Generálna audiencia Benedikta XVI.: sv. Augustín

Vatikán (27. februára, RV) – Pápež Benedikt XVI. na dnešnej generálnej audiencii uzavrel sériu katechéz o sv. Augustínovi – biskupovi z Hippo. Tentokrát sa zamyslel nad procesom jeho vnútorného obrátenia: „Ešte dnes je možné vrátiť sa k udalostiam, ktoré sa odohrali v živote najmä vďaka jeho Vyznaniam, napísaným na slávu Boha a ktoré stoja na počiatkoch jednej špecifickej literárnej formy Západu, ktorou je autobiografia, čiže osobné vyjadrenie svojho vlastného vedomia. A teda ktokoľvek sa priblíži k tejto knihe – mimoriadnej, očarujúcej a aj dnes veľmi čítanej – si ihneď uvedomí, že Augustínovo obrátenie nebolo neočakávané, no ani nie úplne realizované už od začiatku, ale môže byť definované ako skutočná cesta, ktorá sa môže stať modelom pre každého z nás. Táto púť istotne vyvrcholila jeho obrátením a potom krstom, avšak neskončila v tú veľkonočnú vigíliu roku 387, keď bol v Miláne africký rektor pokrstený biskupom Ambrózom. Cesta obrátenia Augustína vskutku pokračovala v pokore až do konca jeho života, takže možno naozaj povedať, že jej jednotlivé etapy – a možno ich jednoznačne odlíšiť najmenej tri – sú jedným veľkým obrátením.“

 
Ako uviedol Benedikt XVI., sv. Augustín bol vášnivým hľadačom pravdy. Bol ním už od začiatku a zostal ním celý svoj život: „Prvá etapa jeho cesty k obráteniu sa realizovala práve progresívnym približovaním sa ku kresťanstvu. Prijal od svojej matky Moniky – s ktorou si bol vždy veľmi blízky – kresťanskú výchovu, a aj napriek tomu, že svoju mladosť prežil bez akýchkoľvek pravidiel, vždy pociťoval hlbokú príťažlivosť ku Kristovi, keďže – ako on sám píše – prijímal lásku k Pánovmu menu už s materským mliekom (por. Vyznania III.,IV., VIII.). Ale aj filozofia, predovšetkým platónska, mala svoj podiel na jeho priblížení sa ku Kristovi, keďže mu zdôvodnila existenciu Logosu, stvoriteľského rozumu. Knihy filozofov, ktoré mu indikovali, že musí existovať rozum, z ktorého pochádza celý svet, ale nehovorili mu, ako dosiahnuť tento Logos, ktorý sa mu zdal taký vzdialený. Bolo to čítanie listov sv. Pavla, opisujúcich vieru Katolíckej cirkvi, ktoré mu v plnosti zjavilo túto pravdu. Táto skúsenosť bola zhrnutá Augustínom v jednej z najznámejších častí Vyznaní: opisuje, že trápený svojimi myšlienkami utiahol sa do záhrady a zrazu počul detský hlas, ktorý opakoval riekanku, ktorú predtým nikdy nepočul: tolle, lege, tolle, lege – „vezmi, čítaj, vezmi, čítaj“ (VIII., 12, 29). Vtedy si spomenul na obrátenie Antonia, otca pustovníctva, a s horlivosťou sa vrátil k Pavlovým listom, ktoré krátko predtým držal v rukách, otvoril ich a pohľad mu padol na úryvok z Listu Rimanom, kde Apoštol nabáda veriacich, aby opustili skutky tela a obliekli sa do Krista (13, 13-14). Pochopil, že tieto slová v tom konkrétnom okamihu boli adresované priamo jemu, prichádzali od Boha skrze Apoštola a ukazovali mu, čo robiť. Pocítil, ako sa rozplývajú temnoty pochybností, pocítil, že je konečne slobodný a pripravený úplne sa odovzdať Kristovi: „Obrátil si k sebe moje bytie“, ako opisuje túto udalosť (VIII., 12-30). Toto bolo prvé a rozhodujúce obrátenie.“

