Posolstvo Benedikta XVI. k 45. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania
Vatikán (22. februára, RV/KBS) – Vatikán dnes zverejnil posolstvo Svätého Otca
k 45. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania, ktorý bude 13. apríla. Jeho
hlavná téma je: “Duchovné povolania v službe Cirkvi – misijné poslanie” a Svätý
Otec v ňom píše: “Drahí bratia a sestry! 1. Na
Svetový deň modlitieb za duchovné povolania, ktorý sa bude sláviť 13. apríla 2008,
som zvolil tému: „Duchovné povolania v službe Cirkvi – misijné poslanie. Zmŕtvychvstalý
Kristus zveril apoštolom toto poslanie: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite
ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého” (Mt 28, 19) a uistil ich: „Ja som s vami po
všetky dni až do skončenia sveta” (Mt 28, 20). Cirkev je misijná ako celok i v každom
svojom členovi. Hoci v sile sviatostí krstu a birmovania je každý kresťan povolaný
svedčiť o evanjeliu a ohlasovať ho, misijný rozmer je osobitne a dôverne spojený s
kňazským povolaním. V zmluve s Izraelom Boh zveril vyvoleným osobám, ktoré povolal
a poslal vo svojom mene medzi ľud, poslanie byť prorokmi a kňazmi. Tak to urobil napríklad
s Mojžišom: „Poď”, − povedal mu Pán –„pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov,
z Egypta!... keď vyvedieš ľud z Egypta, budete uctievať Boha na tomto vrchu” (Ex 3,
10. 12). Rovnako to bolo aj s prorokmi.
2. Prisľúbenia
dané otcom sa naplno uskutočnili v Ježišovi Kristovi. V tejto súvislosti Druhý vatikánsky
koncil hovorí: „Prišiel teda Syn, poslaný od Otca, ktorý si nás v ňom ešte pred stvorením
sveta vyvolil a predurčil, aby sme boli jeho deťmi, pretože v ňom sa mu zapáčilo zjednotiť
všetko (porov. Ef 1,4 – 5 a 10). A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil
na zemi nebeské kráľovstvo, zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil
vykúpenie“ (dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 3). Ježiš si pri verejnom
účinkovaní už počas kázania v Galilei vybral za najbližších spolupracovníkov vo svojom
mesiášskom poslaní učeníkov. Napríklad pri príležitosti rozmnoženia chlebov, keď apoštolom
povedal „vy im dajte jesť!” (Mt 14, 16), ich povzbudil k tomu, aby sa postarali o
núdzny zástup, ktorému chcel nielen ponúknuť jedlo na utíšenie hladu, ale aj zjaviť
pokrm, „ktorý ostáva pre večný život” (Jn 6, 27). Viedol ho k tomu súcit, lebo prechádzajúc
mestami a osadami stretával zmorené a sklesnuté zástupy ľudí, ktorí boli „ako ovce
bez pastiera“ (Mt 9, 36). Z tohto pohľadu, plného lásky, vyviera aj jeho výzva k učeníkom:
„Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu” (Mt 9, 38) a Dvanástich
posiela s presnými inštrukciami najskôr „k ovciam strateným z domu Izraela” (Mt 10,
6). Keď sa zamyslíme nad touto staťou z Matúšovho evanjelia, ktorá sa bežne nazýva
„misijná reč”, nájdeme v nej všetky aspekty charakterizujúce misijnú činnosť kresťanského
spoločenstva, ktoré chce ostať verné Ježišovmu príkladu a učeniu. Odpovedať na Pánovo
povolanie zahŕňa aj nutnosť rozvážne a jednoducho čeliť každému nebezpečenstvu, dokonca
aj prenasledovaniu, pretože „žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána” (Mt
10, 24). Tým, že sa učeníci stali s Majstrom jedno, nie sú už pri ohlasovaní nebeského
kráľovstva sami, ale koná v nich sám Ježiš: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma
mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10, 40). Okrem toho hlásajú všetkým národom
„pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47) ako skutoční svedkovia, „vystrojení mocou
z výsosti” (Lk 24, 49).
