Príhovor kard. Jozefa Tomka: Boj za ľudský život – „pro life“

V poslednej dobe sú náznaky, že ľudstvo a najmä náš západný svet si začína uvedomovať cenu ľudského života. Lekári skladajú prastarú Hypokratovu prísahu, že budú vždy chrániť ľudský život;  preto si stále hlasnejšie žiadajú, aby proti nátlakom mocných tohto sveta mohli uplatniť výhradu svedomia, keď sa od nich vyžaduje smrteľný zákrok proti životu. Len nedávno Organizácia spojených národov odhlasovala moratórium proti trestu smrti, ktorý ešte jestvuje vo viacerých krajinách. Nazývajú ho moratórium „na záchranu Kaina“. Stále viac politikov sa stavia proti vojne a proti terorizmu.

Len na poli skrytého ľudského života od jeho počatia náš Západ spravil za minulých päťdesiat rokov kroky dozadu. Pod silným a organizovaným tlakom niektorých ideológií jednotlivé štáty oslobodili umelé potraty od trestov a pomaly ich stále viac dovoľovali. Vystrašili ľudstvo prílišným vzrastom, novou už nie atomovou ale demografickou „bombou“, ktorá priviedla Európu k „demografickej zime“, kde sa obyvateľstvo už ani nereprodukuje; preto Ján Pavol II. nazval tento jav „demografickou samovraždou“. Zmanipulovali tak zvanú „verejnú mienku“, a to vymývaním mozgov o „pokroku“, ktorým mal byť vraj umelý potrat. Húdli do ľudí heslá o slobode voľby ženy dať si odňať plod ako keby išlo o mandle, alebo o iný kúsok jej tela a nie o novú ľudskú bytosť. Vynašli abortívnu pilulku Ru486 a nenásytní výrobcovia ju teraz propagujú napriek viacerým prípadom smrti žien, ktoré ju použili. Materiálne nároky veľmi stúpli a tak nežiaduce počatie sa rieši tak, že sa nový život zničí, veď ani nekričí! Vraj zvyšujeme kvalitu života, ale ako? Tým že zabíjame nenarodený život nevinných ľudských bytostí! Ešte aj slovník sme si upravili: hovoríme iba o „prerušení tehotnosti“, keď tu ide nie o prerušenie, ale o usmrtenie ľudskej, k tomu ešte nevinnej bytosti pod srdcom matky. Okolo nás panuje ozajstná „kultúra smrti“! Istý druh myslenia dokonca považuje také konanie za celkom normálne a ako boj za obranu vlastnej slobody čiže ako výdobytok ľudského pokroku. Vzniklo akési „sprisahanie proti životu“, ako ho nazval Ján Pavol II.

Výsledok? Na našom malom Slovensku začalo vymieranie obyvateľstva, lebo namiesto 2,1 detí na jedno manželstvo sa narodí iba 1,2, čiže sme na najnižšom stupni pôrodnosti v Európe! Potrat má na tom svoj podiel, lebo každý mesiac sa u nás vykoná priemerne 1300 umelých potratov, za rok sme schopní zabiť vyše 15.000 obyvateľov, čo je ako vykynožiť všetkých obyvateľov malého mesta ako sú napríklad: Skalica, Levoča, Kežmarok. Podľa úradnej správy o stave rodiny v Európe za posledný rok v Európe sa vykonalo milión dvesto tisíc umelých potratov: to je ako zničiť jedno veľkomesto, to je viac ako Hiroshima! Kam kráča Európa? V USA ich bolo 42 miliónov za tridsať rokov! Jeden veľký národ! Kam kráčame my všetci, ľudstvo? Aký je to pokrok? To sú otázky, ktoré si už kladú aj inoverci, ba aj neveriaci.

Verejní činitelia, ktorí si zachovali zdravé ľudské zmýšľanie a ľudský cit, cítia potrebu chrániť ľudský život od samého počiatku. Každý cíti v srdci mravný príkaz: “Nezabiješ!“ Veda a zdravý rozum nás uisťujú, že ide predsa o novú ľudskú bytosť, pritom ešte nevinnú bytosť. Akým právom jej berieme život? Žena uplatňuje svoju slobodu pri počatí, potom je už zodpovedná za nový ľudský život ako prirodzený následok jej činu. Sloboda ženy sa musí prejaviť v zodpovednosti a nie vo svojvôli, ktorá chce zničiť ten život. Ani nehovoriac o spoluúčasti muža pri rozhodovaní o splodení dieťaťa, na čo zabúdajú fanatické feministky. Dnes aj psychológovia majú viac odvahy a upozorňujú na dlhodobé traumatické následky umelého potratu na psychike ženy, a to bez ohľadu na jej náboženské založenie, tak zvaný „symptom po potrate“.

Cirkev od samého vzniku je za ochranu ľudského života. Prví kresťania žili v barbarských dobách, ale nikdy neprijali a neschvaľovali vyvolaný potrat. Klasické svedectvo vydáva najstarší kresťanský spis Didaché. Druhý vatikánsky koncil nazval potrat „crimen pessimum“- „ohavný zločin“ (GS, 51). Cirkevný zákoník, tak starý ako aj nový, trestá páchateľov exkomunikáciou – vylúčením z Cirkvi. Ján Pavol II. neustále bojoval za ochranu života proti celej „kultúre smrti“. Okrem neustálych prejavov vydal dňa 25. marca 1995 objemnú encykliku na obranu ľudského života „Evangelium vitae“. Katechizmus katolíckej Cirkvi prináša na jeden a pol stránke odpoveď na niektoré moderné otázky spojené s potratom, ako je napríklad úsudok o civilných zákonoch, tiež ako sa má zaobchádzať s embryom, či je dovolená predpôrodná diagnóza, čo treba považovať za manipuláciu v protiklade s ľudskou dôstojnosťou a podobne. Benedikt XVI. i celý katolícky episkopát pokračuje v boji za ochranu práva na ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť. Svätý Otec sa vrátil k tejto otázke viac ráz za posledné mesiace, ako napríklad začiatkom februára tohto roku.

Čosi sa však deje aj vo svedomí laického sveta. Po vyhlásení moratória proti trestu smrti zo strany Spojených národov, v januári tohto roku taliansky novinár Giuliano Ferrara, ktorý nie je veriaci, a po ňom mnohé osobnosti tak verejného ako aj cirkevného života v Taliansku a v iných krajinách, navrhli podobné moratórium čiže zastavenie vykonávania smrtonosnej činnosti práve umelým potratom. Ich dôvod je oveľa silnejší ako v prípade trestu smrti za spáchané zločiny, lebo pri potrate ide o usmrtenie nevinných ľudských bytostí! Ako to výrazne hlásajú: „Ruky preč od Abela!“
Jozef kard.Tomko