Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Diecézy ako rodiny

Dňa 14. februára, vlastne vo štvrtok pred týždňom a to presne na poludnie, sa slovenskí katolíci spolu s kňazmi konečne dozvedeli, o čom sa už dlho tak ohnivo debatovalo, uvažovalo: nielen o delení diecéz ale aj ich personálnom obsadení. A tak sme boli bezprostrednými svedkami skutočne historického rozhodnutia Svätého otca Benedikta XVI., počinu platného iste na dlhé desaťročia, ba storočia: boli zmenené hranice existujúcich diecéz, vznikli dve nové a na ich čelo boli postavení noví biskupi. Motiváciu reorganizácie územného členenia biskupstiev vysvetlil kardinál Jozef Tomko, a to spôsobom pre niektorých možno prekvapujúcim: nešlo totiž o samoúčelné štrukturálne variácie, ale o rozhodnutia diktované čisto pastoračnými motívmi. Podľa kardinála je biskup pastierom svojich veriacich a ako taký má byť medzi nimi, má sídliť čo najbližšie k nim, má byť pre nich čo najdosiahnuteľnejší.

Je viac ako symbolické že práve počas tej nedele, keď sa v mnohých kostoloch v nedeľnom kánone prvýkrát vyslovilo meno nového diecézneho biskupa, áno - je symbolické, že práve v túto nedeľu kňazi či diakoni čítali evanjelium o Ježišovom premenení na vrchu Tábor. O tom, ako svojich učeníkov vyviedol na tento vysoký vrch; o tom, ako sa pred nimi premenil; o tom, ako zaznel Boží hlas o Ježišovi ako milovanom Synovi, ktorého majú počúvať. Áno, je to symbolické, mnohoznačné, ba inšpiratívne: veď predsa celý príbeh na Hore Premenenia je tak trochu aj o základnej úlohe každého biskupa a i kňazov, jeho spolupracovníkov. Tak ako Ježiš, tak aj oni - stále v duchu slov kardinála Tomka - majú tiež svojich veriacich viesť na onen symbolický vrch premenenia, aby sa tiež - podobne ako učeníci - ponorili do Ježišovho tajomstva, aby na nich vyžiaril čosi zo svojich Božských hlbín, zo svojho najvnútornejšieho Tajomstva. Skutočnou výšinou pravého premenenia je každý dotyk s Kristom, z ktorého vychádza premieňajúca, pretavujúca sila.

Táto sila najintenzívnejšie prýšti zo všetkých Bohostánkov sveta, kde Pán vesmíru i ľudských sŕdc svojou tichou prítomnosťou kraľuje všetkým spoločenstvám, farnostiam, rodinám, a samozrejme i diecézam. Áno, Bohostánky kostolov celej diecézy akoby boli uzlami obrovskej duchovnej siete, do ktorej Božský rybár pozýva všetkých úprimne hľadajúcich. Večné svetlá nad tabernákulami našich chrámov sú akoby majáky, poukazujúce, že uprostred vlnobitia našej dynamickej každodennosti zostáva našou skutočnou duchovnou pevninou Kristus. V tomto zmysle teda ani diecéza nie je iba akési územie, lebo jej hranice sú viac ako len akési zemepisné vymedzenia dekanátov. Diecéza je svojím spôsobom rodina, nesmierne dynamická rodina, zjednocovaná Kristom. Úlohou kňaza na čele s biskupom - pastierom je dvíhať pred očí veriacich rozlomený chlieb a spolu s Jánom Krstiteľom naliehavo opakovať: „hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta...“.

Nový bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský, keď zverejnili jeho funkciu, na otázku o svojich prioritách vyjadril želanie, „...aby naša prítomnosť a činnosť v spoločnosti bola vierohodným svedectvom o jestvovaní Boha, o zmysle každého ľudského života“. Naozaj, skutočnej hodnote svojho vlastného života môže človek v plnosti porozumieť len cez Krista, len cez prizmu Božieho plánu spásy. Kiež by naozaj čím viac veriacich slovenských diecéz pochopilo hodnotu vlastnej existencie. Kiež by si účastníci mnohých krstov uvedomili, že je to pozvanie stať sa dedičmi Božieho kráľovstva. Kiež by kajúcnici počas sviatostného rozhrešenia precitli do vedomia, že im tým sám Boh dáva šancu začať odznova. Kiež by si všetci, čo prijímajú Eucharistiu, uvedomili dotyk Toho, skrze ktorého bolo všetko stvorené a bez ktorého nemôžeme nič urobiť. Kiež by aj birmovanci všetkých diecéz, keď im biskup čelo pomaže krizmou, prijali úlohu zísť z Hory premenenia dolu medzi ľudí a tam spolupracovať na ohlasovaní Kristovho evanjelia, na premieňaní, na prekvasovaní modernej spoločnosti. Kiež by si sobášení snúbenci uvedomili, že ich rodiny a deti sú budúcnosťou našich diecéz, lebo z nich vyjdú ďalší svätí otcovia a matky, či svätí rehoľníci a kňazi.

Všetkým otcom biskupom novorozčlenených diecéz načim zaželať čo najúčinnejšou pomoc Ducha svätého pri zvládnutí iste náročných organizačných zmien. Zmien, ktorých jediným cieľom bolo - v duchu slov otca kardinála Tomka - dobro veriacich všetkých komunít všetkých diecéz. Diecéz ako veľkých rodín, ktoré so svojím pastierom – biskupom kráčajú smerom k naplneniu a napĺňaniu veľkonočného tajomstva.