 
Podľa Benedikta XVI. k tejto rozhodujúcej etape svojej dlhej cesty Augustín dospel vďaka svojej vášni k človeku a pravde, vášni, ktorá ho priviedla k hľadaniu Boha veľkého a nedosiahnuteľného. Vďaka viere v Krista pochopil, že Boh, javiaci sa ako vzdialený, v skutočnosti takým nie je. Stal sa nám blízkym, ba dokonca jedným z nás. V tomto zmysle viera v Krista priviedla k naplneniu dlhé Augustínovo hľadanie pravdy. Iba Boh, ktorý sa stal „dosiahnuteľným“, jedným z nás, bol skutočne Bohom, ku ktorému bolo možné sa modliť, pre ktorého a s ktorým bolo možné žiť. Toto je tá cesta, ktorú je potrebné prejsť s odvahou a zároveň s pokorou a otvorenosťou k trvalému očisteniu, ktoré každý z nás neustále potrebuje. Následne sa Svätý Otec zameral na ďalšiu etapu Augustínovho obrátenia:
„Keď sa vrátil do Afriky, založil malý kláštor a utiahol sa doň s pár priateľmi, aby zasvätil život kontemplácii a štúdiu. Toto bolo snom jeho života. Cítil sa povolaný žiť úplne pre pravdu, s pravdou a v priateľstve ku Kristovi – pravde. Tento jeho sen trval tri roky, až kým nebol proti svojej vôli vysvätený za kňaza v Hippo a určený slúžiť veriacim síce pokračujúc v živote s Kristom a pre Krista, avšak v službe všetkým. Toto bolo veľmi ťažké, ale od začiatku chápal, že iba žijúc pre ostatných a nie jednoducho pre svoju súkromnú kontempláciu, mohol skutočne žiť s Kristom a pre Krista. A tak, vzdajúc sa svojho života v meditácii, sa Augustín učil, často s ťažkosťami, rozdávať ovocie svojej inteligencie pre dobro iných. Učil sa komunikovať svoju vieru jednoduchým ľuďom a žiť pre ňu v meste, ktoré sa stalo jeho mestom, neúnavne konajúc ušľachtilé, hoci niekedy namáhavé skutky.“
 
Napokon sa Svätý Otec dostal k poslednej etape Augustínovej cesty – akémusi tretiemu obráteniu, ktoré ho priviedlo k tomu, aby každý deň svojho života prosil Boha od odpustenie:
„Na začiatku si myslel, že už raz pokrstený a žijúci život, naplnený Kristom, sviatosťami, Eucharistiou, dospeje k životu podľa Reči na hore: k dokonalosti, darovanej v krste a potvrdenej v Eucharistii. V poslednej časti svojho života pochopil, že to, čo povedal vo svojich prvých kázňach o Reči na hore – že teraz my ako kresťania žijeme tento ideál večne – bolo chybné. Iba sám Kristus uskutočnil naozaj a úplne život podľa Reči na hore. My neustále potrebujeme byť očisťovaní Kristom, ktorý nám umýva nohy a ktorý nás obnovuje. Potrebujeme neustálu konverziu. Až do konca potrebujeme pokoru, ktorá uznáva, že sme hriešnici a že stále putuje, až kým nám Pán definitívne nepodá ruku a neuvedie nás do večného života. V tomto poslednom postoji pokory, prežívanom deň po dni, Augustín zomrel.“
 
Tento postoj hlbokej pokory pred jediným Pánom Ježišom ho priviedol k uvedomeniu si aj svojej intelektuálnej pokory. Augustín, ktorý je jednou z najväčších postáv dejín myslenia, chcel v posledných rokoch svojho života podrobiť všetky svoje diela dôslednej kritike. A tak vznikli Retractationes, v ktorých vkladá svoje veľké a hlboké teologické myslenie do pokornej a svätej viery Cirkvi. „Pochopil som, že jeden jediný je skutočne dokonalý a že slová z Reči na hore sa uskutočnili iba v jednom jedinom – v Ježišovi Kristovi. Naopak, celá Cirkev – my všetci, vrátane apoštolov – musíme každý deň prosiť: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom“ (I., 19,1-3).“

Jeden z pozdravov Svätého Otca na záver audiencie patril veriacim zo Slovenska: „Zo srdca pozdravujem slovenských pútnikov z farnosti Blatné. Bratia a sestry, pôstna doba nás pobáda, aby sme uznali v Ježišovi Kristovi našu najväčšiu nádej. Pozývam vás, aby ste boli vo svete vernými svedkami jeho radostnej zvesti o vykúpení. Ochotne žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený buď Ježiš Kristus!“ –ľr,dj-