3. Práve preto, že ich Pán
poslal, dostávajú Dvanásti meno „apoštoli“, lebo majú chodiť po cestách sveta a ohlasovať
evanjelium ako svedkovia Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Sv. Pavol píše kresťanom
v Korinte: „My však [apoštoli] ohlasujeme ukrižovaného Krista“ (1 Kor 1, 23). Kniha
Skutky apoštolov prisudzuje v tomto evanjelizačnom procese veľmi dôležitú úlohu apoštolom,
ale aj ďalším učeníkom, ktorých misijné povolanie vzišlo z okolností daných prozreteľnosťou,
často bolestných, ako bolo vyhostenie z vlastnej krajiny pre nasledovanie Ježiša (porov.
8, 1 – 4). Duch Svätý však umožňuje premeniť túto skúšku na príležitosť milosti, aby
sa tak stala podnetom na ohlasovanie Pánovho mena ostatným národom, a tým na rozšírenie
okruhu kresťanského spoločenstva. Ide tu o mužov a ženy, ako píše sv. Lukáš v Skutkoch
apoštolov, „ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista“ (15, 26). Prvý
medzi všetkými, ktorého povolal sám Pán, aby sa stal pravým apoštolom, je bezpochyby
Pavol z Tarzu. Príbeh Pavla, najväčšieho misionára všetkých čias, nám z mnohých hľadísk
ukazuje, aký úzky je vzťah medzi povolaním a poslaním. Pavol, obvinený svojimi nepriateľmi
z toho, že nebol splnomocnený na apoštolát, opakovane sa odvoláva na povolanie priamo
od Pána (porov. Rim 1, 1; Gal 1, 11 – 12. 15 – 17).
4.
To, čo „ženie“ apoštolov (porov. 2 Kor 5, 14), je tak na počiatku, ako aj neskôr,
vždy „Kristova láska“. V priebehu stáročí kráčali nespočetní misionári v stopách prvých
apoštolov ako verní služobníci Cirkvi, poslušní pôsobeniu Ducha Svätého. Druhý vatikánsky
koncil konštatuje: „Hoci povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností zaväzuje každého
Kristovho učeníka, predsa Kristus Pán vždy povoláva spomedzi svojich učeníkov tých,
ktorých on sám chce, aby boli s ním a aby ich poslal kázať všetkým národom“ (dekrét
Ad gentes, 23). Kristovu lásku odovzdávajú bratom príkladom a slovami; celým životom.
„Zvláštne povolanie misionárov na celoživotný úväzok“ – napísal môj ctený predchodca
Ján Pavol II. – „má aj ďalej svoju úplnú platnosť. Stelesňuje príklad misionárskeho
nasadenia Cirkvi, ktorá je stále odkázaná na radikálnu a celkovú odovzdanosť, na nové
a odvážne impulzy“ (encyklika Redemptoris missio, 66).
5.
Medzi osobami plne sa venujúcimi službe evanjeliu sú kňazi povolaní zvláštnym spôsobom,
aby šírili Božie slovo, vysluhovali sviatosti – osobitne Eucharistiu a sviatosť zmierenia
– a tiež slúžili najmenším, chorým, trpiacim, chudobným i tým, ktorí prekonávajú ťažké
situácie v oblastiach, kde sú niekedy ešte zástupy ľudí, ktorí sa dodnes opravdivo
nestretli s Ježišom Kristom. Misionári im poskytujú prvé ohlasovanie o jeho spasiteľnej
láske. Štatistiky svedčia o tom, že vďaka pastoračnému pôsobeniu týchto kňazov, celkom
zasvätených spáse bratov, počty pokrstených každým rokom rastú. V tomto kontexte si
osobitnú zmienku zasluhujú „kňazi fidei donum, ktorí svojou kompetenciou a s veľkodušným
nasadením budujú spoločenstvá, ohlasujúc im Božie slovo, a lámu chlieb života, nešetriac
sily v službe misijného poslania Cirkvi. Treba sa poďakovať Bohu za toľkých kňazov,
ktorí trpeli až po obetu svojho života v službe Kristovi... Ide o dojemné svedectvá,
ktoré môžu inšpirovať toľkých mladých, aby teraz oni nasledovali Krista a venovali
svoj život druhým, a tak nachádzali pravý život“ (posynodálna apoštolská exhortácia
Sacramentum caritatis, 26). Prostredníctvom svojich kňazov je Ježiš prítomný medzi
ľuďmi dnešnej doby, až po tie najvzdialenejšie končiny zeme.
