východ, zasahujúc v rozličných okolnostiach s rozvahou, pevnosťou a jasnosťou prostredníctvom svojich textov a svojich vyslancov. Taktýmto spôsobom ukázal, aké nepostrádateľné bolo uplatňovanie rímskeho primátu vtedy, a je takým aj dnes, pre účinnú službu spoločenstvu, ktoré charakterizuje jedinú Kristovu cirkev.”
Ako zdôraznil Svätý Otec, pápež Lev Veľký dokázal vo svojej pastoračnej a kazateľskej činnosti stáť blízko ľudu a byť naporúdzi veriacim. V období hlbokej sociálnej krízy, v Ríme trápenom rozličnými nespravodlivosťami, biedou, hladomormi a prílivmi utečencov, zakladal charitatívne diela. Postavil sa proti pohanským predsudkom a manichejským praktikám. Lev I. previazal liturgiu s každodenným životom kresťanov, napríklad spojením pôstnej praxe s dobročinnou láskou a almužnou.
„Lev Veľký osobitne učil svojich veriacich, a jeho slová platia aj pre nás dnes, že liturgia nie je pripomienkou minulých udalostí, ale aktualizáciou neviditeľných skutočností, ktoré účinkujú v živote každého z nás. Ako zdôrazňuje v jednej svojej homílii (64, 1-2) pri príležitosti Veľkej noci, máme ju sláviť v každom období roka „nie iba ako niečo z minulosti, ale skôr ako prítomnú udalosť“.
Benedikt XVI. sa po katechéze prihovoril prítomným veriacim podľa jednotlivých jazykových skupín. Oslovil aj veriacich zo Slovenska:
„S láskou pozdravujem slovenských pútnikov z Bratislavy a Zborova. Bratia a sestry, Pôstna doba nás pozýva na obrátenie cez modlitbu, skutky milosrdenstva a počúvanie Božieho Slova. Na také prežívanie Pôstu vám rád žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“
Záver audiencie patril tradične spoločnej modlitbe Otče náš v latinskom jazyku a pápežskému požehnaniu. –jb-