6.
Vždy bolo v Cirkvi aj nemálo mužov a žien, ktorí sa vedení Duchom Svätým rozhodli
radikálnym spôsobom žiť evanjelium, skladajúc sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti.
Tento zástup rehoľníkov a rehoľníčok, patriacich k mnohým inštitútom kontemplatívneho
či aktívneho života, má „doposiaľ najväčší podiel na šírení evanjelia vo svete“ (dekrét
Ad gentes, 40). Rehoľníci kontemplatívneho života svojou vytrvalou modlitbou v spoločenstve
nepretržite prosia za celé ľudstvo; rehoľníci aktívneho života zasa svojou charitatívnou
činnosťou rôzneho druhu vydávajú živé svedectvo o Božej láske a milosrdenstve. O týchto
apoštoloch našich čias Boží služobník Pavol VI. povedal: „Vďaka svojmu rehoľnému zasväteniu
môžu dobrovoľne a slobodne všetko zanechať a odísť hlásať evanjelium až na kraj sveta.
Vo svojej práci sú horliví a ich apoštolát je často veľmi originálny a až geniálny,
čo vzbudzuje obdiv. Sú veľkodušní a nachádzame ich v misiách často ako predsunuté
hliadky, pričom riskujú svoje zdravie a niekedy aj život. Áno, Cirkev je im naozaj
veľmi zaviazaná“ (apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 69).
7.
Navyše, aby Cirkev mohla pokračovať vo vykonávaní misijného poslania, ktoré jej zveril
Kristus, a nechýbali jej evanjelizátori, ktorých svet potrebuje, nesmie sa v kresťanských
komunitách zanedbávať trvalá výchova mladých aj dospelých k viere a vo veriacich sa
musí zachovať živý, aktívny zmysel pre misijnú zodpovednosť a solidárnu účasť s národmi
sveta. Dar viery je pre všetkých veriacich výzvou, aby spolupracovali na evanjelizácii.
Toto vedomie treba živiť ohlasovaním a katechézou, liturgiou a trvalou výchovou k modlitbe,
pričom sa posilňuje preukazovaním pohostinnosti a milosrdnej lásky, praxou duchovného
sprevádzania, reflexie a rozlišovania, ako aj pastoračným plánovaním, ktorého integrálnou
súčasťou je starostlivosť o povolania.
8. Iba v duchovne
kultivovanej pôde budú kvitnúť povolania k služobnému kňazstvu a k zasvätenému životu.
Kresťanské spoločenstvá, ktoré intenzívne prežívajú misijný rozmer tajomstva Cirkvi,
sa totiž nikdy neuzavrú samy do seba. Misijné poslanie, ako svedectvo o Božej láske,
sa stane osobitne účinným, keď sa prežíva v rámci spoločenstva, „aby svet uveril“
(Jn 17, 21). Duchovné povolania sú darom, o ktorý Cirkev každodenne prosí Ducha Svätého.
Podobne ako vo svojich počiatkoch, i dnes sa cirkevné spoločenstvo zídené
okolo Panny Márie, Kráľovnej apoštolov, učí od nej vyprosovať od Pána nových apoštolov,
ktorí budú vedieť prežívať takú vieru a lásku, aká je pre toto poslanie nutná.
9.
Túto úvahu venujem všetkým cirkevným spoločenstvám, aby si ju osvojili a aby z nej
čerpali v prvom rade podnet na modlitbu. Tých, ktorí sa veľkodušne a s vierou venujú
službe povolaniam, povzbudzujem, a vychovávateľom, katechétom i všetkým ostatným,
no zvlášť mladým na ceste k duchovnému povolaniu, zo srdca zasielam osobitné apoštolské
požehnanie.“